Pred 1950 rokmi bol zničený Jeruzalemský chrám

Pred 1950 rokmi bol zničený Jeruzalemský chrám

Keď sa Židia rozhodli pokračovať v zúfalej obrane mesta, Títus obohnal celé mesto valom a zovrel ho zo všetkých strán. Aby mesto vyhladoval, odrezal ho úplne od sveta. V meste nastal strašný hlad, takže zástupy ľudí mreli. Nastal mor, ktorý spolu s hladom dovŕšil dielo skazy. Za necelého štvrťroka jednou bránou vyniesli z mesta niekoľko tisíc mŕtvych a ešte viac ich vyhádzali cez mestský múr do hlbokého údolia pri meste. Ľudia, ktorí nemali čo jesť, vrhli sa i na remenné čiastky odevu a výzbroje a jedli remene a opasky. Jedna matka dokonca zabila a upiekla vlastné dieťa a ponúkla tým aj vojakov.

Keď sa Títus dozvedel o týchto strašných veciach, opäť vyzval obliehaných, aby sa vzdali. Ale márne. Preto vystupňoval nápor a mohutným útokom dobyl hrad Antonia. Židia sa stiahli do chrámu. Títus chcel toto miesto bohoslužby ušetriť a opäť vyzval obrancov, aby sa vzdali. Odpoveďou bol však výsmech a prudký výpad na rímske vojsko. A tak sa Títus rozhodol 10. augusta r. 70 podniknúť čelný útok na chrám. Odtiaľ sa oheň rozšíril na všetky kryté chodby a nádvoria okolo chrámu. Keď Títus videl, že oheň sa rýchlo šíri a môže zachvátiť i hlavnú budovu chrámu, vydal rozkaz oheň zahasiť. V prudkom útoku sa Rimania dostali tak blízko, že jeden vojak hodil horiacu fakľu oknom do chrámu, a ten bol okamžite v plameňoch. Títus i teraz kázal ešte hasiť, ale v prudkosti boja a v rozliehajúcom sa hluku nebolo počuť jeho hlas. Rímske vojsko sa valilo na chrám a ešte viac podnecovalo šíriaci sa oheň. Sám Títus vbehol do horiaceho chrámu a až užasol nad jeho nádherou a bohatstvom. Podarilo sa mu zachrániť zlatý oltár, zlatý svietnik, zlatý stôl, na ktorý sa kládli posvätné chleby, a knihu Zákona. To všetko vniesli neskôr ako vojnovú korisť do Ríma. Sotva Títus vyšiel z chrámu, vojaci zapálili aj ostatnú časť chrámu, ktorá ešte nebola ohňom zasiahnutá. Nemožno si ani predstaviť - hovorí Jozefus Flavius - strašnejší krik, než vznikol v tomto okamihu. Do triumfovania a plesania rímskeho vojska sa miešalo bedákanie židovského ľudu. Ozvena zo všetkých okolitých vrchov až po Pereu len zväčšovala ohlušujúci krik. Tak bol celý chrám obrátený na popol. Stalo sa tak práve vo výročný deň zničenia prvého židovského chrámu babylonským kráľom Nebúkadnécarom. Deti, starcov a kňazov pomordovali. Celé návršie horiaceho chrámu pokryli mŕtvoly povraždených a krv stekala z neho. Po zničení chrámu a vyplienení dolného mesta začal Títus útočiť aj na horné mesto. Rímski vojaci plienili a pálili, vraždili obyvateľstvo. Postupne lámali odpor Židov, ktorí v strachu opúšťali bašty a pevnosti a dávali sa na bezhlavý útek. Rimania sa zmocnili aj horného mesta a zapálili ho. Ako zborili až do základov chrám, tak zrovnali so zemou aj ostatné mesto. Stalo sa tak 8. septembra r. 70. Nechali stáť len tri silné bašty, aby tieto ako pamätníky zvestovali potomstvu zašlú slávu Jeruzalema. Títus pri tom povedal: "Vojnu sme viedli s pomocou Božou; Boh sám vyhnal Židov z týchto hradieb. Lebo čo by zmohli ľudské ruky a stroje proti takýmto hradbám?