Posledný Lutherov pokus o zmier s pápežom

Posledný Lutherov pokus o zmier s pápežom

Keď mladý profesor Martin Luther, 31. októbra 1517 vo Wittenbergu zverejnil 95 výpovedí proti odpustkom, chcel vzbudiť diskusiu a zastaviť šírenie falošného presvedčenia, že získaním odpustkov je možné dosiahnuť odpustenie všetkých hriechov. Diskusia sa napokon nekonala, ale Lutherove verejne formulované otázky o nesprávnom použití peňazí získaných z predaja odpustkov, o pápežovej moci nad očistcom a či bez úprimného pokánia kresťan môže byť spasený, rýchlo našli širokú podporu v Nemecku aj v iných európskych krajinách. Bol to začiatok dlhého a ťažkého zápasu obnovy cirkvi – reformácia. Na jej čele stál muž, ako nástroj v Božích rukách, ktorý celé svoje dielo založil na poznaní, že vzťah človeka k Pánu Bohu určuje Božie slovo. Z neho Luther čerpal múdrosť, silu, odvahu a istotu, že Písmo sväté je pre kresťanov jediným prameňom viery a pravidlom života.

Prvá skúška - Heidelbergská dišputa

Časť vysokého kléru na čele s pápežom s pobúrením sledovali Lutherovo vystúpenie a zhodli sa, že postačí ak tohto augustiniánského mnícha jednoducho umlčia skôr než sa v cirkvi vytvorí zbytočný rozruch. Na začiatku sa zdalo, že sa im to aj veľmi rýchlo podarí. Celú záležitosť vo veci výpovedí mali doriešiť v kruhu augustiniánov. Príležitosť k tomu sa naskytla v máji 1518 v Heidelbergu na generálnom zhromaždení kapituly. M. Luther v dišpute o ľudských skutkoch, dedičnom hriechu, milosti... predložil svoje videnie Augustínovho učenia, k tomu predstavil svoju teológiu kríža a zavrhol teológiu slávy. Z Heidelbergu odchádzal s pocitom víťazstva. Aby predišiel nedorozumeniam, ešte koncom leta zverejnil Vysvetlenia výpovedí (Resolutiones disputationum...) s úprimným venovaním pápežovi Levovi X.: „Kľakám pred Vami, Vaša svätosť, so všetkým, čo mám a čo som... Váš názor pokladám za názor Krista, ktorý hovorí skrze Vás.“ Urobil tak v nádeji, že pre svoje myšlienky predsa nájde pochopenie v najvyšších kruhoch cirkvi. 

Napätie medzi Rímom a Lutherom sa však naďalej stupňovalo, najmä keď sa do sporu zapojili dominikáni. Ján Tetzel, najznámejší šíriteľ odpustkov v Nemecku, pokračoval vo svojej praxi. V ráde dominikánov, do ktorého sám patril, si rýchlo našiel aj spojencov. Jedným z nich bol i Ján Eck, teológ z univerzity v Ingolstadte, ktorý Luthera hneď označil „za kacíra, schizmatika, plného husitského jedu“, čo rozvracia „dobrý poriadok v cirkvi, odrádza od dobrých skutkov a podnecuje vzburu medzi prostým ľudom“. Papežský teologický poradca Silvester Mazzolini Prierias tvŕdil, že sa Luther vo svojich tézach mýli, hoci to nepodložil Písmom, ale iba vlastnými názormi. Prípad sa tak dostal do rúk generála dominikánov, kardinála Tomáša de Vio, nazývaného Kajetán.

Výsluch pred Kajetánom v Augsburgu

Priebeh pojednávania pred kardinálom opísal sám Luther: „Bol som obžalovaný u pápeža a doručili mi predvolanie do Ríma. Tak sa postavilo proti mne celé pápežstvo, proti jednému mužovi... Knieža Fridrich Múdry dosiahol u Kajetána, aby som nemusel ísť do Ríma, ale aby v Augsburgu (po ríšskom sneme, v okt. 1518) vec riešili... Počas cesty (ta) som mal len jeden pocit: Teraz iste budem musieť umrieť. Aká to bude hanba pre mojich rodičov... Tri dni som čakal, kým som sa dostal pred kardinála. Kvôli kniežaťu rokoval so mnou prívetivo. Nechcel však, aby som svoje vysvetlenie dal vo verejnej dišpute... Stále opakoval slová: Odvolaj, odvolaj, uznaj svoj blud... Konečne mi privolil podať písomné odvovodnenia. No i tento spis mi s opovržením vrátil, kričiac: Odvolaj! Zo desaťkrát som sa pokúsil dostať sa k slovu, ale on len hromžil a kričal. A tak som začal kričať aj ja... a bol som rozhodnutý ani slabiku neodvolať.“ (Luther, Spomienky...)

Vývoj výsluchu ohodnotil ako veľmi vážny aj tam prítomný predstavený rádu augustiniánov, J. Staupitz, preto v tajnosti oslobodil Luthera od prísahy poslušnosti. S ďalším Lutherovým priateľom, Linckom sa v noci potajomky vytratili z mesta. V obave o svoju bezpečnosť, na radu priateľov, Luther v noci 20. októbra tiež z mesta utiekol. Nasledovala výmena listov medzi Rímom a kniežaťom Fridrichom M. a nátlak na neho, aby zakročil proti Lutherovi. Knieža v liste do Ríma nemienil zmeniť svoj postoj: „...až dodnes (sa) nepreukázalo, že by bolo učenie Martina rúhavé a nekresťanské či kacírske“.

Rozhovory s K. v. Miltitzom a dišputa s J. Eckom v Lipsku

Pri Lutherovi verne stáli mnohí prívrženci. Rozhodujúce bolo, že na dvore saského kniežaťa Fridricha Múdreho, okrem samotného kniežaťa mohol stále počítať najmä s podporou Juraja Spalatina, tajomníka a dvorného kazateľa. S ich vedomím prebiehalo vyjednávanie s pápežovým vyslancom v Nemecku, K. von Miltitzom, najprv začiatkom r. 1519. Tento sa spoliehal na svoj vplyv u kniežaťa, preto s istotou očakával úspech, totiž, že sa Luther pokorí a odvolá svoje učenie. V opačnom prípade dúfal, že ho predsa knieža vydá do rúk pápeža. Miltitz však s týmto u kniežaťa nepochodil. Ale s Lutherom dosiahol dohodu, že reformátor zachová prímerie, nebude útočiť na protivníkov, ak sa oni tiež zdržia útokov proti nemu.

V Ríme túto dohodu čoskoro porušili; sebavedomý J. Eck, vyzval wittenberčanov na dišputu v Lipsku. Najprv mal koncom júna 1519 s Karlstadtom, Lutherovým spolupracovníkom a farárom vo Wittenbergu, rozhovor o slobodnej vôli a učení o milosti. Na záver dišputy potom s Eckom až 5 dní pojednával M. Luther o „božskom práve pápežskej moci“. Eck chcel Luthera usvedčiť z husitského kacírstva, Luther dobre pripravenými dôkazmi obhajoval tézu, že aj koncily sa mohli mýliť. Po skončení dišputy sa Eck pokladal za víťaza a v tomto duchu aj podal správu pápežovi, v ktorej označil Luthera za archiheretika a pridal k tomu aj svoju radu ako postupovať ďalej proti nemu.

Po Lipskej dišpute meno Martina Luthera sa stalo ešte známejšie. Ozývali sa jeho nepriatelia, ale na svoju stranu si získal aj viacerých nových obdivovateľov. On sa teraz rozhodol venovať viac pozornosti každodennému kresťanskému životu. Ešte v roku 1519 napísal a tlačou vydal niekoľko desiatok spisov, počnúc kázňami k výkladu Otčenáša až po prvý diel svojho výkladu Žalmov. Písal rýchlo a ľahko, a o všetko bol veľký záujem. Ďalší rok, 1520, bol... rozhodujúci v jeho vnútornom vývoji (Veselý, s. 38). Napísal a tlačou vydal približne tri desiatky spisov, medzi nimi tie, ktoré sa uvádzajú ako jeho hlavné diela: V máji Reč o dobrých skutkoch, v auguste Kresťanskej šľachte nemeckého národa, v septembri O babylonskom zajatí cirkvi a v novembri O slobode kresťana (Bainton, 125). Najradikálnejšou z nich bola O babylonskom zajatí cirkvi, v ktorej na podnet Spalatina píše o sviatostiach. Namiesto sedem ponecháva iba dve (krst a Večera Pánova), ktoré sú „ustanovené Bohom s jasným Božím zasľúbením“.

Pápež odsúdil Luthera osobitnou bulou

Súdny proces s Lutherom trval už viac než dva roky. V Ríme sa rozhodli vydať pápežskú bulu pod názvom „Exurge Domini“ (Povstaň, Pane), ktorou v prípade ak neodvolá svoje učenie bude exkomunikovaný. Keď sa Martinovi Lutherovi 10. októbra 1520 dostala do rúk, začala plynúť 60 dňová lehota, po jej ukončení mala byť voči nemu naplno uplatnená kliatba. Luther na svoju obranu pohotovo napísal a zverejnil traktát „Proti ohavnej bule Antikrista“. V ňom okrem iného uviedol: „Nech však túto bulu napísal ktokoľvek, je Antikristom. Slávnostne vyhlasujem pred Bohom, naším Pánom Ježišom Kristom, jeho svätými anjelmi a pred celým svetom, že z celého srdca nesúhlasím so zatratením, čo vyhlasuje táto bula, že ju preklínam a zatracujem ako svätokrádež a rúhanie proti Kristovi, Božiemu Synovi a nášmu Pánovi... táto bula ma odsudzuje len na základe vlastných slov, bez dôkazu zo Svätého Písma, zatiaľ čo ja všetky svoje tvrdenia dokladám Bibliou. Pýtam sa ťa, ty nevedomý Antikrist, vari si myslíš, že svojími ničím nechránenými slovami zvíťazíš nad pancierom Svätého Písma?... Či je táto bula od Ecka či od pápeža, je to vrchol všetkej bezbožnosti, rúhačstva, nevedomosti, nehanebnosti, pokrytectva a klamstva – slovom, je to Satan a jeho Antikrist...“ Kriticky ešte zhodnotil jednotlivé články pápežskej buly a ukončil: „Radšej nech tisíc raz umriem, než by som mal odvolať čo len jednu slabiku z odsúdených článkov...“ (Bainton, 151nn).

Vyjednávač von Miltitz znovu vyhľadal Luthera a nahovoril ho zaslať ďalší list pápežovi a v ňom odmietnuť doterajšie osobné znevažovania a napísať i jasné svedectvo o svojej viere. A tak v novembri roku 1520, iba dva týždne po vyjdení traktátu o bule Antikrista, augustiniánsky mních a profesor teológie Dr. Martin Luther, je rozhodnutý ešte raz obrátiť sa listom na pápeža Leva X. Bol to jeho ďalší úprimný, žiaľ pravdepodobne posledný pokus o zmier.

List adresovaný pápežovi začal slovami: „Najsvätejší otče, vo všetkých sporoch za posledné tri roky som vždy voči Vám zachovával slušnosť, a hoci ma Vaši pochlebníci dohnali k tomu, že som sa odvolal na koncil..., nikdy som si nedovolil... opovrhovať Vašou Blaženosťou. Pripúšťam, hovoril som príkro proti bezbožnej doktríne, ale či vari Kristus nenazýval svojich protivníkov vreteničím plemenom, slepými vodcami a pokrytcami? A či Pavol nehovoril o svojich odporcoch ako o psoch, rozriezke a synoch diabla? Koho viacej hrýzli než prorokov? Nezápasím s nikým pre jeho život, ale iba čo sa týka Slova Pravdy. Hľadím na Vás skôr ako na Daniela v babylonskej jame s levmi než ako na leva Leva. Máte možno troch či štyroch učených a skvelých kardinálov, ale čo znamenajú medzi toľkými? Rímska kúria si nezaslúži Vás, ale samého Satana. Čo je na zemi skazonosnejšie, nenávideniahodnejšie a predajnejšie? Je bezbožnejšia než Turek. No nemyslite si, Otče, že keď hromžím na toto ohnisko moru, tak útočím na Vašu osobu. Dajte si pozor na zvodné sirény, ktoré by z Vás nerobili iba človeka, ale poloboha. Ste služobník služobníkov. Nepočúvajte tých, čo vravia, že nik nemôže byť kresťanom bez Vášho oprávnenia, tých, čo Vás robia pánom neba, pekla i očistca. Mýlia sa tí, čo Vás robia jediným vykladačom Svätého Písma. Posielam Vám traktát na znak pokoja, aby ste videli, akými vecami by som sa zapodieval a mohol plodne zapodievať, keby ma Vaši pochlebníci nechali na pokoji.“ (Bainton, 153n).

Napriek tomuto zmierlivému tónu a pri preukázanej úcte a pokore voči pápežovi, zostal Martin Luther verný svojim reformačným zásadám. Tieto sú: „Sola Scriptura“ (jedine Písmo); v cirkvi nemožno nič učiť, čo je proti Písmu svätému - Božie slovo je tou najvyššou autoritou. Z Písma vyplýva pre Luthera ďalšia zásada: „sola gratia“ (jedine milosť), pretože celé Písmo sv. svedčí o tom, že Boh dáva spásu hriešnemu človeku z milosti, bez našich zásluh. Hlbokým štúdiom Božieho slova spoznal Kristovo evanjelium ako spasiteľnú moc, prijímanú vierou, lebo „spravodlivý bude žiť z viery“ (R1,16.17). Princípom „jedine milosťou“ spôsobil očistu učenia cirkvi a ďalším „sola fide“ (jedine vierou) prehĺbil kresťanskú zbožnosť. Pretože len „opravdivá hlboká viera srdca sprostredkuje spásu“. Cesta spásy vedie cez dielo Ježiša Krista, ukrižovaného a vzkrieseného. „Sola redemprione Christi“ (iba vykúpením skrze Krista), ako sám Ježiš povedal „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa“ (Ján 14,6).

List a spolu s ním aj spis (traktát) „O slobode kresťana“ bol pápežovi doručený, ale k nijakej zmene nedošlo. Bula proti Lutherovi nebola odvolaná. V niektorých častiach ríše začali páliť Lutherove spisy (v Kolíne, Mohuči...). On sa rozhodol tiež a 10. decembra 1520, pri hradnej bráne študenti hádzali do založenej vatry knihy Lutherových protivníkov, scholastické učebnice i kanonické právo. Sám reformátor hodil do ohňa pápežskú bulu, pričom vraj povedal latinsky: „Pretože si skazila pravdu Božiu, nech teba skazí Pán v tomto ohni...“ (Veselý, s. 48).

Nad Lutherom a jeho prívržencami bola 3. januára 1521 pápežom vyslovená kliatba. Pre každé miesto kde by sa nachádzal platil interdikt – zákaz akejkoľvek cirkevnej činnosti. Väčšina národa stála však za Lutherom. Jeho ďalší osud bol teraz v rukách cisára Karola V. Len vďaka príhovoru svojich ochrancov konečný verdikt mal vyniesť po vypočutí na sneme. A ten sa mal zísť začiatkom r. 1521 vo Wormsi.

Ako už často predtým, tak i teraz Luther svoj život vkladá do Božích rúk. Slová Písma sv. mu boli každodennou útechou a Všemohúci najistejšou ochranou „Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou...“ (Ž 23,4), pretože pevne veril „Hospodin mocností je s nami, hradom prepevným je nám Boh Jákobov“ (Ž 46,12).


Použitá literatúra:
Z LUTHEROVÝCH myšlienok a SPOMIENOK. Podáva Július Madarás. In: Evanj. posol sT, 1983 – 86
VESELÝ, Daniel: MARTIN LUTHER - REFORMÁTOR, Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 1991
BAINTON, Roland H.: LUTHER - Život a dielo reformátora, Porta libri, 2. vydanie, 2017)
KIŠŠ, Igor: ŽIVOT A DIELO MARTINA LUTHERA a jeho odkaz dnešku, in: Ročenka Slov. evanj. a. v. cirkvi v SFRJ XXVII. Nový Sad, 1984
KITTELSON, James M.: REFORMÁTOR LUTHER. Život a dielo M. Luthera, Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 2016
SCHWARTZ, Hans: MARTIN LUTHER, Úvod do života a diela nášho reformátora, Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 1999.
SCHILLING, Heinz: MARTIN LUTHER, Rebell in einer Zeit des Umbruchs, Eine Biographie, C. H. Beck, 2. Aufl., 2013