Posledná rozlúčka so sestrou Zuzanou Kolárovskou

Posledná rozlúčka so sestrou Zuzanou Kolárovskou

V utorok, 14. júna 2022 sa uskutočnila posledná rozlúčka so sestrou farárkou Zuzanou Kolárovskou. 
Videozáznam je k dispozícii na tomto linku.
Zvesťou slova Božieho v kostole poslúžil generálny biskup ECAV Ivan Eľko, ktorého kázeň vám prinášame v plnom znení. 

„Preto ja tak bežím, nie ako na neisto; tak zápasím, nie akoby som vzduch rozrážal...“ 1K 9, 26
 
Vážené smútočné zhromaždenie; bratia biskupi, predsedníctvo Bratislavského seniorátu a predstavitelia ďalších seniorátov, duchovní a predstavitelia cirkevných zborov, predstavitelia Evanjelickej diakonie, Spoločenstva evanjelických žien, členovia cirkevných zborov Rača, Svätý Jur, Galanta i ďalších, 
 
ale predovšetkým vy, naši milí v Pánovi, pozostalí synovia Ondrej a Peter s manželkami a deťmi a ďalší príbuzní,
 
v láske a v úprimnom spolusúcite stojíme okolo vás. Nesmieme spoločne s vami váš zármutok, ktorý je aj našim zármutkom, keď sa lúčite so svojou drahou mamičkou, starou a prastarou matkou, blízkou príbuznou, drahým človekom Zuzanou Kolárovskou, rodenou Sljukovou, našou oltárnou sestrou, spolupracovníčkou, drahou priateľkou. Áno, s pokojným svedomím môžeme povedať, že  nenápadnou, ale výraznou osobnosťou ponovembrových dejín Evanjelickej cirkvi. 
 
Náš drahý Boh, ktorému vierou v Pána Ježiša Krista patríme v tom najhlbšom zmysle slova a ktorý pozná každú čiastočku nášho života, odvolal vašu drahú z tejto časnosti po tom, čo preniesla ťažobu kríža nemoci a napokon úplnej bezvládnosti, v 77. roku života.
 

 
Zo smútočného parte, ktoré nám oznámilo jej úmrtie, k nám znel dôverne známy, upokojujúci hlas mocného, milujúceho a verného Pána Ježiša Krista:  „Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto, a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja?“. 
 
Kresťan k týmto slovám nepotrebuje žiaden ďalší obšírny, vysvetľujúci komentár. Pánove slová ho vedú skôr k tomu, aby sa utíšil ako malé dieťa, nechal sa aj v ťažkej chvíli úplne preniknúť dôverou a otvoril sa nádeji, ktorá nie je z nás, ani zo žiadnej vlastnosti, moci a kvality tohto sveta. Tu sa proste k svojej zápasiacej cirkvi a ku každej jednej duši prihovára náš Pán. On vo svojej smrti zobral smrti jej osudovú, definitívnu moc a vo svojom vzkriesení nám z milosti otvoril a daroval večnosť s Bohom. 
 
Prosíme teda o to, aby Pánovo slovo a samotný Pán prítomný v moci Ducha Svätého, naplnil a potešil každé jedno smútiace srdce. Nech potlačí v ňom to, čo je naše; bytostnú úzkosť, neistotu, ťažké otázky a pocity nenaplnenia, smútok z pretrhnutej lásky, z opusteného diela, z nedopovedaných viet. Teda všetko to, s čím sme ako hriešnici konfrontovaní, keď stojíme zoči – voči smrti. A nech srdcia naplní pokojom, utíšením, istotou ktorá pochádza z Neho a ktorú dáva On. Nech tak urobí pri vás, milí Ondrej a Peter s manželkami, milé vnúčatá, rodina, priatelia, smútiaci. Nech tak urobí pri nás všetkých.
 

 
Pánova výzva a uistenie z Evanjelia podľa Jána je skutočne tým prvým a najdôležitejším, na čom v tejto chvíli stojíme ako na pevnom základe, čím sme zastrešení a v čom sme ukrytí – i pozostalá rodina, i putujúca, zápasiaca cirkev.
 
Úprimne však vyznám, že túžil som nájsť ešte ďalší výrok Písma, ktorý by mohol zaznieť v tejto pietnej chvíli rozlúčky a ktorý by jednoducho vystihol celý život zosnulej sestry Zuzky, tak, ako sme ju poznali. V pokore a s vďakou hovorím, ako som ju poznal trebárs ja, počas presne štyridsatich rokov, čo sa stretli naše cesty a raz viditeľnejšie, raz menej viditeľne plynuli vedľa seba. 
 
Veď predsa musí platiť, že kresťan žije svoj život otvorene, pred očami sveta, ako svedectvo a príklad. Že nezostáva po ňom iba prázdno, ale odkaz, výzva, inšpirácia, napomenutie, či posila pre iných. Sestra Zuzka svoj život takto žila.
 
Ten jeden výstižný veršík som nemusel hľadať dlho a prácne. Intuitívne mi napadal a núkal sa akoby sám, v 1. liste Korintským, 4. kapitole. Apoštol Pavel tu prostredníctvom reflexie vlastného života hovorí o univerzálnej ceste, motivácii a životnom úsilí kresťana, kresťanov. Pavel si tu, v známej pasáži pomôže skvelou metaforou zo športového prostredia, z prostredia bežcov a zápasníkov. Túto pasáž však nezakončí žiadnou proaktívnou výzvou v olympijskom duchu, v štýle: Kresťan, v živote sa musíš snažiť vyššie, rýchlejšie, silnejšie...
 
Pavel napíše iné: „Preto ja tak bežím, nie ako na neisto; tak zápasím, nie akoby som vzduch rozrážal...“.    
 
Toto vôbec nie je o tom, že „vyššie, rýchlejšie, silnejšie“. Toto je o niečom úplne inom. Je to o „ozajstnosti“.
 
Áno, sestry a bratia, ak jestvuje jeden úryvok z Písma, ktorý jednoducho charakterizuje život sestry Zuzky Kolárovskej, je to tento: „Ja tak bežím, nie ako na neisto; tak zápasím, nie akoby som vzduch rozrážal...“. A ak jestvuje jedno slovo, ktoré by ju jednoducho charakterizovalo, je to: „ozajstnosť“.
 
Zuzka žila, verila, pracovala, slúžila ozajstne. Nie akoby iba vzduch rozrážala. Všetko v jej podaní bolo ozajstné, nepredstierané, autentické.
 
Keď stála po boku svojho manžela, keď vychovávala svojich synov, keď sa chopila náradia uprostred svojej záhrady, keď kŕmila hladných študentov, keď organizovala besiedku pre deti s množstvom pašovaného misijného materiálu, keď vynášala poklady z Písma na kazateľniach, keď sa ľuďom snažila sprostredkovať Krista a nový život v Ňom, keď po revolúcii organizovala ženské hnutie a keď prijala ústrednú životnú výzvu – teda keď zakladala a viedla Evanjelickú diakoniu, keď sa venovala zborovým diakoniám, keď písala, cestovala, prednášala, alebo keď prosto iba rozprávala, keď sa venovala svojej slabnúcej matke, svojim vnúčatám, keď v pokore premeriavala svoj život a hovorila o svojich snoch i sklamaniach, a hlavne, keď hovorila o Bohu, všetko to bolo ozajstné, nepredstierané, autentické. Nebolo v tom nič dvojznačné, vnútorne nepoctivé. 
 
Dobre si na to pamätáme: nemohli ste pri nej iba tak ľachtikársky žartovať na tému Boh, či služba, zasmiať sa tam, kde sa očakávalo deklarovať postoj, vyjadrovať sa neúprimne, dvojznačne či pragmaticky, predstierať a hrať divadielko. Vždy vtedy ste zákonite narazili na Zuzkinu ozajstnosť. A ak ste mali zdravé svedomie, cítili ste sa veľmi trápne. Ona nebežala iba „akože“. Ona nezápasila iba „dajme tomu“. Zuzka bola ako kresťan a služobník ozajstná. Nebola bežcom, ktorý nevie kam a prečo beží. Nebola zápasníkom, ktorý finguje zápas, ktorý vytvára iba zdanie zanietenia, ktorý ovláda mätúce umenie tieňohry. 
 
▪    
 
Z čoho je namiešaná takáto ozajstnosť? V prvom rade je to určite charizma, je to milosť a dar Ducha Svätého. Sestra Zuzka bola takto obdarovaná. Ale každá charizma, i táto sa dá zašantročiť. Môžeme ju zasunúť hlboko pod nánosy svojej vlastnej človečiny a stratiť. 
 
Preto musí byť ozajstnosť namiešaná aj z ingrediencií človekovej slobody. Určite z bázne pred Bohom. Z vedomia nároku, ktorý má svätý Boh na nás. Z vedomia zodpovednosti pred Ním. A z čírej detinskej lásky k Nemu. 
 
A z poznania biblickej pravdy, že On je ten prvý, nekonečne dávno pred nami, kto je ozajstný, nepredstieraný, autentický. Že vlastne všetko skutočné a ozajstné je odvodené od Neho, Skutočného, Ozajstného. Že On je nezriedený, nepretvarujúci sa, ale pravý. Ozajstný v tom, ako dokonale miluje, ako sa zmilováva, ako sa otvára, ako obdarúva, ako nesie.
 

 
Milá zarmútená rodina, vážené zhromaždenie, takto si zachovajme vašu drahú mamičku, starú matku a príbuznú, našu milú priateľku, sestru Zuzku v pamäti: ako model ozajstnosti. Ako človeka ozajstného vo viere, v službe a v živote. 
 
A takto si ju pripomínajme. Takto za ňu ďakujme. A napodobňujme takýto jej životný príklad. Veď určite platí, že Boh ju nepostavil do jej rodiny, do širokého spoločenstva cirkvi a do komunity diakonie preto, aby po nej raz zostalo iba prázdne miesto. Postavil ju medzi nás, aby sme boli touto nenápadnou, ale dôležitou kresťankou pohnutí a inšpirovaní. Aby sme porozumeli jej životnému odkazu a napodobňovali ho. 
 
Tým odkazom je „ozajstnosť“.
 
A Zuzku pripomínajúcim výrokom Písma je tento: „Preto ja tak bežím, nie ako na neisto; tak zápasím, nie akoby som vzduch rozrážal...“.
 
Telo, naplnený život a uzavreté životné dielo sestry Zuzany Kolárovskej rod. Sljukovej s vďakou, s tichým chválospevom a v nádeji vzkriesenia vraciame a vkladáme do Božích rúk. Nech z nej Pán Ježiš Kristus, dokonalý Diakon ľudí stvorených z prachu, dokonalá Láska, ktorá nás našla stratených a postarala sa o nás, sníme ťažobu jej pominuteľnosti a príjme ju Cieľa a do Zavŕšenia, do príbytkov u Boha, o ktorých nás On sám uistil. 
 
Nech ju zaodeje večnosťou. Jeho chválime a uctievame. Jemu ďakujeme. S dôverou sa vkladáme do Jeho rúk.
 
Prijmite, prosím, tieto úprimne vyslovené slová na rozlúčku. Amen.    

Galéria k článku

CZ ECAV Svätý Jur