Pohrebná rozlúčka s aktívnym kresťanom Jánom Hubom

Pohrebná rozlúčka s aktívnym kresťanom Jánom Hubom


V pondelok 21. novembra 2022 sa v bratislavskom Novom ev. kostole na Legionárskej ulici konala pohrebná rozlúčka s Ing. Jánom Hubom (9. 8. 1947 – 16. 11. 2022).
 
Na slová z Izaiáša 55, 8 – 9, ktoré kedysi zazneli Božiemu ľudu počas jeho zajatia, kázal predsedajúci farár Ondrej Majling. Zdôraznil, že hoci sa vtedy zdalo, že nezostáva nič, len sa zmieriť so situáciou zajatia, Boh vidí inak – ďalej ako my. Jeho konanie prevyšuje ľudské predstavy. Či už vtedy, keď Boží ľud stratil vlasť, alebo i v situácii, keď my strácame blízkeho človeka a brata v Kristovi. Hoci nevidíme význam všetkého, čo sa deje, Boh vidí viac, vidí ďalej. Otvára nám oči pre to už teraz. O. Majling povedal, že brat Huba sa nechal viesť Pánom. Keď mnohí zostali pasívni, on slúžil. Poznanie, že Boh je s nami, si nenechával pre seba. Delil sa oň. Preto aj my môžeme vidieť viac – vidieť, že Božie cesty a myšlienky sú dobré. Do rúk mocného Boha, ktorý vidí viac ako my, smieme vložiť aj smútok, plač a bolesť. 
 
V životopise zosnulého pripomenul zborový farár Martin Šefranko, že Ján Huba rástol v rodine potomkov exulantov po bitke na Bielej hore. Bol ovplyvňovaný ľuďmi silnej viery a povedomého evanjelického presvedčenia. Do príbuzenstva patrili napr. ev. farár Miloš Beblavý i prof. Ján Beblavý – dekan Slovenskej ev. bohosloveckej fakulty. Otec Jána Hubu, aktívny účastník SNP, bol po zmene režimu temer na rok z politických príčin uväznený a to bez súdneho procesu. Pre rodinu s malými deťmi išlo o ťažkú skúšku. Hoci ako syn politického väzňa mal Ján zlý kádrový posudok, vďaka svojim výborným študijným výsledkom a bohatým mimoškolským aktivitám (šport, umelecký prednes), bol prijatý na vysokoškolské štúdium a stal sa absolventom odboru Technickej kybernetiky. Počas celého svojho života sa podieľal rôznymi formami na službe v ev. cirkvi. Na pôde cirkevného zboru Bratislava pôsobil na Legionárskej ako člen prípravného spoločenstva ev. mládeže, ktorej stretnutia sa konali pod krycím názvom „Spevokol“. Tu sa spoznal aj so svojou budúcou manželkou Elenou, r. Hlásnou, ktorá mu bola celý život veľkou oporou. J. Huba bol činný v prípravnom tíme spoločenstva rodín pri Legionárskej, členom spevokolu, Biblických hodín, presbyterom, členom predstavenstva medzinárodného kresťanského rádia TWR. V rokoch 2001 – 2015 viedol Evanjelickú diakoniu ECAV na Slovensku (ED) ako jej riaditeľ. Jeho srdcovou záležitosťou bolo, aby ľudia v zariadeniach ED cítili Božiu prítomnosť. V osobnom živote aj na pracovisku s kolektívom na Ústredí Ev. diakonie začínal deň vždy modlitbou a stíšením sa nad Božím slovom – dôsledne na tom trval. Popri empatickom prístupe ku klientom vyžadoval od personálu ED aj odborné vzdelanie. Usiloval o to, aby sa klientom Stredísk ED dostalo okrem naplnenie nielen fyzických, ale aj sociálnych potrieb, možnosť zmysluplného trávenia času. Hoci, čo sa týka dôsledného zachovávania pracovných postupov dokázal byť aj prísny, v jednaniach sa prejavovala jeho priateľská povaha. Dokázal si obhájiť pravdu, ktorú zastával, no nad nikoho sa nepovyšoval. Bol nekonfliktným človekom, ktorý vedel vychádzať aj s ľuďmi komplikovaných pováh a udržiavať s ostatnými dobré vzťahy.
 
Na rozlúčke zaznel sólospev Ľudmily Budajovej, ktorá zaspievala pieseň Predivná moc nás tíško obostiera (text: Dietrich Bonhoeffer). Marta Kalužná predniesla báseň Milana Rúfusa Nepočuteľné laudácio. 
 
Ľubica Szabóová Vysocká – súčasná riaditeľka Evanjelickej diakonie ECAV na Slovensku v rozlúčkovom príhovore uviedla, že kondolencie plné vďačnosti za službu Jána Hubu na poli diakonie prichádzajú od domácich viery i zo zahraničia. Hospodin si použil brata Jána plným priehrštím. Brat Huba disponoval darmi, ktoré využíval v práci, v rodine, pri spolubratoch a spolusestrách. To, že so zverenými darmi narábal zodpovedne, dosvedčujú spomienky spolupracovníkov zo stredísk evanjelickej diakonie, ústredia a partnerských organizácií. J. Huba mal rád poéziu a v mladosti bol recitátorom. V závere života síce už hlas z jeho úst neznel, i keď počuté slovo vnímal. Svoj príhovor zakončila sestra riaditeľka ED básňou Mlčať chcem od Kristíny Royovej. 
 
Pétur Thorsteinsson, výkonný riaditeľ Diakonisches Werk Württemberg vyjadril manželke a rodine Jána Hubu sústrasť a požehnanie slovami apoštola Pavla z 2Tim 4, 7 – 8a: „Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval, už mi je pripravený veniec spravodlivosti.“ Pre partnerov z Diakonie vo Württembersku zostáva brat Huba symbolom človeka s osobitným srdcom a oddanosťou pre diakoniu, ktorá slúži tým, ktorí hľadajú pomoc. 
 
Za cirkevný zbor Legionárska a v ňom pôsobiace spoločenstvo Biblických hodín sa prihovoril presbyter Jozef Kováč. Povedal, že Pán Boh má dva druhy služobníkov: jedni sú anjeli s krídlami, druhí – ktorých si Pán Boh používa, sú ľudia. Ocenil službu brata Hubu i vernú opateru a podporu zo strany jeho manželky Elenky. Tretím – najväčším Boží služobníkom, ktorý k nám prišiel v ľudskom tele, je Pán Ježiš Kristus. Hospodin uvalil na Neho neprávosti nás všetkých. Prišiel pre každého z nás. Prianím Jána Huba by bolo, aby sme Pána Ježiša Krista nasledovali. 
 
Vo svojom životopise si Ing. Ján Huba uvádzal na prvé miesto záujmov slovné spojenie: aktívny kresťan. Takto sme ho v cirkevnom zbore Legionárska, v ECAV i jej diakonii poznali, boli sme v mnohom obohatení a požehnaní jeho darmi a obetavou službou. Ako aktívny kresťan nám brat Janko Huba zostane v pamäti. 
Blahoslavení sú..., ktorí umierajú v Pánovi! ... Nech si odpočinú od práce, lebo ich skutky idú s nimi.“ (Zjav 14, 13)
Martin Šefranko
 
 
Milan Rúfus: Nepočuteľné laudácio
Raz, keď sa miera naplní
a pretrhne sa struna,
o každom živom ostáva
ľahučké prázdno tuná.
 
Jamôčka, ktorú vyhĺbil
do trávy kameň v poli.
 
A po tom prázdne spoznajú,
akí sme vlastne boli:
 
prostrední, malí, väčší snáď,
ba prázdno po sekvoji
je také hlboké, 
že sa ho človek bojí 
a háda, čím ho premostí.
 
A to je ona – holá
pravda o miere veľkosti.
 
Veľkosti, ktorá bola
prikrytá ako zemou zrno
vo svojom plnom význame.
 
Nie, že nás bolo všade plno,
lež to, že ľuďom chýbame, 
je našou chválou.
 
Mimo rečí, fanfár ľudských
či ľudských slín,
nepočuteľne o nás svedčí
pomalý, tichý Boží mlyn.


Kristína Royová: Mlčať chcem

Ja mlčať chcem jak drahokam,
keď brusičov ho drobí brus.
Ja mlčať chcem, veď cieľ svoj znám;
že smrťou k sláve idem už.

Čo činil si Ty s nami, viem,
k dobrému musí smerovať;
za blaho, žiale večne smiem
česť Tebe, Bože svätý, vzdať.
 
Znám, čistoty mne treba kvet,
ak k Tebe chcem sa privinúť,
Tvoj obraz na mne nutno zrieť,
bo v nebe mám sa vyšinúť.
 
Tak mlčať chcem, keď na Tvoj kríž
 berieš ma s sebou, abych mrel.
 Ach, mlčať chcem, veď dovolíš,
 bych s Tebou znovu povstať smel.
 

Galéria k článku

Martin Šefranko