Nestačí len kázať evanjelium - Nedeľa diakonie 2022

Nestačí len kázať evanjelium - Nedeľa diakonie 2022

Tretia májová nedeľa patrí v ECAV na Slovensku tradične – Diakonii. Pri tejto príležitosti sa konali v kaplnke Strediska Evanjelickej DIAKONIE v Košeci (SED), Slávnostné služby Božie pre našich klientov, personál, spolupracovníkov i dobrodincov. Týchto služieb Božích sa zúčastnila aj početná pozostalá rodina po v Pánu zosnulej, obetavej, našej dlhoročnej spolupracovníčky, MUDr. Boženy Pastorkovej, rod. Boškovej. Do večnosti bola odvolaná 6. mája 2022 vo veku 75 rokov života. Zároveň sme si pripomenuli aj vzácne 90. narodeniny nášho klienta Ing. Jána Novotného, ktoré oslávil po službách Božích v kruhu rodiny v spoločenskej miestnosti SED. Služby Božie vykonal správca SED Ľubomír Marcina a organovým sprievodom poslúžil Samuel Boško, študent gymnázia z Považskej Bystrice.  

Pri tejto príležitosti odznela kázeň už zvečneného prof. ThDr. Igora Kišša, niekdajšieho dekana EBF UK v Bratislava, ktorý ju predniesol pred 10 rokmi na službách Božích v rámci nedele diakonie v považskobystrickom evanjelickom kostole je aj dnes stále aktuálna. Prinášame ju v plnom znení:
„Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy. Dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. ”           J 13, 14-15
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, sestry a bratia v Kristu Ježiši!
Keď zomieral v Holandsku roku 1670 veľký evanjelický biskup Ján Amos Komenský, zavolal si k sebe ešte svojho syna. Odovzdal mu rukopis svojho spisu o všenáprave sveta na základe kristovských princípov a povedal mu: „Odovzdávam ti tento rukopis. Je to moje celoživotné a najdôležitejšie dielo. Zaväzujem ťa, že tento spis sa nesmie stratiť. Musíš urobiť všetko, aby sa pre budúcnosť zachoval." A stalo sa. Komenského potomkovia umiestnili tento spis v knižnici diakonických ústavov v meste Halle v Nemecku. Naoko tam zostal tento spis skrytý. Nikto o ňom nevedel, že sa tam nachádza. Ani náš profesor Ján Kvačala, doteraz najväčší svetový znalec Komenského spisov nevedel, že je tam. Až roku 1936 jeden ukrajinský bádateľ tam tento spis objavil a dnes je to najdôležitejší zo všetkých Komenského spisov, o rozbore ktorého sa píšu celé knihy. Komenského posledná vôľa bola teda splnená.
To, čo sme si prečítali z Písma svätého ako dnešný kázňový text, je svojím spôsobom tiež taká posledná vôľa pred smrťou. Tentoraz je to posledná vôľa Kristova, vyslovená pred Jeho cestou ku Golgote. Na Zelený štvrtok večer okrem ustanovenia Večere Pánovej urobil Pán Ježiš Kristus čosi pozoruhodné a nezvyčajné. Opásal sa do zástery, vzal umývadlo, nalial do neho vody, začal umývať svojim učeníkom nohy a utierať ich zásterou, ktorou bol opásaný. Nakoniec povedal: „Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy. Dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil." Keďže sa toto všetko odohralo na Zelený štvrtok večer, už len niekoľko chvíľ pred Kristovým zatknutím v Getsemanskej záhrade, kde začala Jeho cesta k smrti, môžeme povedať, že aj táto udalosť a tieto slová sú vyjadrením poslednej vôle Kristovej. Je to akoby rozkaz ku konaniu diakonickej práce v cirkvi.
Nazdávam sa, že z tejto udalosti a z týchto Kristových slov vyplývajú tri odkazy Kristove, na ktoré Kristova cirkev nikdy nesmie zabudnúť. A vy sa opýtate, ktoré sú to tie tri odkazy, ktoré máme mať stále na pamäti?
To prvé, čo tu jasne vyplýva z tejto udalosti a z týchto Kristových slov je, že v cirkvi nestačí len kázať evanjelium a prisluhovať sviatosti, hoci pochopiteľne toto je na práci cirkvi to prvoradé a najdôležitejšie, evanjelizovať tento svet, ale evanjelium treba aj žiť, treba ho aj v praxi realizovať a to nás musí viesť k službe blížnym. Aby to učeníci pochopili, že v cirkvi nestačí len kázať evanjelium a prisluhovať sviatosti, ale musí tu byť aj praktické, žité kresťanstvo, ktoré sa prejaví v skutkoch lásky voči potrebným a núdznym, preto Kristus ako posledný čin v svojom živote symbolicky umýval svojim učeníkom nohy. Veď On sám vlastne celý svoj život takto robil. Kázal evanjelium zástupom, ale aj uzdravoval nemocných a sýtil hladných a pomáhal v núdzi.
Kde len mohol, tam Kristus činil dobre. Nádherne to vyjadril apoštol Peter v Skutkoch apoštolských, kde v svojej kázni v dome stotníka Kornélia hovorí, že „Ježiš Nazaretský chodil a dobre činil, pretože Boh bol s Ním” (Sk 10,38).
Prvotná kresťanská cirkev nezabudla na tento posledný odkaz Kristov a ona popri zvestovaní Kristovho evanjelia konala aj dielo lásky a diakonickú prácu. Vyvolila si prvých siedmich diakonov, medzi ktorých patril aj ten známy diakon Štefan, ktorých úlohou bolo dokazovať, čo je to praktické kresťanstvo, ako treba evanjelium nielen kázať, ale ako ho treba aj žiť. Títo diakoni sa nestarali o všetkých chudobných a biednych v svojom okolí. Pomáhali predovšetkým tým, ktorí patrili do cirkevného zboru, ktorí mali svedectvo zbožného kresťanského života a zároveň potrebovali pomoc. Naozaj evanjelium Kristovo nestačí v cirkvi len kázať. Evanjelium Kristovo je treba aj žiť a konať praktické skutky lásky núdznym.
Takéto divné veci sa diali aj v dobe Lutherovej vo Wittenbergu, kde zaviedli zvláštne zborové pokladničky pre podporu diakonie. Veľké dielo diakonie v evanjelickej cirkvi konal potom pietizmus. August Hermann Francke vybudoval v Halle veľké diakonické ústavy. Ďalšie veľké diakonické ústavy boli zbudované v Nemecku v Neuendettelsau od vzácneho nemeckého ortodoxne luteránskeho kňaza Wilhelma Löheho, ale aj na iných miestach od ďalších ľudí. U nás mala evanjelická cirkev diakonické ústavy v Bratislave, známu veľkú evanjelickú nemocnicu, ďalej starobince a sirotince v Modre, na Myjave, na Starej Turej zásluhou sestier Royových, aj v Liptovskom Mikuláši. To všetko sa snažíme dnes postupne a pomaly obnovovať, lebo nám to bolo v dobe ateizácie všetko odňaté. To je žité kresťanstvo, ktoré božskú lásku uplatňuje aj v praxi. Veď platí slovo Kristovo, že „čokoľvek ste učinili jednému z mojich najmenších bratov, to ste mne učinili"  hovorí Kristus. To je to prvé, čo nám z dnešného nášho textu vyplýva ako Kristov posledný odkaz pre nás.
Ale z tejto udalosti Kristovho symbolického umývania nôh vyplýva nám aj druhá dôležitá vec, na ktorú sa mnohokrát zabúda, že diakonickú prácu treba v cirkvi aj teologicky zdôvodniť. Prakticky to znamená, že nestačí v cirkvi hovoriť v kázňach len o všeobecnom kňazstve všetkých kresťanov, ktoré učenie je pochopiteľne správne, ale je treba v kázniach vždy nanovo učiť aj o všeobecnom diakonáte všetkých kresťanov. Jestvuje totiž nielen učenie o všeobecnom kňazstve, ale v evanjelickej dogmatike jestvuje aj učenie o všeobecnom diakonáte, o čom sa už menej hovorí Ale hovorí o tom Kristus v dnešnom našom texte ako jeden z posledných odkazov pre nás. Len počujme Jeho slová: „Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy. Dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil." Pýtame sa: nakoľko toto učenie o všeobecnom diakonáte všetkých veriacich zaznieva v našich kázniach? Nakoľko učíme učeniu o všeobecnom diakonáte našich žiakov a našich konfirmandov? Ako ich motivujeme už od detstva, aby konali diakonickú prácu voči starcom, hoci len odnesením nákupu z obchodu pre niekoho bezvládneho? Ako sa ich pýtame na konfirmačnom vyučovaní, aký diakonický čin vykonali za posledný týždeň? Formy všeobecného diakonátu sú rôzne. Každý, kto chce prejaviť z členov cirkevného zboru žité kresťanstvo, sám si nájde spôsob ako by mohol núdznemu prakticky nejako pomôcť. My nemôžeme predsa chodiť ľahostajne popri bezvládnych ľuďoch a nepomôcť im hoci v maličkosti, kde nám je to možné. To je predsa nádherné, keď už sused susedovi v niečom pomôže. Mali by sme mať stále na pamäti učenie kresťanskej dogmatiky o všeobecnom diakonáte. Ako Kristovi učeníci musíme byť predsa formovaní na obraz Kristov. A tak ako o Kristovi platilo, že chodil a všade dobre činil, kiež by to platilo aj o každom z nás, že nežijeme egoisticky len sami pre seba a pre vlastný prospech, ale aj pre pomoc iným. Že nás Kristovo učenie aj formuje, to musí byť aj nejako viditeľné na našej ochote poslúženia blížnym. Nejde o nejakú bezbrehú diakoniu, ktorá by bola azda nad naše sily a možnosti a bola by druhými iba zneužívaná. Ale skutky, hoci malej pomoci, je konať potrebné. Učenie o všeobecnom diakonáte všetkých kresťanov je treba v cirkvi vždy nanovo v kázniach zdôrazňovať, To by sme mohli nazvať volanie ľudí k malej každodennej diakonii.
Ale je tu aj tretia vec, ktorá vyplýva z Kristovho umývania nôh Jeho učeníkom, ktorá nás vyzýva aj k dielu veľkej diakonie. Poviem to takto: nestačí, aby cirkev budovala len nádherné chrámy a o tie sa starala, hoci iste aj to treba, ale je potrebné mať v cirkvi aj domy sociálnej služby, tak ako jeden z nich ste vybudovali aj vy v Košeci a tam konáte činy praktickej kresťanskej lásky. Mať v cirkvi dom sociálnej služby, to je dielo veľkej diakonie. Náš reformátor Luther v svojom spise o Konciloch a cirkvách uvažuje, aké sú poznávacie znaky správnej a živej cirkvi. Pochopiteľne, že hovorí, že k živej cirkvi patrí čisté kázanie slova Božieho a prisluhovanie sviatostí. Ale potom Luther pridáva k tomu ešte tretiu vec: ak ide o živú cirkev, má tam byť aj bratské spoločenstvo veriacich, po latinsky sa to povie „consolatio fratrum". Musí sa ukázať, že si vzájomne pomáhame aj vo väčších veciach a udržujeme, nakoľko na to naše sily stačia, aj domovy dôchodcov, kde sa koná starostlivosť o starcov. Treba nám zriaďovať hospice pre zomierajúcich a poskytnúť im poslednú pomoc pri odchode z tohto sveta. Boh je predsa láska a praje si, aby sme aj my Jeho deti, stvorení na Boží obraz, boli viazaní vzájomnou láskou a to aj pri sprevádzaní niekoho pri smrti. Preto kresťanské domy dôchodcov, ale aj kresťanské hospice, patria nutne k diakonickej práci živej cirkvi.
Na to pravda treba ľudí, ktorí uposlúchli výzvu Kristovu z nášho textu: „Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy. Dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil." Prvotná kresťanská cirkev takých ľudí mala, ktorí sa celí venovali diakonickej práci. Konali nielen občasnú diakoniu sused susedovi, ale stalo sa im to celoživotným povolaním. Taký bol diakon Štefan. Na inom mieste sa hovorí o diakonise Fébé, pre ktorú sa stalo diakonické dielo celoživotným povolaním. Ale bola tu aj vzácna žena v Jope, ktorá sa volala Tabita, ktorá šila sukne pre schudobnelé ženy. Ak máme v našej cirkvi konať aj dielo veľkej diakonie, teda mať zvláštne diakonické ústavy, potrebujeme aj my dnes nových Štefanov, nové Fébé, nové Tabity, ktoré sú pripravené v týchto ústavoch pracovať a to nielen preto, aby mali zamestnanie, ale pre cit lásky k blížnym. Diakonia vyžaduje aj niečo, čo sa nazýva „filantropia". Grécke slovo „filantropia” znamená po slovensky „láska k blížnemu". Do takýchto ústavov treba nájsť filantropických ľudí, v ktorých srdciach je rozliata božská láska a sú pripravení sa obetovať pre iných. Tam potom akoby sa vracalo čosi z raja. Egoisticky formovaný človek nikdy nebude dobrým pracovníkom diakonie. Ale kto sa naozaj vie obetovať, môže byť novým diakonom Štefanom, novou diakonkou Fébe alebo novou Tabitou. Podporujme preto aj dielo veľkej diakonie, kde sú na to možnosti, ako ste to urobili s Božou pomocou aj vy v Košeci. Iste nie každý z nás má na takúto prácu rovnaké vlohy. Ale kto takéto vlohy má, nech ich v diakonickej práci aj využije a s požehnaním koná.

Galéria k článku

SED Košeca