Nech je Kristus našou spoločnou cestou- príhovor Petra Mihoča na záver SYNODY 2020

Nech je Kristus našou spoločnou cestou- príhovor Petra Mihoča na záver SYNODY 2020

Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto,  a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja?  A cestu, kam idem, poznáte.  Povedal Mu Tomáš: Nevieme, Pane, kam ideš; ako by sme teda poznali cestu?  Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.  

Evanjelium podľa Jána 14,1 – 6

Milí bratia a sestry!

    Tohtoročná synoda je v mnohých ohľadoch špecifická. Druhá vlna pandémie, ktorá v novej sile zasiahla nielen Slovensko, ale celý svet, prináša nové opatrenia, nové otázky, no v mnohých vzbudzuje aj strach a obavy z ďalšieho vývoja. Aj zasadnutie synody v Ružomberku bolo podmienené súhlasom regionálneho Úradu verejného zdravotníctva.

Po dlhých 70 rokoch sa mení zákon o hospodárskom zabezpečení cirkví zo strany štátu, ktorý svojím obsahom stavia cirkev pred novú hmotnú zodpovednosť za vlastnú existenciu. Cit povinnosti voči cirkvi počas dlhých desaťročí aj pod vplyvom bývalého režimu ochladol. Štát zadefinoval nové podmienky financovania, ktoré nereflektujú požiadavku rastúcej minimálnej mzdy. Dopady tohto kroku zo strany štátu sa zhmotnili do novoprijatého zákona o financovaní ECAV. Už pri jeho tvorbe v rámci diskusií na viacerých úrovniach zazneli rôzne hlasy a najmä obavy, možno nedôvera, strach, ako túto novú situáciu zvládneme. Koľko bolesti jeho prijatie môže spôsobiť v živote zborov, ktoré sú zložené z členov s rôznym typom prístupu k vlastnej cirkvi. Prehlbujúce sa problémy s ASLOZom prinášajú nedôveru, sklamanie a zavádzanie nových medzí komunikácie, ktoré presahujú biblické hranice. Nejednota pohľadov, nejednota vzťahov, prináša množstvo nepokoja do cirkvi, zborov, aj rodín. Niektoré témy sú dookola účelovo zneužívané v rôznych zápasoch o moc, tváriac sa, že nám ide o dobro cirkvi. Neochota priznať si zlyhanie, nájsť silu k pokániu zase prináša množstvo manévrovacích udalostí, ktoré prehlbujú staré zranenia. Sme tu zástupcovia rôznych oblastí života cirkvi  a prichádzame z rôznych prostredí, cez ktoré vidíme priority aj problémy cirkvi. Sme ľudia jedineční, ale aj veľmi odlišní, a všetci sa spolu stretáme na vrcholnom zasadnutí cirkvi – na  „synode“. Toto slovo sa skladá z dvoch gréckych slov: sun = spolu a hodos = cesta, čo v preklade znamená „spolu na ceste alebo spoločná cesta“. Prišli sme do Ružomberka, lebo napriek rozdielnosti nás „Niekto“ spája. Ako synodáli napriek problémom, obavám a zraneným vzťahom chceme byť „ľuďmi jednej spoločnej cesty“ a chceme po nej spoločne kráčať. Rád by som vám na záver rokovania synody položil na srdce bytostnú otázku, ktorej odpoveď predznačí našu spoločnú cestu v cirkvi. Dokážeme kráčať spolu, dokážeme byť spolu na ceste a robiť nové kroky viery? Nie sú naše spoločné stretnutia skôr príležitosťou k hádkam a konfliktom? Aj keď sme ľudia rozličných názorov – čo je nakoniec normálne – predsa sa môžeme ako synodáli rozísť, a pritom kráčať spoločne cestou novej darovanej budúcnosti? Je možné zjednotiť ľudí rozličného myslenia na spoločnú cestu?

Spoločne môžeme kráčať, len ak:

  • nestratíme Krista a neprepadneme strachu
  • nepodľahneme rezignácii, ale s dôverou uprieme zrak ku Kristovi
  • nezabudneme na poslanie, ktoré poukazuje na cieľ spoločnej cesty
  • rátajúc s Božou pomocou
  • idúc správnou cestou
  • Nestratíme Krista a neprepadneme strachu

     Slová prečítaného biblického textu odkrývajú atmosféru chvíle, keď sa Ježiš lúči so svojimi učeníkmi. Prišiel čas rozlúčky, ktorá je predzvesťou toho, že sa ich spoločná pozemská cesta chýli ku koncu. Netají im skutočnosť, že za malú chvíľu príde čas Jeho smrti, čomu učeníci nerozumejú. V jednom momente je budúcnosť neistá, a preto sa takejto zmene bránia.  Ich mysľou a srdcom preniká ako čierna niť zdesenie, zmocňuje sa ich hrôza pri myšlienke, že majú ostať na svete bez Krista. To všetko nové, presiaknuté novým zmyslom bytia, naplnené láskou a pokojom má byť v jednej chvíli preč a pochované už len v tichej spomienke na Majstra. S odchodom Krista sa vkráda do sŕdc strach, obavy a nepokoj. Možno sa v mysli učeníkov vynárali otázky: „Čím bude poznačená budúcnosť spoločenstva bez Neho?

     V akej sme situácii v ECAV dnes? Kde stojí Kristus na našej ceste? Nepochovali sme Ho v rodinách pod vplyvom bývalých režimov, či súčasného trendu relativizmu –  keď sa ťažko hľadá spoločná cesta, nakoľko sú mnohí zahľadení len do seba? Nepochovali sme Ho v zápasoch o moc, vplyv, pozície, a „našu“ pravdu tak v cirkvi, ako aj spoločnosti? Nie je naša neistota, obavy, strach z budúcnosti ovocím Jeho absencie? Posledné mesiace v cirkvi, mnohé diskusie, príspevky i ohlasy z cirkevných zborov v súvislosti s otázkou financovania maľovali veľmi pochmúrny obraz neistoty.  Koľkokrát odznelo:  „Toto sa nebude dať zrealizovať, toľko neprispejeme, alebo prispejeme len sami sebe, zvyšok cirkvi nás nezaujíma?“ Nezomrel Niekto podstatný v našej mysli, aj v srdci, ak takto zmýšľame, či vedieme nekonečné dialógy?   

     Chvíľa bez Krista prináša so sebou rozmer neistoty. Otázka: „Ako ďalej v ECAV?“ je primeraná a opodstatnená. Ako hľadieť do budúcnosti v čase tohtoročnej pandémie, ktorá prináša nielen sociálne, ekonomické, ale neraz aj vzťahové neistoty? Mnohé veci ostávajú tajomstvom v hmle budúcnosti, a to nás zneisťuje, paralyzuje, vedie k ustráchanosti. Dôležité je však neostať v tejto situácii bez Krista. Živý Pán to všetko vidí a pozná, preto sa v biblickom texte prihovára učeníkom slovami: „Nech sa vám srdce nestrachuje.“ (v. 1) Je to posolstvo Vzkrieseného, reálne prítomného Majstra, ktoré prelamuje okovy ustarostenosti či strachu, a ponúka nový pohľad na skutočnosti života. Len je dôležité, aby sme Ho cez živú vieru začali vnímať, počuli Jeho hlas, rozumeli a dôverovali Jeho slovu, a aby takto v našom srdci povstával nový život cez Neho. Ak Ho pochováme vlastnou ľahostajnosťou, zameraním len na vlastné záujmy a predstavy, ostaneme aj naďalej v neistej budúcnosti, ktorá nás bude pomaličky zožierať.

  • nepodľahneme rezignácii, ale s dôverou sa budeme pozerať na Krista

     Ježišovo slovo však nie je iba lacným upokojením neistej situácie. On ponúka liek v zápasoch neistoty. Slová „verte v Boha a verte vo mňa“ sú novou cestou dôvery, že Niekto drží aj zdanlivo neriešiteľnú situáciu v rukách. Dnes tu sedíme ako Jeho učeníci, ktorí sú zároveň svedkami aj Jeho vzkriesenia, víťazstva a reálnej prítomnosti vo svete cez Slovo, sviatosti a spoločenstvo cirkvi. V tomto je naša výhoda. Učeníci vo chvíli, keď  ich Ježiš vyzýval k dôvere,  nemali skúsenosť prázdneho hrobu. Ježiš nás volá k dôvere, ktorá sa rodí z osobnej skúsenosti, buduje sa pravdou, stmeľuje láskou a úprimnosťou.

     Aj v týchto pohnutých časoch sa mnoho výziev javí ako niečo, čo je nereálne. Systém financovania vzbudzuje pochybnosti, sčítanie obyvateľstva zase obavy z klesajúcich štatistík, v školách a spoločnosti zápasíme o budúcnosť mladej generácie, v spoločnosti je mnoho depresie a vnútornej frustrácie, ktorá nás paralyzuje len kvôli tomu, že už nevieme, čomu máme veriť. V cirkvi sa tiež šíria rôzne dezinterpretácie, informácie, ktorými sú manipulovaní jej členovia, preto sa mnohí pýtajú: čomu alebo komu ešte máme veriť? Niekde sa stratila bázeň pred Svätým, ktorá by nám nedovolila vypúšťať len tak bez lásky  slovné šípy, ktorými zraňujeme ľudí. Ako povedal brat generálny biskup vo svojej výročnej správe, mnohí maličkí sú zvedení alebo zavedení. Kto je predmetom našej viery, komu môžeme ešte dôverovať? Ak si aj na zasadnutiach cirkvi nebudeme hovoriť celú pravdu alebo konať proti tomu, na čom sme sa spoločne dohodli, asi ťažko sa nám bude kráčať spoločnou cestou. Kristova výzva: „Verte v Boha a verte vo mňa“, nie je hoax. Tieto slová sú duchovnou cestou, vzpruhou, sú základom, na ktorom majú stáť naše životné rozhodnutia. Tomášova výzva „nebuď neveriaci, ale veriaci“, je aktuálna aj dnes, veď cirkev je v Jeho rukách. Pán Boh má svoje možnosti aj v našich nemožnostiach. On aj rozbitú hradskú môže zmeniť na spoločnú cestu vzkriesenia a víťazstva. Takú istotu pre kroky do budúcnosti potrebujeme aj my. Ako Božie deti potrebujeme žiť v neustálom vedomí Jeho blízkosti a vnímať Jeho dotyky v našich životoch, cez ktoré nás uisťuje, že nás má rád a nie sme Mu ľahostajní. Táto istota pramení z viery. Viera sa rodí z Božieho slova, ktoré sme vyskúšali žiť vo svojom živote. Táto viera sa pretavuje do osobnej skúsenosti a tá zase do budovania dôvery, ktorá je základom spoločnej cesty.

  •  nezabudneme na poslanie, ktoré poukazuje na cieľ spoločnej cesty

     Biblický text odkrýva jedno veľké nebezpečenstvo, ktoré hrozí aj tým, ktorí stoja blízko Krista každý deň. Toto nebezpečenstvo sa dotýka aj cirkvi, ktorá napriek prítomnosti Krista môže zabudnúť na cieľ, na poslanie. „Povedal Mu Tomáš: Nevieme, Pane, kam ideš; ako by sme teda poznali cestu?“ A o niekoľko veršov ďalej hovorí Ježiš Filipovi: „Taký dlhý čas som s vami a nepoznali ste ma?“ Je tragédiou cirkvi a jej členov, ak zabudnú na podstatu. Ak nevedia, kam smeruje ich cesta a čo je ich poslaním. Ak taký dlhý čas nám Kristus slúži a my sme stále nepochopili, že to pozemské nie je cieľom, ale cieľom je to nebeské. Ak cirkev dnes nevie, kam ide, kam smeruje, nikdy nebude poznať ani cestu. Mnohé veci, ktoré momentálne hýbu našimi mysľami, sú spojené s pozemským fungovaním cirkvi. Ale Kristus vstúpil do pozemského sveta budovať nepominuteľné kráľovstvo – priestor, ktorý presahuje hranice smrti a pominuteľnosti. Všetko materiálne má slúžiť k budovaniu duchovného života cirkvi. Cirkev je vo svete šafárom Božích tajomstiev, jej poslaním je dvíhať zrak ľudí k príbytkom v Otcovom dome. Niekto nám pripravuje miesto, lepšie povedané, niekto nám drží miesto pri stole večnosti. Ježiš učeníkom kladie pred oči zmysel pozemského putovania. Zmyslom dokonca nie je ani Jeho fyzická prítomnosť, ani pozemské ciele, ale nebeský cieľ. Ježiš hovorí o realite nebeskej skutočnosti: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.“ Na tento cieľ ako cirkev nemáme zabúdať. Tomuto cieľu má byť všetko podriadené. Všetko má slúžiť k dosiahnutiu tohto cieľa. Cirkev ho nesmie stratiť zo zreteľa. Nebeské príbytky sú otvorené a pripravované pre všetkých, ktorí našli smer a Cestu života. Len vtedy je možná spoločná cesta Jeho učeníkov – ak nestratia spoločný kľúč od nebeského domova.

     Prajem si, milí synodáli, aby naša cesta v cirkvi bola spoločnou cestou, kde v našich vzťahoch: nestratíme Krista, neprepadneme strachu, nepodľahneme rezignácii, a kde nezabudneme na spoločný cieľ. Nech je Kristus našou spoločnou cestou, spôsobom myslenia, konania i rozprávania. Nech je našou pravdou, ktorú budeme vždy v moci Ducha hľadať. Nech je naším spoločným životom, lebo On je Ten, ktorý nám drží a pripravuje miesto večného života.

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.