História služieb Božích na Branči

História služieb Božích na Branči

Služby Božie na hrade Branč sa po roku 1989 konajú pravidelne. V skutočnosti už oveľa skôr. Minimálne od čias postavenia tunajšieho pomníka evanjelickým väzňom svedomia, čo sa udialo 1. septembra 1939.

Je to už 80 rokov, keď SEM z Podbranča pod vedením študenta teológie Štefana Havlíka, iniciovalo a realizovalo zhotovenie malého pomníka na ktorom bola osadená bronzová pamätná tabuľa s nasledovným textom: 

    ” V dobe od 30. mája 1674 do 10. apríla 1675 

       tu boli väznení za svoju vieru 

       Juraj Láni, evanj. a. v. rektor krupinský

       Štefan Bátorkeszy, kalvínsky farár

       Peter Czeglédy, kalvínsky farár vesprímsky

       Michal Miskolczy, kalvínsky farár levický

       Štefan Selley, kalvínsky faár superitendent z Pápy

       odsúdení na galeje”.

Od roku 1939 boli vždy na tomto mieste ležiacom na území v CZ Sobotiše, v dcérocirkvi Podbranč spomienkové služby Božie. Nešlo a nejde ani dnes len o nejaký výlet na zrúcaninu hradu Branč so zaujímavými dejinami, alebo o výstup na vrch, z ktorého je krásny výhľad na okolie Malých a Bielych Karpát. Pod “Brančom” rozumejú správne dnes mnohí evanjelici spomienkové služby Božie v jedinečnom prostredí. Význam a zmysel tunajších služieb Božích bol a je pripomenúť si na mieste, kde boli uväznených evanjelických kňazov a učiteľov oboch vyznaní (kalvínskeho a luteránskeho), ktorí  boli odsúdení na bratislavskom mimoriadnom súde (1674) na smrť. Na bratislavské súdy bolo pozvaných a dobrovoľne prišlo vyše osemsto evanjelických farárov a učiteľov.  

Boli nespravodlivo obvinení z účasti na Vešeléniho povstaní. Zachrániť sa mohli prestúpením do RKC, alebo po podpísaní priznania viny (reverz) sa okmžite vysťahovať aj s rodinami do cudziny. Iný reverz im povolil zostať v krajine za podmienky vzdania sa úradu a akejkoľvek duchovnej činnosti. Tí, ktorí odmietli tieto možnosti, boli uväznení na rôznych miestach Uhorska: v Trnave, Komárne, Šarváre, Kapuváre a na Branči. Braneckí väzni spolu s inými boli po roku ťažkého žalára predaní za otrokov na galeje. Mimoriadnym súdom predsedal ostrihomský arcibiskup Selepčéni a biskup Kolonič. V hrade Branč podobne ako na iných miestach, znášali telesné i duchovné trýznenie a tak nie div, že viacerí deportáciu na galeje do Neapola neprežili. Na tomto mieste si môžeme pripomenúť ich stálosť viery a pripravenosť k mučeníctvu pre hlásanú pravdu. Trom z deportovaných sa podaril po ceste útek a o týchto utrpeniach vydali vierohodné svedectvo. Možno sa s ním bližšie zoznámiť v knihe: “Väzenie, vyslobodneie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka” ( Vydal Tatran 1981, preklad: Jozef Minárik) alebo Juraj Láni: ” Krátke a pravdivé historické vyrozprávanie ukrutného a takmer neslýchaného pápežského väzenia, 1676).        

Tieto udalosti sú však iba jeden z motívov konania služieb Božích na Branči, upozorňujúci na všeobecne známe desaťročné krvavé prenasledovanie evanjelickej cirkvi v rokoch 1671 – 1678, za panovania cisára Leopolda I. Druhým dôvodom je spomienka na zničenie brančského seniorátu. V brančskom okolí boli v tom čase viaceré kvitnúce evanjelické zbory, ktoré odhodlane bránili svoje chrámy, školy, cirkevný majetok i svojich farárov a učiteľov. 

Práve tu sa začalo prenasledovanie a odoberanie kostolov a to už skôr, okolo 11. novembra 1670. Najprv v Jablonici bol evanjelikom odobratý kostol, farár Ján Kostlecký vyhnaný a dosadený rímskokatolícky farár. Najväčší nápor bol vyvinutý na zbor v Senici, ktorý bol centrom Brančsko – plaveckého seniorátu. Evanjelickým farárom tu bol vtedy Štefan Pilárik. Dlho bol znepokojovaný a presviedčaný jezuitom Liniom k opusteniu viery a evanjelickej cirkvi. On však odolával a nepriatelia evanjelikov videli, že tadiaľto cesta nepovedie. Preto prišlo k opakovaným výzvam zemských pánov ( Peter Balašša, Ján Majtíny, Ján Báršoň a iní), ale i cirkevnej vrchnosti (biskup Juraj Báršoň) vydať kostol, školu a cirkevný majetok v Senici ich “majiteľom”. Väčšina majiteľov hradu (komposesorát) boli v tom čase už rímskokatolíci. Š. Pilárik bol aj s okolitými farármi nielen presviedčaný, ale aj viackrát predvolaný pred súd do Trnavy a do Sobotišťa. Senická mestská rada získala vo Viedni ochranný list (protekcionál), ktorý bránil zemským pánom znepokojovať evanjelikov, preto spočiatku dokázali obhájiť i ubrániť cirkevný majetok. Na súdy do Sobotišťa boli citovaní najskôr farári: domáci Ján Szentkeresty, Štefan Pilárik zo Senice, vrbovčanský Michal Lány, skalický Ján Michalides, turolúcky Daniel Krman st. a Jonáš Kranz z Prietrže. V Sobotišti dokonal v tom čase svoj život aj holíčsky evanj. farár Martin Koleda, keď zemepán Adam Cobor konvertoval a evanjelikom v Holíči dal kostol zbúrať. Kostol stratili aj evanjelici v Skalici. 

Š. Pilárik sa na posledný súd 24. 8. 1672 už nedostavil, keďže, ako sám píše (Divný povoz Boží) dostal varovanie od vdovy, zemanky Dubničajovej, ktorá vypočula zámer panstva, ako s pomocou generála Rabattu a jeho vojakov, zajať a uväzniť menovaných farárov. Farári však boli v tom čase ešte na miestnej fare. Keď videli, čo sa chystá, rozutekali sa cez záhradu do blízkych jarkov a lesov. Vojaci chytili len vrbovčianskeho M.Lániho, za vlasy ho vliekli na námestie a odviedli do väzenia Kepperstorfe. Druhé varovanie Š. Pilárik dostal priamo od grófa Ľudovíta Ňáriho, ktorý bol evanjelik. Aj vo sne počul hlas, ktorý mu velil: ”Fuge! Fuge! – Utekaj! Utekaj! Š.Pilárik poslal varovanie spolubratom v dutej palici a skryl sa v dome grófa, evanjelika, Krištofa Koloniča vo Veľkých Levároch.

Pilárik potom, ako sa k nemu dostala jeho manželka a rodina, odišiel do Sliezka a ďalej do Nemecka (Neusaltz), kde zostal ako vyhnanec až do svojej smrti. Jeho majetok bol zničený a cenná knižnica spálená na rínku v Sobotišti.               Medzi tým došlo 14. júla 1672 k pokusu o násilné odobratie kostola evanjelikom na Turej Lúke. Farár Daniel Krman st. sa o Báršoňovom pláne dozvedel už deň vopred od bzinského farára. Keďže vedel, aká “vizitačná” návšteva ich očakáva, po spoločnej porade sa tunajší cirkevníci na čele s dvomi richtármi a s Bukovčanmi rozhodli pripraviť na odpor. Vyzbrojení cepami, vidlami a niektorí aj so zbraňou, očakávali nevítaných hostí. Ráno pri incidente, ktorý vyprovokoval výstrelom na kostolníka kráľovský pronotár Ján Báršoň, bol sám zastrelený a biskup Juraj Báršoň zbitý. Vojsko sa rozutekalo. Postupne boli mená účastníkov odporu zisťované krutým mučením tých, ktorých vojsko dostalo do rúk. Mnohí radšej hneď zutekali, vrátane farára D. Krmana, a tí boli odsúdení na trest vyhnanstva. Odpor bol kvalifikovaný ako vzbura proti cisárovi a proti panstvu, ktoré si nárokovalo vydanie “svojho majetku”. Výsledkom bola poprava obesením, alebo narazením na kôl asi dvanástich účastníkov z Turej Lúky. Poprava sa realizovala pri ceste nad dedinou na kopci Hrajky, neďaleko hradu Branč. Ostatní obvinení boli podrobení tvrdým telesným trestom a pokutám

Účastníci sa mohli vyviniť iba vtedy, ak predviedli 20 svedkov, ktorí by im dosvedčili neúčasť na vzbure. Keďže sa panstvu ani hrozbami nepodarilo odobrať evanjelický kostol v Senici, bolo obžalovaných 100 obyvateľov Senice, mužov i žien, učitelia, richtári, ktorí boli súdení v Sobotišti 5. septembra 1672 a s nimi aj účasníci vzbury v Turej Lúke. Evanjelici v Senici ani pod tlakom nerezignovali a nerešpektovali uznesenie o vydaní kostola a majetku cirkvi. 

Keď o rok neskôr (1673) prišlo k násilnému odobratiu kostola, evanjelici sa postavili na odpor, pričom došlo k zabitiu tridsiatnika Štefana Horvátha a následne k vyrabovaniu rímskokatolíckej kaplnky. Keď do Bratislavy a Viedne prišla správa o vzbure v Senici, biskup Kolonič mal zámienku poslať do Senice k vykonaniu prísneho potrestania a exekúcie pluk vojakov generála Staremberga. Keď dňa 14. júla 1673 vojsko prichádzalo, kantor Bojkovský, organista a 18 ročný zvonár zvonili na poplach. Na druhý deň boli všetci traja obesení, keď pred popravou hrdinsky spievali: Te Deum. Ostatných účastníkov uväznili na hrade Branč, kým ich trápením nedonútili prestúpiť. 

Avšak potom, ako vojsko Starembergovo odtiahlo, prišli do Senice chorvátski vojaci, ktorí v dňoch 18. a 19. júla zaútočili a strieľali na ľudí na uliciach i v domoch. Z istého klobučníka dokonca drali pásy. Vyrabovali celé mesto, ktoré napokon vypálili, takže v Senici nezostal ani jeden dom celý. Pomsta chorvátskych cisárskych vojakov postihla aj okolité evanjelické dediny Čáčov, Častkov a Prietrž, kde zostal celý iba jeden dom. Svedkovia potvrdili, že takú spúšť a obete na životoch nespôsobilo ani turecko-tatárske vojsko v roku 1663. ( O spustošení Senice vydal svedectvo aj Pilárikv syn Izaiáš v spise vydanom v Nemecku v r. 1676). Tak za tri roky bol úplne zničený celý brančský seniorát. 

Keď sa v roku 1692 vydala za Františka Ňáriho II. Žofia rod. Tökölyová, povzbudila tunajších evanjelikov k tomu, aby zaujali kostol, ktorý jej podľa patronátneho práva patril. Tento pokus bol násilne potlačený vojskom a grófka bola uväznená v Bratislave a odsúdená na trest smrti a stratu majetku. Život si zachránila konvertovaním. Na smrť bol odsúdený aj richtár obce a evanj. farár Ján Stránsky, ktorý sa zachránil útekom, keď sa následne (okrem krátkeho obdobia za povstania J. Rákociho II.) až do svojej smrti skrýval po horách a stodolách, kde tajne vybavoval bohoslužby. Zomrel na Košariskáh v roku 1724. Je až neuveriteľné, že v súdnom procese v roku 1731, v ktorom bol biskup Daniel Krman ml. odsúdený na doživotný žalár, bol jeden z bodov obžaloby uvedenie účasti na turolúckej vzbure, napriek tomu, že on mal vtedy iba deväť rokov.       

Je oprávnené pripomínať si tieto udalosti, alebo máme na ne zabudnúť? Obdobie desaťročného krvavého prenasleovania prinieslo zdecimovanie evanjelickej cirkvi po duchovnej i hmotnej stránke. Straty na životoch sa týkali nielen farárov, biskupov a učiteľov, ale ako sme videli aj radových veriacich. 

Keďže máme možnosť pripomenúť si sviatok mučeníkov priamo na jednom z inkriminovaných miest, na hrade Branč (nedá sa ísť do Leopoldova, ani do Komárna alebo iné miesta), prichádzame sem od roku 1990, aby sme si pripomínali týchto svedkov viery a mučeníkov našej cirkvi spolu s kalvínskou cirkvou. Po roku 1989, keď bol ako štátny sviatok uznaný sviatok Konštantína a Metoda (5. júl) a keďže obaja tiež trpeli pre vieru, rozhodlo sa bratstvo Myjavského seniorátu spojiť spomienky na všetkých mučeníkov v tento deň. Tým viac, že v Českej republike sa stal sviatočným dňom sviatok majstra Jána Husa 6. júla. V roku 1968, v čase pražskej jari sa na Branči konalo mohutné a pre účastníkov nezabudnuteľné zhromaždenie zborov Myjavského seniorátu. Slovom Božím poslúžil vtedy farár Braňo Kolény. Na túto tradíciu zboru i seniorátu sme teda nadviazali, keď sme sa ako zbory seniorátu stretli na nešporných a neskôr aj hlavných službách Božích. Navštívili ich doteraz všetci naši “porevoluční” biskupi, ktorí tu aj kázali. Nielen naši, ale aj biskupi z cirkví: Českobratskej, Československej -husitskej, Evanj. a. v. Sliezkej i Evanj. a. v. cirkvi v Srbsku. Vystúpilo tu množstvo domácich i zahraničných spevokolov, detských i mládežníckych, hudobných skupín domácich i zahraničných a poslúžili tu slovom i spevom aj významní umelci: Juraj Sarvaš, Ivan Ožvát, František Kovár, Jana Kocianová. Cestu sem si našli aj predstavitelia cirkvi, Diakonie, EBF zo Slovenska, z Čiech, z Ameriky, z Austrálie a ďalších krajín. Prichádzajú pravidelne aj cirkevníci z okolitých seniorátov, najmä z Považského a Bratislavského. Vytváralo sa tu vždy neopakovateľné, srdečné a bratské spoločenstvo, za účasti nových, ale aj “skalných“ návštevníkov. 

Branč je hrad – ale je to aj pomník všetkým, ktorí (najmä) v braneckom okolí nielen trpeli, ale aj položili svoje životy na obranu svojej viery a cirkvi a ktorí s J. Husom vyznávajú: Pravda Kristova víťazí. Myslíme na mnohých známych a ešte viac “bohuznámych “ svedkov viery, na ich obete “cti, statkov i hrdla”. Na všetkých kňazov vyhnancov a ich rodiny, ktoré sa nenávratne stratili v cudzom svete, ale tiež aj na ďalšie cirkevné zbory, ktoré boli v krutej protireformácii zničené. Je to málo dôvodov, aby sme aspoň raz v roku prišli na Branč? Nemusí to byť (vždy) Deň západného dištriktu, lebo tieto spomienky sa napokon týkajú celej cirkvi. Ale bolo by vhodné, aby sme vedeli, keď už sem prídeme zo ZD, alebo VD, čo si tu môžeme a máme pripomínať. Áno, svojich duchovných vodcov, ale i otcov vo  viere, a tak svoju identitu mučeníckej cirkvi. Želajme si, aby naša cirkev nezabudla nielen na tento nenápadný pomník, ale ani na tých mučeníkov, ktorí žiaden iný pomník a žiadnu pamätnú tabuľu (dosiaľ) nikde nemajú.

ZDROJ: evanjelik.sk

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.