Na základe pozvania rímskokatolíckeho farského úradu v Púchove som sa ako púchovský rodák dňa 9. januára 2024 zúčastnil v púchovskom rímskokatolíckom kostole spomienkovej bohoslužby pri 25. výročí odchodu do večnosti výnimočného kňaza, dekana a preláta Mons. Jána Štefana Palkoviča.
Po uctení pamiatky na mieste hrobového odpočinku, ktorým je mestský cintorín v Púchove sa v kostole konala prednáška o živote a diele tohto Kristovho kňaza v podaní Daniela Diana, jeho prvého novokňaza, dnes aj vysokoškolského pedagóga. Nasledoval môj príhovor na základe biblického textu z Listu Židom, 13. kap. Hlavným celebrantom sv. omše bol Mons. Peter Beňo, pomocný nitriansky biskup a posledný kaplán pána dekana Palkoviča, kázal Milan Sýrny, púchovský novokňaz. Podujatia sa zúčastnili desiatky kňazov, nástupcov v úrade i bývalých novokňazov, ktorých zvečnelý odchoval.
Z láskou a vďakou si spomínam na tohto výnimočného horlivého a nebojácneho Kristovho kňaza – môjho dlhoročného priateľa. V mladosti som ho veľmi rád navštevoval a načúval jeho múdrym radám, skúsenostiam... Rovnako som sa s ním stretával aj na našej evanjelickej fare, kde bol dosť častým hosťom. Už s predchodcom, v blahej pamäti seniorom Viktorom Šimkom sa spoločne vozili jedným autom vyučovať náboženstvo na základné školy po filiálkach. Živý ekumenizmus a spoluprácu rozvinul s nástupcom – konseniorom Jánom Zaťkom. Spolupracoval aj s evanjelickými farármi v púchovskej doline, najmä však s vynikajúcim kňazom Jánom Bohdanom Hroboňom z Lazov pod Makytou. Ja som v tej dobe robil už dôležitú spojku medzi púchovskou katolíckou farou a lazovskou evanjelickou farou, keď mi bola zverená riskantná úloha prenášať vtedy zakázanú náboženskú literatúru, tlačenú v západných krajinách. Bola to doba veľmi neprajná cirkvám. My sme to vedeli a za cenu rizika sme konali aj takýmto spôsobom misiu.
Pán dekan Palkovič bol tŕňom v oku vtedajším mocipánom, najmä však cirkevnému tajomníkovi z Považskej Bystrice. Ten jedného dňa prišiel neohlásene na evanjelickú faru, vraj v súrnej záležitosti. Práve som tam bol aj ja a pani Zaťková. Stačili sme sa presunúť za dvere farskej kancelárie a bez dychu načúvali. „Dekan Palkovič musí odísť z Púchova, nakoľko štve proti evanjelikom“, predniesol rozhorčene, pod touto zámienkou cirkevný tajomník. „A vy sa pod tento ortieľ podpíšete!“ Pán konsenior Zaťko zatajil dych a po chvíli odpovedal: „Ja nič také nepodpíšem, pretože s bratom Palkovičom máme dobrý, priam priateľský vzťah, a naopak, ukazujeme veriacim oboch konfesií príklad zbližovania sa a spolupráce v duchu ekumenizmu.“ „Keď nepodpíšete, pôjdete z Púchova obidvaja!“ Rozzúrený tresol dvermi a odišiel. Pani Zaťková vbehla aj so mnou do kancelárie, nakoľko rozhovor a vyhrážky, ktorých bolo ďaleko viac, sme si vypočuli za dvermi. Pýtala sa, čo budeme teraz robiť. Pán konsenior Zaťko s úsmevom odpovedal: „Ženička moja a Ľuboš môj, budeme sa teraz modliť.“ A modlitby boli vypočuté. Z Púchova neboli preložení ani konsenior Zaťko, ani dekan Palkovič, naopak cirkevný tajomník bol odvolaný na „vyšší post“.
Pán dekan Palkovič konal najväčšiu misiu osobnou pastoráciou v rodinách, mal k ľuďom láskavý a srdečný prístup. Bol úžasný psychológ, pedagóg a radca. Zachránil množstvo manželstiev pred rozvodom. Nasmeroval na štúdium teológie po bratovi Danielovi Dianovi ďalších 12 budúcich duchovných pastierov. Misiu konal aj pri pohreboch na cintorínoch, kde nebojácne zvestoval Božie slovo. Potešoval a usmerňoval ľudí aj príkladmi zo životov veľkých osobností. V jednom rozhovore mi hovorí toto: „Kde majú títo ľudia počuť niečo o Bohu, keď cirkev zapredali režimu, do kostola chodiť nesmú, alebo sa hanbia, no na pohreb, ak sa jedná o blízkeho či známu osobu, prídu. Tam síce schovaní za lipami, no predsa niečo začujú, buď ich pichne pri srdci, alebo sa aspoň zamyslia nad svojim životom.“
Pamätám si živo na deň mojej ordinácie v chráme Božom v Tisovci 26. októbra 1991, keď na túto udalosť mi z Púchova prišlo 6 plných autobusov, ľudí bez rozdielu vierovyznania. Na druhý deň v nedeľu som slúžil v preplnenom púchovskom evanjelickom kostole prvé služby Božie po ordinácii a večer ma pán dekan Palkovič pozval kázať a udeliť áronovské požehnanie do katolíckeho kostola. Onedlho som s ním slúžil prvé ekumenické bohoslužby v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov dňa 18. januára 1992 vo filiálke Streženice, neskôr nasledovalo jeho pozvanie na vysviacku nového katolíckeho kostola v Hloži.
V rámci môjho diasporálneho košeckého cirkevného zboru, kde som bol ustanovený, ma jedného dňa prišli požiadať o vykonanie pohrebu evanjelikovi v čisto katolíckej obci. Mal som obavy, ako to zvládnem. Aj tu som dostal radu od pána dekana Palkoviča, ako obrad započať. Hovorí: „Vieš, vy máte peknú liturgiu i piesne, si dobrý spevák, tak začni obrad znakom kríža. Ak sa miestni prítomní katolíci prežehnajú, je dobre, prijali ťa.“ Na tom pohrebe bola snáď celá obec, mnohí len zo zvedavosti, keďže sa jednalo o výnimočný evanjelický pohreb v tejto obci. Po obrade sa nevedeli so mnou prestať lúčiť a pri podávaní rúk ďakovať. Odvtedy vždy a všade začínam obrady znakom kríža. Keď sa pán konsenior Zaťko odobral na druhý svet, bol som pri tom. Nielen že som ho obriadil a s rodinou vystrojil do rakvy, ale moja nasledujúca cesta smerovala na katolícku faru, aby som oznámil, že pán konsenior Zaťko už nie je medzi nami. Pán dekan Palkovič bez váhania obliekol reverendu, zapol všetky zvony katolíckeho kostola a spolu so mnou prišiel k nebohému, ktorého ostatky prežehnal a zotrval nad jeho bezduchým telom v tichej modlitbe. Medzitým som dal čiernu zástavu na vežu evanjelického kostola a taktiež pustil všetky zvony. Na pohreb pána konseniora Zaťka pozval všetkých katolíckych kňazov v reverendách svojho dekanátu. Jeho odobierka spred oltára mala hlboký duchovný a ekumenický rozmer. Bolo to pred viac ako 30 rokmi, ale mám to stále v živej pamäti.
Pán dekan Palkovič sledoval moje počínanie si v diasporálnom košeckom cirkevnom zbore. Tešil sa z jeho rastu a napredovania, zo stavby nového kostola, neskôr diakonie, kde mi dával sám mnohé stavebné rady, nakoľko za jeho pôsobenia v Púchove bola postavená nová katolícka fara, kostol a kňazský dom v Nimnici a pripravoval stavbu kostola v Streženiciach. Viackrát ma na košeckej fare aj navštívil, pričom nezabudol na slová povzbudenia a vďaky za prežité roky a úzku spoluprácu s ním.
Krátko po zmene spoločenských pomerov sa obrátil na mňa s prosbou, že treba pozrieť archív evanjelického farského úradu a vyhľadať jeden dokument, na základe ktorého bol bývalým režimom odobratý katolícky kultúrny dom, a tiež vtedy nový evanjelický zborový dom. Dokument som skutočne našiel. Jedným výnosom, na jednom papieri bolo oznámené vtedajším Okresným národným výborom v Púchove, že tieto cirkevné budovy sú správcovia farských úradov povinní dať vysťahovať, a to do 48 hodín. Tento dokument bol rozhodujúci pri navrátení budov, síce len evanjelického zborového domu, nakoľko katolícky kultúrny dom padol za obeť asanácie. Ako poslanec mestského zastupiteľstva v Púchove spolu s Jankom Bazilidesom, dnes 98-ročným katolíckym kostolníkom, sme dali podnet a urobili veľa pri získaní vhodnej náhradnej budovy. Bola ňou budova komunálnych služieb oproti katolíckej fare. Toto sa podarilo nielen vybaviť, ale zabezpečili sme aj pravidelný, niekoľkoročný transfer podpory miestnych cirkví, katolíckej aj evanjelickej, v sume 100 000 korún ročne z rozpočtu mesta.
Mal som možnosť stráviť posledné chvíle v považskobystrickej nemocnici pri lôžku pána dekana Palkoviča aj s jeho vernou, dlhoročnou kuchárkou, pani Marienkou Salámovou. Onedlho sa ťažko nemocný pán dekan Palkovič pobral k svojmu nebeskému Otcovi. Bolo to na sviatok Troch kráľov, 6. januára 1999. Predtým mi odovzdal praktickú publikáciu „Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme“, s týmto venovaním: „Ľubko ak máme rovnaký názor, tak kráčajme. Ale ak je rozdiel v názore, postojme, aby sme si to objasnili. S láskou spomínam na roky spolu prežité.“ Jeho pohreb, ktorého som sa zúčastnil so zvečnelým bratom farárom Vladimírom Šefrankom, ktorý mal aj odobierku za púchovský evanjelický cirkevný zbor, vyznel ako mohutná manifestácia, ktorej sa zúčastnili tisícky, nielen Púchovčanov. K prvému výročiu jeho odchodu do večnosti sme zorganizovali v novom košeckom evanjelickom kostole spomienkovú ekumenickú bohoslužbu v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, na ktorú prišlo veľké množstvo aj bratov katolíkov a jeho bývalých farníkov z Púchova.
Pamiatka spravodlivého, nech je požehnaná medzi nami, hlavne tými skôr narodenými, ktorí sme tohto zvečneného brata dekana poznali, mali možnosť s ním spolupracovať, prijímať od neho mnohé rady a skúsenosti a mali ho úprimne radi. Sme Pánu Bohu vďační za jeho plodný a príkladný život skutočného Božieho služobníka.
Po uctení pamiatky na mieste hrobového odpočinku, ktorým je mestský cintorín v Púchove sa v kostole konala prednáška o živote a diele tohto Kristovho kňaza v podaní Daniela Diana, jeho prvého novokňaza, dnes aj vysokoškolského pedagóga. Nasledoval môj príhovor na základe biblického textu z Listu Židom, 13. kap. Hlavným celebrantom sv. omše bol Mons. Peter Beňo, pomocný nitriansky biskup a posledný kaplán pána dekana Palkoviča, kázal Milan Sýrny, púchovský novokňaz. Podujatia sa zúčastnili desiatky kňazov, nástupcov v úrade i bývalých novokňazov, ktorých zvečnelý odchoval.
Z láskou a vďakou si spomínam na tohto výnimočného horlivého a nebojácneho Kristovho kňaza – môjho dlhoročného priateľa. V mladosti som ho veľmi rád navštevoval a načúval jeho múdrym radám, skúsenostiam... Rovnako som sa s ním stretával aj na našej evanjelickej fare, kde bol dosť častým hosťom. Už s predchodcom, v blahej pamäti seniorom Viktorom Šimkom sa spoločne vozili jedným autom vyučovať náboženstvo na základné školy po filiálkach. Živý ekumenizmus a spoluprácu rozvinul s nástupcom – konseniorom Jánom Zaťkom. Spolupracoval aj s evanjelickými farármi v púchovskej doline, najmä však s vynikajúcim kňazom Jánom Bohdanom Hroboňom z Lazov pod Makytou. Ja som v tej dobe robil už dôležitú spojku medzi púchovskou katolíckou farou a lazovskou evanjelickou farou, keď mi bola zverená riskantná úloha prenášať vtedy zakázanú náboženskú literatúru, tlačenú v západných krajinách. Bola to doba veľmi neprajná cirkvám. My sme to vedeli a za cenu rizika sme konali aj takýmto spôsobom misiu.
Pán dekan Palkovič bol tŕňom v oku vtedajším mocipánom, najmä však cirkevnému tajomníkovi z Považskej Bystrice. Ten jedného dňa prišiel neohlásene na evanjelickú faru, vraj v súrnej záležitosti. Práve som tam bol aj ja a pani Zaťková. Stačili sme sa presunúť za dvere farskej kancelárie a bez dychu načúvali. „Dekan Palkovič musí odísť z Púchova, nakoľko štve proti evanjelikom“, predniesol rozhorčene, pod touto zámienkou cirkevný tajomník. „A vy sa pod tento ortieľ podpíšete!“ Pán konsenior Zaťko zatajil dych a po chvíli odpovedal: „Ja nič také nepodpíšem, pretože s bratom Palkovičom máme dobrý, priam priateľský vzťah, a naopak, ukazujeme veriacim oboch konfesií príklad zbližovania sa a spolupráce v duchu ekumenizmu.“ „Keď nepodpíšete, pôjdete z Púchova obidvaja!“ Rozzúrený tresol dvermi a odišiel. Pani Zaťková vbehla aj so mnou do kancelárie, nakoľko rozhovor a vyhrážky, ktorých bolo ďaleko viac, sme si vypočuli za dvermi. Pýtala sa, čo budeme teraz robiť. Pán konsenior Zaťko s úsmevom odpovedal: „Ženička moja a Ľuboš môj, budeme sa teraz modliť.“ A modlitby boli vypočuté. Z Púchova neboli preložení ani konsenior Zaťko, ani dekan Palkovič, naopak cirkevný tajomník bol odvolaný na „vyšší post“.
Pán dekan Palkovič konal najväčšiu misiu osobnou pastoráciou v rodinách, mal k ľuďom láskavý a srdečný prístup. Bol úžasný psychológ, pedagóg a radca. Zachránil množstvo manželstiev pred rozvodom. Nasmeroval na štúdium teológie po bratovi Danielovi Dianovi ďalších 12 budúcich duchovných pastierov. Misiu konal aj pri pohreboch na cintorínoch, kde nebojácne zvestoval Božie slovo. Potešoval a usmerňoval ľudí aj príkladmi zo životov veľkých osobností. V jednom rozhovore mi hovorí toto: „Kde majú títo ľudia počuť niečo o Bohu, keď cirkev zapredali režimu, do kostola chodiť nesmú, alebo sa hanbia, no na pohreb, ak sa jedná o blízkeho či známu osobu, prídu. Tam síce schovaní za lipami, no predsa niečo začujú, buď ich pichne pri srdci, alebo sa aspoň zamyslia nad svojim životom.“
Pamätám si živo na deň mojej ordinácie v chráme Božom v Tisovci 26. októbra 1991, keď na túto udalosť mi z Púchova prišlo 6 plných autobusov, ľudí bez rozdielu vierovyznania. Na druhý deň v nedeľu som slúžil v preplnenom púchovskom evanjelickom kostole prvé služby Božie po ordinácii a večer ma pán dekan Palkovič pozval kázať a udeliť áronovské požehnanie do katolíckeho kostola. Onedlho som s ním slúžil prvé ekumenické bohoslužby v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov dňa 18. januára 1992 vo filiálke Streženice, neskôr nasledovalo jeho pozvanie na vysviacku nového katolíckeho kostola v Hloži.
V rámci môjho diasporálneho košeckého cirkevného zboru, kde som bol ustanovený, ma jedného dňa prišli požiadať o vykonanie pohrebu evanjelikovi v čisto katolíckej obci. Mal som obavy, ako to zvládnem. Aj tu som dostal radu od pána dekana Palkoviča, ako obrad započať. Hovorí: „Vieš, vy máte peknú liturgiu i piesne, si dobrý spevák, tak začni obrad znakom kríža. Ak sa miestni prítomní katolíci prežehnajú, je dobre, prijali ťa.“ Na tom pohrebe bola snáď celá obec, mnohí len zo zvedavosti, keďže sa jednalo o výnimočný evanjelický pohreb v tejto obci. Po obrade sa nevedeli so mnou prestať lúčiť a pri podávaní rúk ďakovať. Odvtedy vždy a všade začínam obrady znakom kríža. Keď sa pán konsenior Zaťko odobral na druhý svet, bol som pri tom. Nielen že som ho obriadil a s rodinou vystrojil do rakvy, ale moja nasledujúca cesta smerovala na katolícku faru, aby som oznámil, že pán konsenior Zaťko už nie je medzi nami. Pán dekan Palkovič bez váhania obliekol reverendu, zapol všetky zvony katolíckeho kostola a spolu so mnou prišiel k nebohému, ktorého ostatky prežehnal a zotrval nad jeho bezduchým telom v tichej modlitbe. Medzitým som dal čiernu zástavu na vežu evanjelického kostola a taktiež pustil všetky zvony. Na pohreb pána konseniora Zaťka pozval všetkých katolíckych kňazov v reverendách svojho dekanátu. Jeho odobierka spred oltára mala hlboký duchovný a ekumenický rozmer. Bolo to pred viac ako 30 rokmi, ale mám to stále v živej pamäti.
Pán dekan Palkovič sledoval moje počínanie si v diasporálnom košeckom cirkevnom zbore. Tešil sa z jeho rastu a napredovania, zo stavby nového kostola, neskôr diakonie, kde mi dával sám mnohé stavebné rady, nakoľko za jeho pôsobenia v Púchove bola postavená nová katolícka fara, kostol a kňazský dom v Nimnici a pripravoval stavbu kostola v Streženiciach. Viackrát ma na košeckej fare aj navštívil, pričom nezabudol na slová povzbudenia a vďaky za prežité roky a úzku spoluprácu s ním.
Krátko po zmene spoločenských pomerov sa obrátil na mňa s prosbou, že treba pozrieť archív evanjelického farského úradu a vyhľadať jeden dokument, na základe ktorého bol bývalým režimom odobratý katolícky kultúrny dom, a tiež vtedy nový evanjelický zborový dom. Dokument som skutočne našiel. Jedným výnosom, na jednom papieri bolo oznámené vtedajším Okresným národným výborom v Púchove, že tieto cirkevné budovy sú správcovia farských úradov povinní dať vysťahovať, a to do 48 hodín. Tento dokument bol rozhodujúci pri navrátení budov, síce len evanjelického zborového domu, nakoľko katolícky kultúrny dom padol za obeť asanácie. Ako poslanec mestského zastupiteľstva v Púchove spolu s Jankom Bazilidesom, dnes 98-ročným katolíckym kostolníkom, sme dali podnet a urobili veľa pri získaní vhodnej náhradnej budovy. Bola ňou budova komunálnych služieb oproti katolíckej fare. Toto sa podarilo nielen vybaviť, ale zabezpečili sme aj pravidelný, niekoľkoročný transfer podpory miestnych cirkví, katolíckej aj evanjelickej, v sume 100 000 korún ročne z rozpočtu mesta.
Mal som možnosť stráviť posledné chvíle v považskobystrickej nemocnici pri lôžku pána dekana Palkoviča aj s jeho vernou, dlhoročnou kuchárkou, pani Marienkou Salámovou. Onedlho sa ťažko nemocný pán dekan Palkovič pobral k svojmu nebeskému Otcovi. Bolo to na sviatok Troch kráľov, 6. januára 1999. Predtým mi odovzdal praktickú publikáciu „Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme“, s týmto venovaním: „Ľubko ak máme rovnaký názor, tak kráčajme. Ale ak je rozdiel v názore, postojme, aby sme si to objasnili. S láskou spomínam na roky spolu prežité.“ Jeho pohreb, ktorého som sa zúčastnil so zvečnelým bratom farárom Vladimírom Šefrankom, ktorý mal aj odobierku za púchovský evanjelický cirkevný zbor, vyznel ako mohutná manifestácia, ktorej sa zúčastnili tisícky, nielen Púchovčanov. K prvému výročiu jeho odchodu do večnosti sme zorganizovali v novom košeckom evanjelickom kostole spomienkovú ekumenickú bohoslužbu v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, na ktorú prišlo veľké množstvo aj bratov katolíkov a jeho bývalých farníkov z Púchova.
Pamiatka spravodlivého, nech je požehnaná medzi nami, hlavne tými skôr narodenými, ktorí sme tohto zvečneného brata dekana poznali, mali možnosť s ním spolupracovať, prijímať od neho mnohé rady a skúsenosti a mali ho úprimne radi. Sme Pánu Bohu vďační za jeho plodný a príkladný život skutočného Božieho služobníka.