Keďže neustále do krajiny prúdia tisíce utečencov z Ukrajiny, Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku otvára svoju náruč, aby prijala ľudí, ktorí sa ocitli v núdzi.
Autor textu a fotografií: Albin Hillert, preložil: Andrej Kuruc
ZDROJ: https://www.lutheranworld.org/news/slovakia-test-our-faith-deed-and-action
PODPORA ĽUDÍ A CIRKVÍ NA UKRAJINE
Podľa údajov UNHCR prekročilo do 23. marca ukrajinské hranice na Slovensko viac ako 260 000 utečencov. Na najväčšom ukrajinsko-slovenskom hraničnom priechode, vo Vyšnom Nemeckom, na nich čakala celá škála núdzovej pomoci - zabezpečenie najzákladnejších potrieb v podobe teplých nápojov, polievok, hygienických potrieb, oblečenia, vyhriatych stanov, v ktorých si mohli na chvíľu oddýchnuť a tiež dobrovoľníci, ktorí hľadali pre utečencov možnosti ubytovania po celom Slovensku.
Patrik Purchart, je jedným z desiatok dobrovoľníkov, ktorí slúžia v stane evanjelickej diakonie vo Vyšnom Nemeckom. Striedajú sa tu 12-hodinové zmeny - denné a nočné. Utečenci tu nájdu priestor na odpočinok a zohriatie, niečo teplé na pitie a niekoho, kto ich prevedie po "stanovom mestečku", ktoré vzniklo v okolí hraničného priechodu.
"Situácia je naozaj zúfalá," vysvetľuje Purchart. "Vidíme prichádzajúcich ľudí, ktorí práve utiekli pred padajúcimi bombami a takých, ktorí prichádzajú niekedy dokonca bez druhého páru spodnej bielizne. Včera som pomohol malému dievčatku. Nemohlo nájsť svoju mamu, a tak sa ma spýtala: „Kde je moja mama?“. Jej druhá otázka znela: "Je moja mama nažive?"
Maria Byčko z Charkova prišla na hraničný priechod Vyšné Nemecké na Slovensku so svojím šesťmesačným dieťaťom. Hovorí, aké bolo hrozné ísť do vyhnanstva, opustiť svet, ktorý poznala, ale vzhľadom na to, že jej rodné mesto zničili bomby, odišla, lebo sa bála o svoje dieťa.
S rýchlou reakciou prichádza riziko nedostatočnej koordinácie. To sa však vo Vyšnom Nemeckom riešilo hneď na začiatku, vysvetľuje Purchart.
"Každý sa snaží niečo urobiť a v tejto situácii je veľmi dôležité, aby sme prácu neduplikovali. Nemalo by záležať na tom, čie meno je na škatuli. Dôležité je, aby utečenci dostali niečo na jedenie," uvádza Purchart a vysvetľuje, že každý stan sa snaží poskytnúť niečo iné.
V Partizánskej Ľupči pôsobí malý evanjelický cirkevný zbor so storočnou históriou, ktorý na situáciu utečencov zareagoval zbierkou finančných darov a zabezpečil ubytovanie nie len na fare, ale aj v domoch členov cirkevného zboru.
Zbor, ktorý má 150 veriacich, dnes hostí 82 ukrajinských utečencov - 22 z nich je ubytovaných v susedstve fary a 60 v domoch veriacich.
"Tento čas je skúškou našej viery, a to nielen slovom, ale aj skutkom," hovorí miestny farár Ján Molčan. "Ľudia z môjho cirkevného zboru sú veľmi jednoduchí, možno nie sú veľmi biblicky zbehlí, ale chápu význam evanjelia. Pomáhajú bez otázok."
Príchod utečencov priniesol aj nečakané stretnutie cirkevných tradícií
"Niektorí z utečencov prišli v nedeľu do kostola a priniesli si so sebou ikonu, pretože sú pravoslávni. Položil som ikonu na oltár a povedal som 'vitajte, toto je teraz aj váš kostol'. Teraz sme ikonu premiestnili, takže sa nachádza na krstiteľnici. Takto si pred ňou môžu kľaknúť, keď prídu do kostola. Ale aj pri krste sme všetci jedna rodina," hovorí Molčan. Pravoslávna ikona sa nachádza na krstiteľnici v evanjelickom kostole v Partizánskej Ľupči. Ikonu priniesli do kostola ukrajinskí utečenci, ktorých v súčasnosti hostia rodiny v zbore. Miestny farár ju umiestnil na krstiteľnicu na znak pohostinnosti voči utečencom a ako symbol toho, že "v krste sme všetci jedna rodina".
Nikdy sme si nemysleli, že bude vojna
V evanjelickom kostole v Poprade našla útočisko skupina rodín s postihnutými deťmi. Tatiana (Tanya) Radchuk spolu s manželom a ich dcérou mohli utiecť zo svojho domu v Bílej Cerkvi s podporou Červeného kríža.
"Stále som si hovorila 'nie je možné, aby bola vojna'. Môj manžel mi len povedal 'počkaj a uvidíš, môže sa to stať'," hovorí Radchuk a pokračuje: "Boli sme zmiešané mesto Rusov a Ukrajincov. Nebol v tom žiaden problém, boli sme priatelia, žili sme spolu. Boli sme bratia a sestry. Pri prvom výbuchu, keď raketa dopadla, som na to nemyslela. Ale pri druhom som sa pozrela von, aby som zistila, čo sa deje. Pri treťom som si uvedomila: 'Panebože, oni nás doslova bombardujú,'" uvažuje. "Deti sa teraz pýtajú, kedy budeme môcť ísť domov a či nás zabijú, keď pôjdeme domov."
Pre Janu Kovalčíkovú, manažérku mládežníckeho centra v neďalekom Veľkom Slavkove, v ktorom v súčasnosti žije viac ako 30 utečencov, je reakcia miestnych komunít v oblasti zázrakom.
"Naši priatelia a naša komunita zareagovali veľmi rýchlo a okamžite. Potrebovali sme práčku, nejaké hygienické potreby a oni to priniesli. Niekto bol schopný urobiť pre nás nákup. Je to ako zázrak, pretože teraz im môžeme variť a môžeme im dať to, čo potrebujú," hovorí Kovalčíková.
Vidieť "živého Krista" v tvárach utečencov
Pre biskupa Východného dištriktu Petra Mihoča, ktorého úrad koordinuje ubytovanie utečencov v cirkevných zariadeniach po celej krajine, je zameranie tohtoročného pôstneho obdobia jasné.
"Náš pôst v tomto pôstnom období bude o pomoci tým, ktorí sú v núdzi, ako to už niektorí robia: rozdávame teplý čaj na hraniciach, vstávame uprostred noci, aby sme vyzdvihli a odviezli ľudí z hraníc alebo otvárame svoje vlastné domovy," povedal biskup počas kázne v cirkevnom zbore Pozdišovce.
Pozdišovce sú zo všetkých cirkevných zborov najbližšie k ukrajinským hraniciam, a tak tu cirkev zohráva kľúčovú úlohu pri podpore prichádzajúcich utečencov, ktorí utekajú pred vojnou z Ukrajiny na Slovensko. Biskup Mihoč sa obrátil na tento najvýchodnejší zbor svojej cirkvi a zamyslel sa: "V tvárach ukrajinských utečencov vidíme živého Krista. Vidíme trpiaceho Krista, ktorý odišiel kvôli pýche tých, ktorí stoja za útokmi .Je čas, aby sme nenosili len kríž na hrudi ako symbol toho, že sme kresťania, ale aby sme kríž niesli na chrbte a s ním aj bremeno tých, ktorí trpia," uzavrel biskup.