Blahoželáme sestre Anne Šestákovej k 102. narodeniním

Blahoželáme sestre Anne Šestákovej k 102. narodeniním

Najstaršia členka Konfederácie politických väzňov Slovenska, Anna Šestáková, rodená Ušiaková, z Bratislavy, rodáčka z Myjavy, sa 2. júla 2020 dožila krásnych 102 rokov života.

Pri tej príležitosti jej prišla zablahoželať delegácia KPVS v zložení predseda Peter Sandtner, podpredseda Branislav Borovský, predsedníčka Kontrolnej komisie Katarína Smiešková, bývalý politický väzeň Branislav Tvarožek (spoluväzeň brata A. Šestákovej) a vnuk politického väzňa a zároveň námestný farár v Trnave Kristián Kostecký. 

Pani Anna Šestáková je stále v dobrej telesnej i duševnej kondícii, prostredníctvom televízie sleduje politickú a spoločenskú situáciu, o ktorej má veľmi dobrý prehľad a so svojimi deťmi chodieva na prechádzky. Pri návšteve si zaspomínala na svoj ťažký život a spomenula, že život jej rodiny je spojený s Novým evanjelickým kostolom na Legionárskej ulici v Bratislave, kde kedysi bývala a odkiaľ bola násilne vysťahovaná po uväznení jej manžela. V tomto kostole boli pokrstení, konfirmovaní a sobášení členovia jej rodiny, okrem obdobia, kedy boli násilne vysťahovaní do obce Okříšky. 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Pripájame aj článok z Evanjelického Posla spod Tatier:

Jedni druhých bremená znášajte (Anna Šestáková)

Rastislav Teplánsky 

Manžela jej uniesli eštebáci v deň synových narodenín, o rok neskôr ju počas vianočných sviatkov vysťahovali na Moravu v rámci Akcie B. Pracovať musela v trafolisovni, odkiaľ všetky ženy utekali. Za to, aby jej deti vyštudovali, musela bojovať. Odpustila, no zabudnúť nedokáže. Boh jej pomohol prekonať všetky úskalia, dnes sa teší dobrému zdraviu a sála z nej optimizmus. Anna Šestáková.

Obvinený z vlastizrady

Je popoludnie 14. septembra 1951. Stavebný inžinier Ervín Šesták sa s kolegom vracia pešo z práce a na konci jednej z bratislavských ulíc sa lúčia. Ervín prechádza na druhú stranu ulice a mieri k svojmu bytu pri Novom evanjelickom a. v. kostole. Chýba už len pár metrov, no odrazu sa stane čosi nečakané. Tesne pri ňom zaškrípu brzdy služobného vozidla Štátnej bezpečnosti a chlapi ho násilím vtiahnu dovnútra. Zaväzujú mu oči a odvážajú ho nevedno kam. Pán Šesták však dobre pozná bratislavské ulice i slovenské cesty, a preto vie, že smerujú do väznice v Leopoldove – vtedajšieho „odkladiska“ politických väzňov. Po krutom psychickom i fyzickom nátlaku sa Ervín Šesták nakoniec priznáva k vykonštruovanému zločinu a obvinia ho z vlastizrady a špionáže. Prečo?

„Jediným jeho previnením, ak sa to tak dá vôbec povedať, bolo to, že sa raz stretol s kamarátom, ktorý ako člen Demokratickej strany po prevzatí moci komunistami emigroval na Západ a bol na návšteve v Československu,“ spomína si s trpkosťou v hlase 94-ročná pani Anna Šestáková, vdova po Ervínovi.

Jej druhorodený syn Ivan mal v deň „zmiznutia“ Ervína Šestáka narodeniny. Pani Anna urobila tortu a chystali sa oslavovať, no otec rodiny už domov nedorazil. Hľadala ho v práci na Povereníctve dopravy a verejných prác, kde mal na starosti budovanie vojnou zničených mostov (zaslúžil sa medziiným aj o rekonštrukciu Starého mosta, pozn. aut.). Nenašla ho ani v žiadnej z nemocníc a žiadne informácie o ňom nemal ani policajný prezident. Štátna bezpečnosť si totiž robila svoju prácu dokonale a v absolútnom utajení.

Nekonečných päť dní sa pani Anna utápala v bezmocnom strachu o svojho manžela a modlila sa, aby bol v poriadku. Potom sa už pri dverách jej bytu zjavili príslušníci Štb, aby jej oznámili, že Ervín bol zatknutý za protištátny delikt. Anna aj so svojimi troma deťmi musela byt vypratať, keďže doňho plánovali Ervína nasadiť ako volavku a mohlo tam dôjsť k prestrelke. „Manžel mi po rokoch spomínal, že si myslel, že sú to posledné hodiny jeho života,“ rozpráva so slzami v očiach pani Anna. „Potom ma s deťmi odviezli do jednej z víl Štátnej bezpečnosti v Modre-Harmónii, kde nás strážili. Boli sme tam asi desať dní, počas ktorých som prežívala veľké trápenie. Napriek tomu som, keďže sa pokladám za slušne vychovaného človeka, varila obedy pre všetkých. Známi sa mi aj dnes čudujú, ako je to možné. Nedokážu pochopiť ani Václava Havla, ktorý nosil príslušníkom teplý čaj do strážnej búdky. Nemám v sebe ani po toľkých rokoch zlosť, odpustila som im, no zabudnúť sa nedá.“

Nepohodlní? Do ťažkého priemyslu!

Podľa vtedajšieho nariadenia museli ísť všetci „nepohodlní“ pracovať do ťažkého priemyslu. Po návrate z Modry sa preto pani Anna prihlásila do Bratislavských elektrotechnických závodov na prácu v trafolisovni. Z tohto oddelenia utekali všetky ženy, bola to skúška ohňom. „Pamätám si, že som si sadla pod stroj a plakala,“ hovorí Anna. „No jeden známy ma zahriakol s tým, že nie som sama. Boli tam aj ďalší ľudia s mne podobným osudom – od právnikov po kňazov.“

Manželovi Ervínovi na Najvyššom súde odklepli doživotie za vlastizradu. A aby toho náhodou nebolo málo, v rámci takzvanej Akcie B sa musela pani Anna podrobiť vysťahovaniu. Pôvodne ju chceli presunúť do Dvorov nad Žitavou, no nakoniec sa jej švagrovi podarilo vybaviť ako miesto odsunu malú obec Okříšky v okrese Třebíč na Českomoravskej vysočine. Išlo o rodisko Ervína Šestáka, kde v tom čase bývala v podnájme v jednej izbe jeho mama. Rozmery izby boli pre štvorčlennú rodinu – pani Annu, jej synov Ivana a Pavla a dcéru Annu – veľmi obmedzujúce. „Všetci sme sa museli tiesniť v priestore 4,2 x 4,2 metra,“ vysvetľuje. „Štyri postele sa tam nezmestili, takže starší syn Ivan musel spávať na zemi. Boli to neuveriteľne kruté časy, no veľmi nám pomohla pani domáca, moja svokra, bez ktorej by som to znášala ešte ťažšie.“

Ani v rámci občianskeho spolužitia to nemala Anna ľahké. V dedine sa rozchýrilo, že manžel sedí vo väzení a ľudia jej to dávali patrične pocítiť. Predovšetkým dve agitované straníčky. „Raz keď sme počas prestávky v pracovnej zmene povinne počúvali v rozhlase jeden z politických procesov, ktoré sa verejne vysielali, jedna z nich nebola spokojná s rozsudkom obvinenej a rázne s pohľadom upretým na mňa povedala, že aj ju mali obesiť – beštiu. Viete si predstaviť, ako som sa cítila?“ 

Božia láska všetko znáša

Nie všetci však boli zlí, a nakoniec si Anna aj tu našla priateľov. V prekonávaní ťažkých časov jej pomáhala aj účasť na bohoslužbách a viera. Do kostola chodievala aj so svojimi deťmi, ktoré posielala i na hodiny náboženstva. A to aj napriek tomu, že ju „kompetentní“ varovali, že aby mohli jej deti neskôr študovať na vysokej škole, budú sa musieť „vysporiadať s náboženskou otázkou.“

„Keď došlo na túto tému, riaditeľovi školy som jednoducho vysvetlila, že ústava zaručuje náboženskú slobodu, a tým pádom nemáme o čom diskutovať,“ usmieva sa pri spomienkach Anna.

Po piatich rokoch sa nakoniec manžel Ervín dostal na slobodu vďaka obnove procesu, pri ktorom bolo dokázané, že priznanie bolo na ňom pod fyzickým a psychickým nátlakom vynútené. Aj keď s dodatkom o tom, že „ide o ojedinelý prípad“. Paradoxom zostáva, že mu pri druhom procese vymerali dva roky, a pritom mal už odsedených päť. Totalitný režim však prinášal nemálo podobných absurdností.

Po dlhých rokoch čakania sa nakoniec pani Anna dočkala spravodlivosti a mohli spolu s manželom začať viesť normálny rodinný život. „Bolo to spočiatku ťažké, pretože deti už boli odrastené, ale zvládli sme to,“ vysvetľuje Anna. „Najdôležitejšie pre mňa bolo, že sme boli opäť všetci spolu. Keď bol Ervín vo väzení, nahováral ma na rozvod, no ja som si povedala, že ho nikdy neopustím.“

Dnes pani Šestákovej robia radosť nielen jej tri deti, ale aj sedem vnúčat a deväť pravnúčat. Syn Ivan, napriek vyhrážkam, že sa nedostane na štúdiá, nakoniec absolvoval špecializáciu Oceľové mosty na Slovenskej vysokej škole technickej a dnes je po otcovi mostárom – zúčastnil sa na stavbe Prístavného mosta, Mosta Lafranconi, aj na stavbe Mosta Apollo. Dnes je šéfom najväčšieho zoskupenia stavebných podnikov na území bývalého Česko-Slovenska.

„Mám rodinu, ktorá ma obšťastňuje. Hoci sa niekedy sama seba pýtam, prečo ma môj Stvoriteľ ešte drží, veď už nemám žiadne povinnosti,“ premýšľa pani Anna.

Nuž, zrejme preto, aby mohla lásku a vyrovnanosť, ktorú nosí napriek všetkému v sebe, rozdávať ľuďom, ktorí si ju zaslúžia. A možno i nezaslúžia... Veď Božia láska „všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí“ (1K 13, 7). A vydržala i neblahé časy nezmyselných perzekúcií komunistického režimu. Režimu, ktorý dokázal rozleptať, v niektorých prípadoch i zničiť, celú rodinu – otca odsúdiť a zatvoriť, manželku s deťmi na Vianoce vysťahovať, exekúciou zabaviť všetok majetok a zablokovať v banke peniaze od rodičov.

Galéria k článku

Peter Sandtner
Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.