Akademické Služby Božie na EBF UK 2021/2022

Akademické Služby Božie na EBF UK 2021/2022

V stredu, 11. mája 2022 sa na Evanjelickej bohosloveckej fakulte (EBF UK) v Bratislave uskutočnili slávnostné akademické Služby Božie pri príležitosti ukončenia akademického roka 2021/2022. Slávnostným kazateľom bol brat generálny biskup ECAV Ivan Eľko. Zároveň odovzdalo predsedníctvo ECAV na Slovensku aj štipendiá zo Študijného finančného fondu Samuela a Žofie Peressenyi.   


Založenie Študijného finančného fondu Samuela a Žofie Peressenyi inicioval a finančné prostriedky na fungovanie fondu vložil JUDr. Igor Peressenyi, právnik a architekt, ktorý žil v kanadskom Toronte. Venoval to  pamiatke svojich rodičov, čím chcel poukázať na ich život, ako na svedectvo viery aj pre nás dnes. Cieľom fondu je udeľovanie každoročných štipendií poslucháčom Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave.

Zakladateľ a podporovateľ fondu Dr. Igor Peressenyi zomrel vo veku 93 rokov. Bol najmladším synom z piatich bratov v milujúcej, podporujúcej a krásnej rodine evanjelického farára Samuela Peressenyiho, ktorý pôsobil v našich cirkevných zboroch v rokoch 1910 - 1945.
Syn Igor absolvoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1950. V roku 1952 emigroval do Kanady (Toronto). Tvrdo pracoval a študoval na večernej škole. V 1967 získal titul v odbore urbanizmus a územné plánovanie na univerzite architektúry v Toronte. Už ako malý chlapec prejavil záujem a talent pre kreslenie a maľovanie. Táto vášeň pre kreativitu a výtvarné umenie ho udržiavala po celý život. Pracoval ako hlavný urbanista v Toronte a ako hlavný regionálny plánovač v regióne Peel v provincii Ontário. V roku 1991 odišiel do dôchodku. Dr. Igor Peressenyi bol aktívnym členom slovenského evanjelického zboru pri kostole sv. Pavla v Toronte. Finančné prostriedky do fondu venoval pre študentov evanjelickej teológie na Slovensku, lebo ako syn evanjelického farára vedel, že služba pre cirkev je náročná a zodpovedná, ale aj krásna, rozhodol sa podporiť tých, ktorí chcú túto prácu s láskou a so všetkou zodpovednosťou vykonávať aj dnes. Rozhodol sa prejaviť vďačnosť za život svojich rodičov takýmto zvláštnym darom.
V týchto dňoch veľmi často skloňujeme slovo dar. Väčšina z nás sa snaží nájsť niečo vhodné, čo by potešilo tých, ktorých máme radi pod vianočným stromčekom. Tešíme sa, keď sa im rozžiaria oči radosťou z vytúženého darčeka. Dnes chceme obdarovať tých, ktorí si svojim usilovným štúdiom a snažením zaslúžili peňažní dar vo forme štipendia zo štipendijného finančného fondu Samuela a Žofie Peressényich.
Na základe Štatútu Študijného finančného fondu Samuela a Žofie Peressényi, ktorého účelom je podpora vzdelávania udeľovaním štipendií najlepším študentom  EBF UK v Bratislave a podpora záujmu o duchovnú službu študentom zapísaným v študijnom programe Evanjelická teológia, bolo odovzdané štipendium za uplynulé dva roky. Štipendium vo výške 1 000€ bolo udelené týmto študentom: Branislav Ďurica, Andrea Majchráková, Lea Sabolová, Gabriela Nemčková, Miroslava Kmecová, Eva Chalupková a Ondrej Baranec.
Oceneným študentkám a študentom srdečne blahoželáme a prajeme Vám, aby ste v svojej snahe získavať múdrosť a vedomosti nepoľavovali a snažili sa o to nie len kvôli štipendiu, ale z lásky voči Pánu Bohu a Jeho cirkvi.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------


KÁZEŇ GENERÁLNEHO BISKUPA IVANA EĽKA


Filipským 1, 27 – 2, 4

Prv, ako sa zahĺbime do Pavlových slov, spomeňme si ešte raz na liturgický text z Jána 13, 31 - 38. Ten tvorí premostenie k Pavlovým slovám. Je zaujímavý tým, čo sa odohrá v krátkom rozhovore medzi Ježišom, Jeho učeníkmi a učeníkom Petrom.
Ježiš začne hovoriť učeníkom o svojom „oslávení“, čo v paradoxnej reči Jánovho evanjelia neznamená nič iné, ako Jeho poníženie, utrpenie a smrť. Ježiš naznačuje, že táto cesta je otvorená iba Jemu. Členom Jeho spoločenstva ešte nie je dané po nej kráčať. Pre nich je tu iný program a iné poslanie. Ježiš ho oznamuje slávnostným spôsobom: majú sa navzájom milovať tak, ako ich miloval ich Majster. To bude poznávacím znamením Ježišových učeníkov – láska.
Zo skupinky vystúpi Peter a deklaruje, že je pripravený na martýrium, na hrdinstvo, na radikálne nasledovanie Majstra. Ježiš schladí jeho nadšenie a predpovedá mu skorú trojnásobnú zradu.

Čím je tento rozhovor zaujímavý, doslova modelový? Naznačuje charakteristický rys povahy veriacich ľudí: akoby nám bola prijateľnejšia naša hrdinská vízia martýrstva a radikálneho nasledovania, ako prostá vízia života v láske.
Čím to je? Čím to je, že človek je schopný úprimne deklarovať, že mu nezáleží na sebe, že je schopný podstúpiť sebazničenie, že je pripravený osvedčiť sa vo veľkých a strašných zápasoch, ale zároveň prepočuť, že má prosto milovať a práve túto časť reči k sebe vôbec nevnímať?
Chceme byť romantickí hrdinovia, niečo nás na tom fascinuje? Alebo je láska príliš všedný postoj? Alebo naopak cítime, že milovať je v skutočnosti omnoho náročnejšie, ako deklarovať svoje hrdinstvo, či nechať sa pohltiť aktivizmom? Prečo mnoho aktívnych, činorodých, extenzívne, hrdinsky žijúcich ľudí je zároveň chladných, neduživých, neprístupných, sebastredných?  
V roku 1985 sme čítali samizdatovú esej českého básnika Jaroslava Seiferta, ktorú predniesol pri udelení Nobelovej ceny za literatúru – O lyrickom a patetickom stave ducha. Je nám bližší patetický stav ducha, teda poslanie bojovníkov, ktorí sú pripravení meniť svet svojimi ráznymi činmi, až po hranicu sebazničenia a vzdialenejší svet lyrický, svet prostej lásky?
Peter deklaroval svoj patetický stav ducha a Ježiš mu realisticky pripomína, že jeho ľudské kapacity sú obmedzené – pátos sa čoskoro zmení na zbabelosť a útek, nič z neho nezostane.

Toto všetko síce hovorím, ale v žiadnom prípade neplatí, že Ježiš sa principiálne postavil proti ľudskému aktivizmu, proti takému konceptu viery, svedectva, služby a nasledovania, ktorá ráta s aktívnymi činmi človeka a že by zdôrazňoval iba lyrický stav ducha, ktorý uprednostňuje ticho a dôveru, úplne prázdne ruky, ktoré sú odovzdané a očakávajúce a ktorý najvyššie kladie lásku.
Pán Ježiš, náš Majster a Učiteľ pozná a hovorí o oboch stavoch ducha – aj o patetickom, aj o lyrickom. Zdá sa, že musia byť v presnej rovnováhe. Vtedy je život viery zdravý a správny. Petra schladil v momente, keď Peter preváži jemnú rovnováhu na stranu hrdinstva a aktivizmu a úplne prepočúva slová o láske a o všetkom, čo z lásky pochádza.

Skúsme teda pomenovať múdrosť a poznanie, ktoré sa dá vyťažiť z krátkeho rozhovoru medzi Ježišom, učeníkmi a Petrom v Jánovi 13. Dajú sa povedať dve veci. Prvá – Aby bol život viery zdravý – a dodajme, aby bol život viery takého človeka, ktorý sa chystá do duchovnej služby zdravý, musia byť v ňom presne vyvážené ľudský aktivizmus a jednoduchá láska. A to druhé: Vždy máme sklon k aktivizmu, až po hranicu martýria. Voči láske máme stály dlh.

Toto všetko je premostením ku kázňovému textu z 1. a 2. kapitoly Filipským. Skladá sa z dvoch perikop a už ich nadpisy o niečom svedčia: prvá sa volá „Vernosť bez strachu“ a druhá „Láska a pokora“. Pravdu povediac, nikdy som ich obe nemal v kázňovom texte súčasne, vždy som kázal na jednu, alebo na druhú perikopu. Spojil som ich po prvýkrát.
V prvej perikope nachádzame slová svedčiace o prítomnosti pravého, nefalšovaného pátosu: Nažívajte tak, ako je hodné evanjelia – Stojíte v jednom Duchu – Bojujete za vieru v evanjelium – Protivníkom sa v ničom nedajte zastrašiť – Aby ste nie len verili, ale aj trpeli pre Neho – Je to ten istý boj, ktorý ste videli pri mne.
Keď čítam, alebo počujem tieto vety, zakaždým sa mi vynárajú konkrétne scény z môjho súkromného života, alebo z nášho dobrodružného života v spoločenstve generačných druhov na internáte, v ktorých som si toto isté sľúbil – v ktorých sme si toto isté sľúbili. Ešte v silnejšej, romantickejšej, hrdinskejšej podobe, ešte s väčším množstvom pátosu.
Sľúbili sme si nešetriť sa, obetovať sa, vydať všetko, možno skončiť až v zabudnutí komunistickej mizérie. Nebolo to smiešne. Myslel som to – mysleli sme to úprimne a vážne. Chápem Petra, ktorý podobne úprimne a vážne vyriekol svoje, podobné slová o radikálnom nasledovaní Ježiša.

List Filipským však pokračuje druhou perikopou. My máme vo svojich Bibliách  text listu podelený na kapitoly a tie nás nútia oddeľovať od seba prirodzené celky. Prirodzeným celkom je, že patetická časť zo záveru 1. kapitoly plynule pokračuje lyrickou časťou zo začiatku 2. kapitoly.
Pavel k tým istým ľuďom, ktorých pred chvíľou vyzýval k hrdinskému aktivizmu viery, života, svedectva a služby hovorí, čím by mu urobili najväčšiu radosť. A pozor, nie je to vybojovanie ešte väčších a závažnejších zápasov! Je to toto: Majte rovnakú lásku – Buďte jedna duša a jedna myseľ – Iných pokladajte za hodnotnejších, než seba – Hľadajte prospech iných.
A hneď za tým napíše známe slová kristologického hymnu, ktoré som už síce necitoval, ale ktoré patria medzi moje najobľúbenejšie v Písme. Všetko, čo  napísal o láske, v nich dáva do jedinej správnej východiskovej pozície: Nech je vo vás také zmýšľanie, aké bolo v Ježišovi Kristovi ... ktorý sa vzdal absolútnej, božskej hodnosti a vzal na seba podobu služobníka.
Pavel veľmi dobre pozná pointu Ježišovho rozhovoru s učeníkmi a s Petrom. Pozná tajomstvo rovnováhy medzi aktivizmom a láskou v zdravom živote viery. Tak píše, vyučuje, káže.

Drahí priatelia, o nejaký čas sa ocitnete v službe – či už v oltárnej službe, alebo v nejakom inom type služby v cirkvi. Naviac každému z nás je jasné, že svoju službu budete konať v hyperaktivistickej dobe. Nech by sme sa tomu akokoľvek vzpierali, človek v duchovnej službe, alebo za katedrou v triede, alebo v sociálnom zariadení, musí byť akčný a navonok tvorivý.
Aj keď by vaša povaha bola skonštruovaná úplne ináč, prosto úplne nevyhnutne sa od vás – od nás žiada istá dosť vysoká dávka extrovertnosti, aktivizmu, kypenia nápadmi a iniciatívami, jednoducho pátosu. Od neho už nie je ďaleko k veľkým gestám a prehláseniam, k veľkým záväzkom a víziám, k načahovaniu sa za hrdinstvom, k pocitu, že pretvárame svet a že keď to aj ostatní vzdajú, my to nevzdáme.
Vzácne Božie Slovo nás cez evanjeliový príbeh slovami samotného Pána Ježiša na jednej strane vyzvalo, aby sme pri všetkom pátose a aktivizme neprepadli zradnému pocitu sebaistoty. Na druhej strane nám predstavilo tichú cestu lásky, rovnocenne dôležitú ako pátos ľudského aktivizmu. Dokonca nám ju predstavilo ako najvlastnejšiu úlohu Ježišových učeníkov v tomto svete. Akoby nič nebolo napokon dôležitejšie, ako láska. Vnímaj to, sestra, brat a ber to vážne!
A potom nám Božie Slovo v osobe apoštola Pavla predstavilo človeka, ktorý jedným dychom píše – káže - vyučuje o pátose, hrdinstve, činorodosti a aktivizme kresťana, aby potom tým istým dychom, toho istého kresťana akoby úplne zastavil a znehybnil. Úplne ho vyzliekol z jeho hrdinskej výzbroje, dal mu zabudnúť na akékoľvek plány a vízie. Dal mu hľadieť iba na zmýšľanie Ježiša – Božieho Syna, ktorý sa stal sluhom. A vyzval kresťana, aby prosto miloval. Nič viac, iba miloval.
Ak chceme byť zdraví, mať zdravú vieru a zdravým spôsobom stáť vo svojej službe, musíme vnímať oba tieto živly, ktoré tvoria celok nášho života a nájsť medzi nimi rovnováhu. Rovnováhu medzi patetickým a lyrickým stavom nášho ducha. Medzi aktivizmom a spočinutím. Medzi produkovaním, verejným angažovaním sa, dokonca akýmsi spoločenským etablovaním sa a láskou.

Po Pavlovom vyučovaní z listu Filipským sa vráťme tam, kde sa celá táto téma otvorila a kde zaznela vzácna múdrosť a poverenie k láske – do rozhovoru Ježiša s učeníkmi, s Petrom. Vráťme sa a ponorme sa do rozhovoru Ježiša ako Pána a Spasiteľa, Majstra a Vodcu nie už s nimi, ale s tebou, so mnou. Do dôverného spoločenstva v moci Ducha Svätého s Ukrižovaným a Vzkrieseným, ktorý nás dnes stretá, oslovuje, formuje a povzbudzuje na ďalší úsek cesty.
Prosme o schopnosť byť aktívnymi a činorodými v mene Ježiša Krista. Nadovšetko však prosme o schopnosť byť iba spočívajúcimi a milujúcimi v mene lásky Ježiša Krista k nám. Táto schopnosť bude v našom živote preskúšaná ešte v tisícoch a tisícoch mikropríbehov, ale aj vo veľkých, kľúčových udalostiach nášho života.
Nech Pán v rozhovore s tebou, so mnou, a pri spoločenstve Jeho stola nám milostivo dá viac, ako prosíme, rozumieme, alebo si dokážeme predstaviť a očakávať.
Amen.


Galéria k článku

Jana Nunvářová