60. výročie súdnych procesov s evanjelickými farármi z roku 1962

60. výročie súdnych procesov s evanjelickými farármi z roku 1962 BORIS MIŠINA

Pri pamätnej tabuli nespravodlivo väznených na budove Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Bratislave (väznica Justičného paláca) si KPVS 13. 6. pripomenula 60. výročie súdnych procesov s evanjelickými farármi z roku 1962. 

Program sa začal kladením vencov. Vence k pamätnej tabuli položili delegácie Zboru väzenskej a justičnej stráže, Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, Ústavu pamäti národa a Konfederácie politických väzňov Slovenska. Nasledovala báseň farára Jozefa Juráša: A prečo...? (napísaná vo väznici Justičného paláca v Bratislave v marci 1953), ktorú predniesla recitátorka Melánia Hájiková. KPVS si uctila väznených evanjelických farárov udelením pamätných listov in memoriam. Osobne si ich prevzali: Jozef Juráš (dcéra Danica Kšiňanová), Daniel Štefan Veselý (dcéra Daniela Veselá),
Daniel Janšo (dcéra Alena Kučová), Otto Vízner (dcéra Viera Kleinertová), Samuel Velebný (dcéra Mária Velebná), Daniel Kováč (vnuk Tomáš Klepetko), Martin Straško (vnučka Ľudmila Strašková), Vladimír Buček (syn Vladimír Buček), Mirko Petrovič (vnučka Mirka Petrovičová), Darina Bancíková (neterin manžel Alfréd Swan), Karol Novomestský (dcéra Soňa Faboková), Pavol Škrinár (pravnučka Alexandra Kotrusová) a Ján Antal (dcéra Zuzana Švecová). Ostatným, ktorí neboli prítomní, budú pamätné listy odovzdané neskôr. Predseda Správnej rady ÚPN Ján Pálffy odovzdal dekréty veteránov protikomunistického odboja in memoriam Danielovi Janšovi (prevzala dcéra Alena Kučová) a Martinovi Straškovi (prevzala vnučka Ľudmila Strašková) a žijúcemu politickému väzňovi Branislavovi Tvarožkovi. Z detí väznených farárov predniesli svoje spomienky Alena Kučová, Danica Kšiňanová, Mária Velebná a Daniela Veselá. Napokon bola odovzdaná Medaila cti KPVS symbolicky pre všetkých väznených evanjelických farárov. Prevzal ju generálny biskup ECAV Ivan Eľko, ktorý predniesol záverečný príhovor a modlitbu. Program bol ukončený prednesom básne biskupa Pavla Uhorskaia: Staviam chrám (báseň, napísaná vo väzení) a hymnickou piesňou Kto za pravdu horí. Okrem uvedených hostí boli prítomní aj generálny duchovný Ústredia ekumenickej pastoračnej služby v OS SR a OZ SR Viktor Sabo, bývalý poslanec Európskeho parlamentu Peter Šťastný, zástupcovia Zboru väzenskej a justičnej stráže a KPVS.

Odkaz na videozáznam: https://youtu.be/vDArmBJWX3E
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Príhovor brata generálneho biskupa ECAV Ivana Eľka: 
 
Drahí priatelia, ja mám pripravené krátke slovo, ale nedá mi nepovedať niečo krátke, spontánne a osobné na úvod. My sem sa pred touto pietnou spomienkou s niektorými z vás stretli a ja som sa po prvýkrát v živote stretol s p. Kučovou, dcérou Daniela Janša a zhodne sme skonštatovali, že čím sme starší, tým viac nás niektoré fakty viac a viac dojímajú a my nie sme schopní o nich ani uvažovať ani hovoriť. A to je presne moja situácia v tejto chvíli. Ja si uvedomujem., že tu stoja potomkovia generačných priateľov môjho otca, ktorých mal veľmi rád. A stoja tu aj deti ďalších farárov, ktorých som mohol osobne poznať A potom tu stoja deti a príbuzní ďalších farárov, ktorých som nikdy nepoznal, ale som o nich čítal v dvoch zväzkoch knihy bývalého generálneho biskupa Pavla Uhorskaia- Cirkev v útlaku. To bol taký zvláštny príbeh... Sestra Violka Fronková ma pred rokmi požiadala, aby som bol jedným z redaktorov tejto knihy a ja som bol nútený rukopisy, ktoré boli zverejnené, čítať znova a znova. Niektoré životné osudy som prečítal možno 15-20 krát, tak ako sa materiál dopĺňal, upravoval, vyberalo sa to najdôležitejšie a to bola skutočne vnútorná útrapa. A uvedomilô som si, že tie doby boli hrozné a ak mne by sa stalo niečo z toho, čo čítam, tak by ma to asi navždy poznačilo. Sestra Violka mala iný prístup- ona dokázala vybrať z tých jednotlivých životných osudov akúsi hlavnú pointu. A do jednej krátkej vety zhrnúť životný príbeh väzneného alebo perzekvovaného farára. A tú mi vždy opakovala a ňou ma vždy povzbudzovala... A ja som sa rozhodol, že sa vyberiem touto cestou, že sa budem skôr snažiť počuť to povzbudzujúce a ľudské z tých osudov. Včera večer som ma čas, otvoril som druhý zväzok cirkvi v útlaku a znova som si čítal príbeh Daniela Janša, ale znova sa mi vrátila tá trauma. Nedokázal som byť posilnený a povzbudený....
 
Rok 1962 bol veľmi osudovým rokom pre evanjelickú cirkev. Nápadne veľké množstvo duchovných skončilo vo vyšetrovacích väzbách, na súdoch a vo väzeniach. Doslova akoby bolo treba naplniť nejakú plánovanú kvótu. Evanjelická cirkev mala už aj predtým svojich mučeníkov a mala ich aj potom. Ale tá temná vlna, ktorá sa prehnala rokom 1962 bola najväčšia. S úctou oproti dokázanému martýriu spomíname na všetkých týchto duchovných, ale i laikov, ktorí boli perzekvovaní. Myslíme aj na ich manželky, deti, vnúčatá a príbuzných. Dnes ocenený veterán protikuministického odboja, v našich spomienkach 100 ročný Daniel Janšo, patril k tej predchádzajúcej vlne, ktorá bola perzekvovaná v 50.tych rokoch a jeho perzekúcia bola pre mňa čímsi modelovým. Bolo si treba vybrať najaktívnejšieho a najzdatnejšieho mladého duchovného. Najprv ho bolo treba dlhodobejšie strašiť, potom zaistiť, vypočúvať, mučiť, držať vo väzení a spôsobiť mu traumu. Celoživotne ho zdravotne poznačiť. A potom to najdôležitejšie, Stále mu ísť za chrbtom a po zbytok života mu nebadane pripomínať, že sme tu, stále ťa vidíme a kľudne sa môže zopakovať to, čo si už raz zažil. Týmto spôsobom človeka utrápite na smrť. 
Vždy rozmýšľam nad tým, ako by som v tomto všetkom obstál ja? Ako by si obstál ty? Ako by sme obstáli my? Vždy, keď si túto otázku kladiem, prichádza s ňou i vďačnosť, za Božiu milosť a posilu, ktorú dostal tajuplne, predivne i väznený aj jeho drahí, ktorí zostali doma. Jeden z väzňov pre vieru, budúci generálny biskup Evanjelickej cirkvi, Pavel Uhorskai, vo svojom samizdate „Cirkev v útlaku“, ktorý napísal v roku 1985, spomína na Daniela Janša a rámuje jeho život do slov apoštola Petra, z 1. listu apoštola Petra zo 4. kapitoly. Vypočujme tie slová na povzbudenie našej viery a nádeje. Peter píše prenasledovanej cirkvi v jeho dobe: „Milovaní, nedivte sa ohňu súženia, ktorý vás prišiel skúšať, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné. Ale nakoľko sa podieľate na Kristových utrpeniach, radujte sa, aby ste sa s plesaním radovali aj pri zjavení Jeho slávy. Blahoslavení ste, keď vás ľudia hanobia pre Kristovo meno, lebo Duch slávy, Duch Boží, spočíva na vás.“ Iste aj tieto slová boli pre väznených povzbudením. Pred krátkou modlitbou si ešte vypočujme slová zo Zjavenia Jánovho, z 20.tej kapitoly, ktoré píše sám väznený pre vieru, apoštol Ján. Sú to vzácne slová nádeje, v ktorých je vyjadrená vízia, že posledné slovo na tomto svete nemajú mocní a spupní cynici, ale Kristus, ktorý ako Pán a Vlastník vlastní tých, ktorí mu vierou patria. Ján vo svojej vízii vidí toto a píše: „Potom som videl tróny: posadili sa na ne, dostali moc súdiť, a videl som duše zabitých pre Ježišovo svedectvo a pre Božie slovo, aj tých, čo sa neklaňali šelme ani jej obrazu a neprijali jej znak na svoje čelá ani na ruky, ožili a kraľovali s Kristom tisíc rokov.“ 
 Stíšme sa k modlitbe...
Drahý náš Pane, Ježiši Kriste. Ďakujeme Ti za to, že nie sme sami svoji. To je najhlbšia pravda aj najväčšie tajomstvo a najvzácnejší poklad nášho života. Nie sme sami svoji. Ani v tom radostnom a krásnom období, plnom smiechu a úspechov, ale ani v tom temnom, tragickom, hroznom. Nepatríme sebe samým, ale patríme Tebe. Ty máš nad nami posledné a rozhodujúce slovo. Ty si náš Pán a my sme tvoj majetok. Tvoje milované a draho vykúpené vlastníctvo. Ďakujem Ti za to, že si v tejto istote mohol držať a posilňovať všetkých tých, ktorí trpeli za komunizmu. Či už boli duchovní evanjelickej alebo akejkoľvek inej cirkvi, alebo či boli laici, ktorí Ťa milovali a túžili ti slúžiť. Ďakujeme Ti za to, že na tomto mohli stáť a z tejto pozície mohli niesť svoj kríž a všetky svoje útrapy. Dovoľ nám, Pane Ježiš, aby sme ich aj my dnes vedeli napodobniť. Aj keď žijeme v slobode. Ale daj, keď na to príde, aby sme dokázali stáť na Tebe a mať istotu, že nie sme sami svoji, že Ti patríme a že Ty máš nad nami posledné a rozhodujúce slovo. Ďakujeme Ti za martýrium všetkých tých, na ktorých spomíname. Či už boli väznení, alebo stáli pred mrežami a trpeli v tomto svete a museli žiť svoj život bez svojich drahých. Prosím za všetkých ich potomkov, za deti, vnúčatá, pravnúčatá, príbuzných... Aby mohli svoj život prežiť tak, ako ich drahí. V jednoducho, ale jasne vyznávanej viere. Tebe buď drahý Pane Ježiši Kriste vzdávaná za všetko naša úcta, vďaka, česť a chvála. AMEN.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Príhovor p. Petra Sandtnera:
Vážení prítomní, vítam Vás pri pamätnej tabuli nespravodlivo väznených komunistickým režimom pri vchode do otvoreného oddelenia Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Bratislava, ktorý je vlastne zadnou časťou známeho Justičného paláca. Práve na tomto symbolickom mieste si dnes pripomenieme 60. výročie súdnych procesov s evanjelickými farármi, ktoré sa konali v roku 1962. Prvou skupinou bola KVAP, čiže Kasanický a spol 22. mája 1962 na Krajskom súde v Košiciach, ktorý tvorili farári Samuel Velebný, Bedrich Jozef Kasanický, Ján Paulov a neskorší biskup Ján Antal. Ján Paulov bol odsúdený napokon samostatne, 13. 6. 1962, čiže dnes je tomu presne 60 rokov. Ďalším procesom Juráš a spol. 14. júla 1962 na Krajskom súde v Košiciach, v ktorom boli odsúdení Jozef Juráš, Ladislav Jurkovič, Július Madarás a Ján Agnet a súdny proces Čobrda spol. 18. júla 1962 na Krajskom súde v Banskej Bystrici, ktorý tvorili biskup Vladimír Pavel Čobrda, biskup Fedor Fridrich Ruppeldt a farári Juraj Struhárik, Ľudovít Vajdička, Otto Vízner a farárka Darina Bancíková. Pri tejto príležitosti však pamätáme nielen na nich, ale aj na všetkých ostatných väznených farárov Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. A dnes ich príbuzní dostanú aj pamätné listy KPVS, aby boli pamiatkou na toto smutné výročie, ktoré sme si, našťastie, pripomenuli už v slobodných časoch. Komunistický režim sa najprv zameral na gréckokatolíckych a rímskokatolíckych kňazov, ktorých uväznil hneď po svojom nástupe. Evanjelickí kňazi prišli na rad v 60. tych rokoch, keď sa po veľkých prezidentských amnestiách vyprázdnili väznice a bolo potrebné ich znovu naplniť. Niektorí však boli väznení už v 50. tych rokoch. A to len preto, že sa stretávali, aby si spoločne pripravovali kázne. Odsúdení a väznení boli na rôznych miestach Československa, ale iste mi dáte za pravdu, že jedným z najväčších symbolov je práve tento justičný palác a jeho väznica, ktorou si prešli mnohí politickí väzni komunistického režimu. Bolo veľkou túžbou bývalých politických väzňov, aby aj na tomto mieste bola pamätná tabuľa. V roku 2013 sa ju podarilo osadiť Konfederácii politických väzňov Slovenska a po dlhšej prestavbe budovy bola pred rokom opätovne osadená. Takže sa dnes môžeme stretnúť pri nej.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Odovzdanie pamätných listov KPVS in memoriam väzneným farárom. Pamätné listy si osobne prevzali:
Jozef Juráš (dcéra Danica Kšiňanová)
Daniel Štefan Veselý (dcéra Daniela Veselá)
Daniel Janšo (dcéra Alena Kučová)
Otto Vízner (dcéra Viera Kleinertová)
Samuel Velebný (dcéra Mária Velebná)
Daniel Kováč (vnuk Tomáš Klepetko)
Martin Straško (vnučka Ľudmila Strašková)
Vladimír Buček (syn Vladimír Buček)
Mirko Petrovič (vnučka Mirka Petrovičová)
Darina Bancíková (neterin manžel Alfréd Swan)
Karol Novomestský (dcéra Soňa Faboková)
Pavol Škrinár (pravnučka Alexandra Kotrusová)
Ján Antal (dcéra Zuzana Švecová)
Ostatným, ktorí neboli prítomní, budú pamätné listy odovzdané neskôr.
Odovzdanie dekrétov veterána protikomunistického odboja a pamätnej medaily Ústavu pamäti národa: predseda Správnej rady ÚPN Ján Pálffy ich odovzdal in memoriam Danielovi Janšovi (prevzala dcéra Alena Kučová) a Martinovi Straškovi (prevzala vnučka Ľudmila Strašková) a žijúcemu politickému väzňovi Branislavovi Tvarožkovi.

Galéria k článku

Boris Mišina