540. výročie narodenia Martina Luthera

540. výročie narodenia Martina Luthera

Martin Luther sa narodil 10. novembra 1483 v nemeckom mestečku Eisleben ako prvé z detí manželov Hansa a Margaréty Luderovcov. V ďalší deň Martina pokrstili. Stalo sa tak vo sviatok sv. Martina – biskupa vo francúzskom Tours (pochovaného tamtiež 11. novembra 397.) Práve po ňom nesie meno aj Dóm sv. Martina v Bratislave. V týchto dňoch si pripomíname 540. výročie od jeho narodenia.

Lutherovo detstvo a mladosť

Hans Luder bol pôvodne nezámožný sedliak, neskôr sa živil ako baník. Vypracoval sa na úspešného podnikateľa. Mal prenajatú baňu, v ktorej sa ťažila ruda a z nej produkovala meď. Hans sa stal aj členom mestskej rady v Mansfelde. Do Mansfeldu sa s rodinou (časom sa rozrástla o ďalšie deti) presťahoval necelý rok po Martinovom narodení. Tu ako 4 a pol ročný začal Martin v roku 1488 navštevovať mestskú triviálnu školu. 

Deti sa museli učiť naspamäť dlhé latinské texty. V škole boli bežné telesné tresty a výsmech slabších žiakov. Hoci Martin patril k najlepším, za to, že si zabudol urobiť domácu úlohu, dostal v priebehu jediného rána 15 rán trstenicou. Boha deťom v škole učitelia prestavovali ako prísnu bytosť – podobne prísnymi boli vyučujúci. Za výuku detí rodičia platili. Deti pred vyučovaním aj po jeho skončení spievali v kostole na bohoslužbách. 

Martin chodil neskôr do katedrálnej latinskej školy v Magdeburgu. Ako 14-ročný nastúpil do školy sv. Juraja v Eisenachu. Od tohto času už nebýval s rodičmi. V Eisenachu získal hudobné a literárne vzdelanie. Solídne si osvojil latinčinu, obľúbil si latinskú poéziu. Na jedlo si zarábal spevom pred domami bohatých mešťanov. Spev mu šiel dobre, no inak bol Martin ustráchaným mládencom.

Namiesto právnika mníchom 

V roku 1501 začal univerzitné štúdium v Erfurte, v septembri 1502 sa stal bakalárom a v januári 1505 bol promovaný za majstra slobodných umení. Otec si želal, aby sa Martin stal úradníkom či poradcom niektorého bohatého kniežaťa alebo sudcom. Podľa otcovho želania teda začal Martin v máji roku 1505 študovať právo, no toto štúdium už nedokončil. 

Z univerzity v Erfurte domov k rodičom a súrodencom to mal Martin skoro sto kilometrov. V jeden júlový deň sa na ceste od rodičov z Mansfeldu do Erfurtu dostal pri Stotternheime do silnej búrky. Keď v jeho blízkosti udrel blesk, sľúbil sv. Anne, že ak prežije, stane sa mníchom. Sv. Anna bola považovaná za matku Panny Márie a ochrankyňu baníkov. Martin sa proti vôli otca, ktorý vynaložil na synovo vzdelanie nemalé peniaze, rozhodol pre vstup do kláštora. Vybral si  jeden z najprísnejších mníšskych rádov: augustiniánov-eremitov v Erfurte. Rehoľný život bral veľmi vážne. Ako úprimne zbožný človek sa sústredene modlieval, celé dni sa postil, dôsledne spytoval svoje svedomie, často sa spovedal. Avšak ani tieto nábožné skutky mu nedali istotu, či sa Bohu jeho život páči. Pod vplyvom čítania spisov Gabriela Biela sa rozhodol pre dráhu kňaza. Z Boha mal strach. Predstavoval si Ho ako prísneho sudcu. Trápil sa, či obstojí pred Bohom. Napriek svojej zbožnosti a náboženskej horlivosti vnímal, že pred spravodlivým Božím súdom nemôže obstáť. V kláštore sa dostal k čítaniu Biblie. Vtedy bola vzácnosťou. Ani mnohí farári ju dobre nepoznali. Pri bohoslužbách sa z nej síce čítali úryvky. – latinsky. No zďaleka nie každý vedel poriadne po latinsky.

Sklamanie z Ríma 

Po vysvätení za kňaza (2. apríla 1507) a primičnej omši (2. mája 1507) sa Martin rozhodol pre univerzitné štúdium teológie a súčasne prednášal filozofiu v kláštornej škole. V rokoch 1508 –1509 vypomáhal s vyučovaním  filozofie aj na univerzite vo Wittenbergu. V teologickom štúdiu  pokračoval rýchlym tempom. Na prelome r. 1510/11 však štúdium prerušil. Bol totiž vyslaný svojím mníšskym rádom do Ríma. V zime šiel pešo cez Alpy. Do Ríma Martin dorazil krátko po Vianociach. Tunajšie, mravne i hygienicky neutešené pomery, na neho urobili negatívny dojem. Martinovi nedávno zomrel starý otec. Martin veril, že starký  čaká v očistci, či si ho Boh vezme do neba. Pápež tvrdil, že keď človek bosý obíde všetkých sedem pútnických kostolov v Ríme, v každom z nich sa pomodlí, zaplatí za omšu, a keď na kolenách vyjde po kamenných schodoch, vedúcich ku kostolu sv. Jána Krstiteľa, a na každom schode sa pomodlí Otčenáš, získa odpustky. Cestou späť z Ríma Martin premýšľal: Stačí na to, aby sa niekto dostal do neba, vyjsť kolenačky po schodoch, odriekať modlitby a získať odpustky? Prečo pápež nepomôže jeho zosnulému starému otcovi do neba iba tak – z lásky? Tiež, či je správne, že nad hrobom Petra, chudobného galilejského rybára, stavia pápež obrovský kostol plný zlata?  

Doktor teológie a kzateľ vo Wittenbergu

           Po návrate začiatkom januára 1512 ho generálny vikár nemeckých augustiniánov, reformne ladený Johannes Staupitz, s ktorým Luthera spájal pevný priateľský vzťah, preložil do Wittenbergu, druhej rezidencie kurfirsta Fridricha Múdreho. V októbri roku 1512 Luther promoval za doktora teológie a bol prijatý na novú wittenberskú univerzitu ako profesor biblickej exegézy. Vysvetľoval jednotlivé knihy Starej a Novej zmluvy. Prednášky začal v roku 1513 výkladom Žalmov, v rokoch 1515 – 1516 vysvetľoval List Rímskym, v rokoch 1516 – 1517 List Galatským. V r. 1513 (?), či 1514 bol mestskou radou vo Wittenbergu povolaný za kazateľa mestského kostola. Túto službu zastával až do smrti. V roku 1516 pri verejnej dišputácii kritizuje scholastický systém. Získava si priazeň mnohých svojich kolegov a čoskoro sa stáva popredným teológom univerzity vo Wittenbergu. 

 

Proti predaju odpustkov 

Do zásadného konfliktu sa Luther dostáva kritikou vtedy rozšírenej praxe predaja odpustkov. Odpustkami, získanými za peniaze, cirkev ponúkala možnosť nahradiť v tomto pozemskom živote nevykonané pokánie a vymazať tak trest za hriechy, ktorý by človek musel podstúpiť v očistci. Konfliktným bodom medzi Lutherom a touto praxou sa stali odpustky, ktoré vyhlásil pápež Lev X. v roku 1515, aby získal peniaze na stavbu chrámu sv. Petra v Ríme. Predajom odpustkov v arcidiecézach Mohuč a Magdeburg bol poverený mohučský arcibiskup Albrecht Braniborský. Albrecht sa nedlho predtým (roku 1513) stal magdeburkým arcibiskupom a krátko nato aj administrátorom biskupstva v Halberstadte. No lákala ho predstava získania mohučského arcibiskupstva, na ktoré však podľa cirkevného práva nemal nárok. Za vysoký úplatok u pápežskej kúrie sa mu predsa podarilo nový cirkevný úrad získať No pretože sám nemal dostatok finančných prostriedkov, požičal si ich od bankového domu Fuggerovcov. Približne polovica výnosu z predaja odpustkov mala ísť na splatenie Albrechtovho dlhu. 

Martin vtedy o tomto pozadí predaja odpustkov nevedel. Keď si niektorí členovia jeho farnosti kúpili odpustok od generálneho komisára mohučského arcibiskupstva, dominikánskeho mnícha Johanna Tetzela, Luther sa voči tejto  praxi obrátil najprv v jednej zo svojich kázní. 31. októbra 1517 napísal nesúhlasné listy dvom biskupom: už spomínanému Albrechtovi – nemeckému primasovi a Hieronýmovi Schultzemu, braniborskému biskupovi, pod právomoc ktorého spadal Wittenberg. Požadoval zastavenie predaja odpustkov, ktoré sú len falošnou zárukou spásy. Tú nám v skutočnosti zadarmo ponúka Kristus svojou obeťou na kríži. K listom Martin pripojil aj známych 95 téz. Ich text vyvesil na bránu Zámockého kostola vo Wittenbergu, aby o praktikách vtedajšej cirkvi podnietil – ako to bolo vtedy bežné – akademickú  diskusiu. V tézach vyzdvihol nutnosť pokánia ako celoživotného postoja kresťana. Pápež môže nariadiť iba cirkvou uložené pokánie za spáchané hriechy, ale vinu môže odpustiť jedine Boh. Luther tak spochybnil samú teóriu predaja odpustkov. Pod list Albrechtovi sa Martin po prvý raz podpísal nie svojím rodným priezviskom Luder, ale „Eleutherius“ (grécky – t. j. v jazyku Novej zmluvy: „slobodný“). Novým menom – Luther – vyjadril Martin to, že vďaka Bohu je slobodný – už sa nemusí báť ani smrti, ani diabla, ani ľudí, ani toho, že by Pán Boh s ním nechcel mať nič spoločného. 


Predvolanie do Ríma 

Ohlas téz bol mimoriadny. Zásluhou tlačiarov sa rýchlo rozšírili po celej ríši. S bojom proti odpustkom súvisí aj   Lutherovo „obrátenie“ (udalosť vo veži kláštora – v Lutherovej pracovni). „Zdalo sa mi, že doširoka otvorenými dverami som vstúpil priamo do raja.“ Luther porozumel, že Božia spravodlivosť neznamená, že nám Pán Boh spočíta všetko zlé, čo sme urobili a nechá nás za to trpieť. Boh taký nie je. Boh nám chce pomáhať a túži, aby sme po smrti boli stále s Ním. Poslal svojho Syna, Ježiša, ktorý nevinnou smrťou vzal na seba trest patriaci nám za naše previnenia. V Božom odpustení, darovanom nám v Kristovi, je Božia spravodlivosť. Smieme a máme ju prijať vierou:  „Spravodlivý z viery bude žiť“ (Rímskym 1, 17). Lutherov čin vyvolal silnú reakciu. Predaj odpustkov a zisk z nich rapídne klesal. Pápežská kúria  považovala Lutherovu kritiku za útok na úrad pápeža. Luther, ako podozrivý z kacírstva, bol predvolaný do Ríma. 

 

Usmrtenie  Husa bolo veľkou chybou 

Saské knieža Fridrich Múdry bol dôležitým vládcom a jedným z tých, ktorí mali voliť nového cisára (kurfirstom). Dosiahol, že Luther nemusel ísť do Ríma, ale kardinálom Kajetánom bol vypočutý na nemeckej pôde – v Augsburgu. Ešte predtým, koncom apríla, sa na zjazde augustiniánskeho rádu v Heidelbergu konala dišputácia, kde Luther získal sympatie humanistov a podporu  viacerých dôležitých spojencov. Výsluch pred Kajetánom bol zameraný na otázku pokladov cirkvi – čo bol základ učenia o odpustkoch. Luther toto učenie pokladal za nebiblické a oproti očakávaniu Ríma odmietol odvolať. V lete v  roku 1519 nasledovala dišputácia s Johannesom Eckom v Lipsku. Spor sa rozšíril o ďalšie teologické témy, najmä na otázku pápežstva, ktoré Luther neváhal označiť za Antikrista. V súvislosti s odsúdením Jána Husa spochybnil Luther aj autoritu koncilov. V Lipsku Luther osvedčil, že ho s Husom mnohé spája, a že zabiť Husa bolo veľkou chybou. V pokračujúcich sporoch sa jasnejšie vymedzil nielen okruh Lutherových protivníkov, ale aj jeho spojencov a spolupracovníkov. K najdôležitejším z nich patril Filip Melanchthon, učiteľ gréčtiny na univerzite vo Wittenbergu. 

 

V cirkevnej kliatbe 

V roku 1520 vydal pápež proti Lutherovi bulu (listinu), v ktorej zavrhol viaceré články z Lutherových spisov. Pohrozil, že ak ich Luther do 60 dní neodvolá, bude vylúčený z cirkvi – prestane byť kresťanom. Človek, nad ktorým bola vyhlásená cirkevná kliatba, ako nad Lutherom, nesmel chodiť do kostola, ľudia sa s ním nesmeli priateliť, ani stýkať. V mieste, kde sa zdržiaval, obvykle nebolo dovolené konať bohoslužby, krsty, sobáše ani pohreby. 

Luther v prítomnosti svojich študentov pápežskú bulu aj so zbierkou cirkevného práva  pred jednou z wittenberských mestských brán spálil. „Pápež nemôže rozhodovať o tom, či som, alebo nie som kresťanom. Kedysi ma pokrstili a ja Pánu Bohu verím.“ 

3. januára 1520 bol Luther pápežom vylúčený (exkomunikovaný) z rímskej cirkvi. Zo strachu pred nepokojmi však Lutherov miestne príslušný biskup Scultetus bulu o Martinovej exkomunikácii nezverejnil a nechal sa preložiť do Havelbergu. 

 

Inak nemôžem 

Knieža Fridrich Múdry poprosil nového cisára Karola V., aby pozval Luthera na snem do Wormsu a dal mu možnosť vysvetliť svoje názory zástupcom miest, kniežatám a biskupom, ktorí sa snemu zúčastnia. Cisár súhlasil, veď Fridrich bol kurfirstom – jedným z tých, ktorí mu nedávno pri voľbe cisára, dali svoj hlas. Veľká časť verejnej mienky stála za Lutherom.  Cestou do Wormsu bol Luther v nemeckých mestách nadšene vítaný a navzdory exkomunikácii pozývaný, aby kázal v miestnych kostoloch.  

V apríli v roku 1521 na sneme vo Wormse Luther pred cisárom odmietol odvolať, čo učil s tým, že jeho svedomie je zajatcom Božieho slova; odvolal by iba v prípade, že mu z Písma sv. vysvetlia, že učil bludy. „Tu stojím, inak nemôžem; Boh mi pomáhaj!“ Luthera a jeho prívržencov dal cisár wormským ediktom do ríšskej kliatby. Lutherove spisy zakázal a nariadil ich zničiť. Ríšska kliatba znamenala pre Martina nebezpečenstvo. Luthera nesmel nikto ubytovať, dať mu najesť, podať mu pohár vody, ani ho chrániť. Kto ho chytí, mal ho odviesť do Ríma pred pápežov súd.  

 

Fingovaný únos

Kurfirst Fridrich Múdry nafingoval Lutherovo prepadnutie a tajne ho nechal ukryť na hrade Wartburg. Luther si nechal narásť dlhé vlasy a bradu a žil tu desať  mesiacov v prestrojení pod menom rytier Juraj. Písal a v priebehu jedenástich týždňov preložil Novú zmluvu do nemčiny, aby si ľudia mohli urobiť vlastný názor na to, či je Luhterovo učenie v súlade s Ježišovým evanjeliom, alebo nie. Preklad Novej zmluvy v zrozumiteľnej nemčine vyšiel v septembri 1522. Jeden výtlačok stál temer toľko, ako veľká živá krava. Navzdory tomu sa už počas niekoľkých dní všetkých 3000 výtlačkov rozobralo a bola potrebná dotlač. 

Počas Lutherovej neprítomnosti vo Wittenbergu dochádza k ďalšiemu postupu reformácie. Kňazi sa začali ženiť, mnísi vystupujú z kláštorov, pri Večeri Pánovej je prisluhovaný kalich aj laikom. Dochádza však aj k odstraňovaniu, ba i ničeniu obrazov v kostoloch a k násilnostiam. Luther, nedbajúc na nebezpečenstvo, sa vracia do Wittenbergu. S ohľadom na svedomie slabších vo viere pozastavuje platnosť niektorých zmien a upokojuje radikálov, vedených Karlstadtom. Trvá na tom, že spory sa majú riešiť s pastoračnou citlivosťou a na základe Božieho slova. 

 

Čo svetskej vrchnosti prislúcha a čo nie 

Luther sa opakovane vyjadruje aj k úlohe svetskej moci. Každý kresťan je povinný podriaďovať sa jej v spoločenských veciach, v súžití s blížnym. Vrchnosť je povinná dohliadať na tieto vzťahy, avšak nemá právo rozhodovať, či jej poddaní majú byť naklonení pápežovi, alebo nie, ani čo majú veriť a čo majú čítať. Vrchnosti neprislúcha ani potláčať kacírov. To  majú mať na starosti kazatelia a biskupi za pomoci nástroja presvedčujúceho slova. V právomoci svetskej správy nie sú ani cirkevné poriadky, ani úprava bohoslužobných zvyklostí. Avšak po úmrtí kniežaťa Fridricha Múdreho, Luther v jeseni 1525 priznáva novému saskému kurfirtovi Jánovi právo vrchnostenských vizitácií (kontrol). Pri riešení spoločensko-politických otázok Luther formuluje učenie o dvoch ríšach. To sa  stáva základom politickej a spoločenskej etiky. Pokúša sa určiť miesto kresťana vo svete. Kresťan má síce znášať osobnú krivdu, ale zasadzovať sa o právo svojich blížnych. 

 

Sedliacke povstanie 

Nasledujúce roky sú poznamenané spormi s Lutherovými odporcami – ako zo strany tzv. „radikálnej reformácie“, tak aj s niektorými humanistami. Luther varuje kniežatá pred vystúpením Tomáša Müntzera, ktorý požaduje násilný postup proti „bezbožným“, a to za pomoci vrchností – a ak sa tieto budú zdráhať poskytnúť pomoc, majú byť odstránené. Keď vypukne sedliacke povstanie, Luther sa obracia proti sedliakom – násilnostiam, ktoré páchali. Hoci Luther vrchnostiam pričíta podiel viny na konflikte so sedliakmi a má záujem na jeho urovnaní, upiera sedliakom právo odvolávať sa na evanjelium pri presadzovaní sociálnych požiadaviek. Varuje pred narušovaním politicko-spoločenského poriadku, čo môže viesť iba k chaosu. Ospravedlňuje použitie sily vrchnosti proti násilným sedliackym „hordám“, za čo zožne kritiku aj z vlastných radov, ale karhá i vrchnosť. Ostro sa stavia proti opätovným pokusom o rekatolizáciu. Do rovnakého obdobia spadá aj Lutherov spor s „kniežaťom humanistov“ Erazmom Rotterdamským o slobode ľudskej vôle. Hoci sa Luther k vedeckému prínosu humanizmu nestaval chrbtom, jeho postoj k tomuto hnutiu sa dá označiť skôr ako skeptický.

 

Spory v tábore reformácie 

Dochádza aj k sporom v tábore reformácie. Ich jadrom bolo učenie o Večeri Pánovej. K najtvrdším Lutherovým písomným konfrontáciám patrili najmä tie so švajčiarskym reformátorom Ulrichom Zwinglim, ale aj s Martinom Bucerem, Jánom Oekolampadom a Gašparom Schwenckfeldom. Dochádzalo k nim v rokoch 1526 – 1528. Vzájomné spory týkajúce sa Večere Pánovej sa nepodarilo odstrániť ani tzv. „marburgským náboženským rozhovorom“ v roku 1529.  Rozdielne mienky pretrvali a stali sa zárodkom vzniku budúcich konfesií. Luther sa odmietavo staval proti ľuďom, ktorí brojili proti krstu detí, resp.  už pokrstených nanovo krstili v dospelosti (novokrtenci). Schvaľoval ich prenasledovanie  v kurfirstskom Sasku. 

 

Antisemita? Nie v dnešnom slova zmysle

Zrejme najproblematickejšou kapitolou Lutherovho života sú jeho výroky na adresu Židov. Sprvoti ich obraňoval v nádeji, že v cirkvi, kde už znie čisté evanjelium, Židia prijmú Ježiša ako pravého Mesiáša – Bohom poslaného Záchrancu. Reformácii sa však získať Židov pre evanjelium nepodarilo. Luther bol z toho sklamaný. Po roku 1530 jeho výpady proti Židom silneli. Niektoré jeho vyjadrenia voči nim znejú dnes krajne extrémisticky. Podobne nešťastne ako Luther, sa v jeho dobe na adresu Židov vyjadrovali aj iní učenci. Je správne, že viaceré evanjelické cirkvi sa od takýchto protižidovských výrokov dištancovali. 

Luther nebol antisemitom v dnešnom slova zmysle. Židovstvo považoval za náboženstvo rozumu, a ako také muselo byť zavrhnuté. Jeho opozícia voči Židom bola teologickej povahy. Súvisela s tým, že Židia neprijali Krista, usilovali sa získať spravodlivosť pred Bohom vlastnými skutkami; aj s tým, ako interpretovali Bibliu. Medzi Lutherovou vierou v spasenie jedine Kristovou milosťou a rasovou ideológiou je veľký rozdiel. Zostáva  faktom, že Lutherov nevyberavý slovník a nevhodne zvolená agitácia proti Židom mali negatívny dôsledok. Pripravili materiál pre modernú nenávisť voči Židom.

 

Lutherova domácnosť 

Úloh spojených s obnovou (reformáciou) cirkvi neustále pribúdalo. Luther však nezanedbával ani záležitosti osobného života. V júni roku 1525 sa oženil s bývalou mníškou Katarínou z Bory (1499 – 1552). Manželstvo považoval za veľký dar od Boha. Hojná korešpondencia Martina   a Kataríny je dokladom ich vzájomne hlbokého vzťahu. „Nevymenil by som Katarínu za Francúzsko ani za Benátky“, povedal o svojej manželke Luther. Z ich šiestich detí zomreli dve: 8-mesačná dcéra Alžbeta a 13-ročná Magdaléna. Prvorodený syn Johannes vyštudoval právo a stal sa vedúcim kancelárie jedného z kniežat. Vykonával to, čo kedysi pre Martina plánoval Lutherov otec Hans. Lutherova domácnosť sa neobmedzovala len na členov jeho rodiny, ale veľmi často zahŕňala aj návštevy príbuzných a priateľov. Lutherova pohostinnosť sa stala príslovečnou. Nezriedka zaťažovala rodinný rozpočet. Porozumenie i hospodárnosť Martinovej manželky Kataríny však dokázali predchádzať náznakom núdze.

 

Protestovať znamenalo vyznávať

V apríli roku 1529 sa v meste Speyer konal snem. Zúčastnili sa na ňom najvýznamnejší šľachtici a starostovia veľkých miest. Cisár Karol V., ktorý bol práve v Taliansku, požiadal o vedenie snemu svojho brata Ferdinanda I. Ten tlmočil snemu cisárov odkaz, že v cirkvi sa nebude nič meniť, všetci budú poslúchať pápeža a s Lutherom sa nesmie hovoriť; najlepšie by ho bolo upáliť. Po Ferdinandovej reči vstalo šesť kniežat a starostovia štrnástich veľkých miest a opustili sálu, v ktorej sa konal snem. Dali najavo, že nepristúpia na to, čo sa protiví Bohu, Jeho svätému Písmu, dobrému svedomiu a spáse duší. Vyjadrili, že niečo chcú, na niečom trvajú – protestujú, t. j. vyznávajú. Odvtedy prívržencov reformácie prezývali aj „protestanti“. V uvedenom zmysle  byť protestantom neznamená stále proti niečomu hundrať, ale niečomu veriť, v niečo dúfať a niečo milovať. – Byť za evanjelium. 

 

Luther ovplyvnil mnohých 

Medzi stúpencami reformácie, vládla čiastočná vieroučná nejednota. Napriek tomu nemožno poprieť Lutherov vplyv na takmer všetkých súdobých reformátorov. Luther udržiaval čulé kontakty s niektorými nemeckými kniežatami. Očakával od nich podporu pre reformačné hnutie. Odmietal presadzovanie reformácie silou, podobne i možnosť vojenského vystúpenia  protestantských kniežat proti cisárovi. Vytvorenie obranného Šmalkaldského spolku po sneme v Augsburgu v roku 1530, keď hrozilo reálne nebezpečenstvo napadnutia zo strany cisára, však Luther podporil. Jeho vlastným cieľom bol náboženský mier. 

Skeptický zostával k pokusom o náboženské rozhovory medzi protestantmi a katolíkmi, podniknutými od roku 1540, no pápežom odmietnutými. Pápež vyzýval cisára na vojenský zákrok. Luther sa toho už nedožil. 

 

V centre viery Ježiš Kristus a evanjelium

Martin Luther zomrel 18. februára 1546 v rodnom Eislebene, kde prišiel uzmieriť spor medzi jednotlivými líniami grófskeho rodu Mansfeldovcov. Pochovaný je v Zámockom kostole vo Wittenbergu. Prívržencov nemeckého prúdu reformácie nazývali hanlivo „luteráni“. Sami sa nazývali evanjelikmi, lebo v centre ich viery a učenia nie je človek – Luther – ale evanjelium Ježiša Krista.  K vrúcnej viere práve v Neho – Spasiteľa a Pána Ježiša Krista, nás aj po vyše 506 rokoch od začiatku reformácie, pozýva život, dielo a odkaz reformátora kresťanskej cirkvi Martina Luthera. 

Reformácia priniesla obdivuhodné pozitívne zmeny. No Luther a reformátori by nestáli o náš obdiv. Príkladom života nám ukázali, že Pán Ježiš z nás chce mať svojich nasledovníkov, nie iba sympatizantov. Odkaz reformácie budeme napĺňať, keď sa odvážime konať podľa Božieho slova, keď poslušnou vierou nasledujeme Pána Ježiša Krista, ktorý sa dotkol srdca Luthera i ďalších našich reformačných predkov.

Použitím viacerých prameňov, najmä: http://www.luther.cz/martin-luther/zivot pripravil Martin Šefranko.