410. výročie Žilinskej synody

410. výročie Žilinskej synody

V dejinách a v živote uhorskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania zohrávali kľúčovú úlohu nasledovné synody – Žilinská synoda (1610) a synoda v Spišskom Podhradí (1614), Ružomberská synoda (1707), Peštianska synoda (1791) a Budapeštianska synoda (1891-1894). Každá z uvedených prijala uznesenia a riešila problémy evanjelictva, ktoré nastolilo dané obdobie.

Žilinská synoda však spomedzi uvedených zaujíma popredné miesto z viacerých dôvodov. Evanjelická cirkev augsburského vyznania v Uhorsku ako samostatná cirkev podľa práva pred jej zasadnutím neexistovala – evanjelické zbory v 16. storočí postupne organizované do fraternít a seniorátov spadali pod jurisdikciu katolíckych biskupov, pretože rímskokatolícka cirkevná organizácia bola jedinou povolenou v krajine. Evanjelickí farári mohli byť ordinovaní len mimo Uhorska najmä vo Wittenbergu. Cirkev nemala teda právoplatné a jednotné cirkevno-organizačné usporiadanie – o úrade superitendenta či biskupa nemohlo byť ani reči; ďalej nemala jednotnú agendu, školské a bohoslužobné pravidlá a čo viac - v jednotlivých regiónoch od východu až po banské mestá existovali samostatné vyznania viery (Pentapolitana 1549, Heptapolitana 1559 a Scepusiana 1569).   Tieto stojace teologicky na Augsburskom vierovyznaní z roku 1530 síce môžeme považovať za snahu o osamostatnenie evanjelikov od rímskokatolíckej cirkvi no bez jednotnej organizácie a jednotného vyznania viery pre celé územie Uhorska by nebolo možné v nasledujúcom období 17. storočia zabrániť prenikaniu rôznych radikálnych reformačných prúdov do teológie postupne sa organizujúcej uhorskej evanjelickej cirkvi. A čo viac – nebolo by možné brániť sa nastupujúcej rekatolizácii a protireformácii zo strany Habsburského panovníckeho dvora a katolíckej cirkvi. Práve tieto základné problémy ohľadom právneho postavenia evanjelikov v krajine bolo potrebné vyriešiť na synode v Žiline.

Stručne, aby cirkevno – historický význam Žilinskej synody patrične vynikol je potrebné ozrejmiť situáciu, život či a postavenie evanjelikov a sympatizantov nemeckej reformácie na území Uhorska v 16. storočí. Evanjelická reformácia v jej nemeckej podobe (teda v tzv. luteránskej) prenikala na územie dnešného Slovenska už začiatkom 20. rokov 16. storočia – teda veľmi skoro po vystúpení Martina Luthera aktom pribitia 95. téz či už na dvere chrámu vo Wittenbergu alebo na úradnú univerzitnú tabuľu (čo je v podstate jedno). Tradične sa medzi prvých kazateľov, ktorý čítal Lutherove tézy proti odpustkom v literatúre uvádza Tomáš Preisner (farár v Ľubici) či Conrád Cordatus (farár v Kremnici a v Budíne). Dokumentované sú kontakty reformácie priamo s kráľovským dvorom kráľovnej Márie v Budíne kde pôsobil Ján Cressling. Za zmienku stojí určite aj meno Juraja Brandenburského, ktorý ako sympatizant reformácie stál v pozícii tútora panovníka Ľudovíta II. Cesta pre masívne šírenie reformácie bola otvorená po Moháčskej katastrofe, kedy chaos, anarchia a smrť niekoľkých rímskokatolíckych biskupov spôsobili výrazný úpadok dominujúcej cirkvi v Uhorsku a zároveň zabrzdili možnú protireformačnú politiku štátu voči reformácii. Práve v tomto období po roku 1526 sa staré šľachtické rody (spomeniem aspoň rod Perényi, Nádašdy, Révay, Thurzo, Országh, Benický, Balassa, Nyári) začali pridávať k reformácii a zaznamenané sú aj priame styky niektorých z nich – napríklad Františka Révaya s Martinom Lutherom. Práve títo magnáti využívali právo či začali využívať právo patrónov cirkvi menovať farárov a na svojich územiach zakladať školy na ktoré povolávali vyučovať evanjelických humanistov vychovaných a vzdelávaných na univerzite vo Wittenbergu. Nemecké univerzity sa teda pre šľachtu stali zdrojom vzdelanosti. Počas 16. storočia prijali reformáciu kráľovské mestá východného Slovenska (Prešov, Bardejov, Košice, Levoča, Sabinov); liptovské a spišské mestá; všetky banícke mestá stredného Slovenska a z miest na západe Žilina, Trenčín, Nové mesto nad Váhom či Bánovce. Obrady katolíckej omše neboli samozrejme naraz a okamžite úplne odstránené – v liturgii sa využívali formy omše tak ako boli upravené vo Wittenbergu. Takáto masívna podpora nemeckej reformácii v 16.storočí teda pred zasadnutím synody v Žiline si pochopiteľne žiadala budovať základnú pevnú cirkevnú organizáciu na najnižšom stupni  - teda v cirkevnom zbore. Toto sa samozrejme dialo v danom období ako sme uvádzali v texte vyššie stále v rámci rímskokatolíckej cirkvi. Pochopiteľne teda historiografia zaznamenáva sťažnosti na uvedený stav cirkvi či už napríklad z pera Ostrihomského arcibiskupa z roku 1530 alebo Kalocského arcibiskupa Františka Frangepána. Prvý z nich písal list banským mestám aby sa citujem „varovali pred Lutherovými chybami“, prikazuje okrem iného  uctievať svätých, kňazom zakazuje ženbu; Frangepán zasa vo svojej správe o stave cirkvi v roku 1540 rezignujúc poznamenáva, že reformácia sa vzhľadom na politickú situáciu v kráľovstve už nedá zastaviť.

V tejto situácii sa teda zástupcovia zborov začali schádzať na prvé porady  - čoby prvé malé miestne synody. A tak - ak v roku 1530 dochádza k prvej organizácii cirkevného života na úrovni zboru tak v roku 1546 dochádza na prvej synode v Prešove k organizácii cirkevného života na druhom stupni správy – buduje sa štruktúra fraternity, kontubernia či seniorátu. Zúčastnili sa jej vyslanci 5. hornouhorských, dvoch spišských a niekoľkých šarišských miest. Medzi hlavné prijaté kánony danej synody patrí, že cirkev bude teologicky stáť na pozícii nezmeneného Augsburského vierovyznania z roku 1530 a na Melanchtonových Loci communes; ďalej sa určili presné práva  a povinnosti seniora, ktorým sa stal Michal Radašín. O osamostatnení sa od jurisdikcie katolíckych biskupov a cirkvi v danom období pochopiteľne nemohlo byť ešte ani reči – teda ani o budovaní tretieho stupňa cirkevnej správy superintendencii. Navyše panovník v roku 1548 vydáva dokument proti náboženským inováciám a inovátorom. Hoci si uvedený dokument luteráni vyložili po svojom – teda že sa jedná len o vyhnanie sakramentárov a anababtistov uvažujúc, že Augsburská konfesia bola predsa prijatá cisárom, panovník dokument myslel všeobecne proti všetkým náboženským prúdom mimo oficiálneho katolicizmu. Luteráni tak v najbližších rokoch spisujú ako obranu svoje prvé vyznania viery na území Uhorska – spomínanú v úvode textu Pentapolitanu, Heptapolitanu a Scepusianu. Keďže Ferdinand I. ako panovník potreboval podporu šľachty z ktorej väčšina patrila k reformačnému hnutiu na boj proti Turkom, platila teda v druhej polovici 16. storočia akási nevyhlásená náboženská sloboda. K protestantizmu sa navyše pozitívne postavil jeho nástupca na tróne Maximilián I. Historické pramene síce z daného obdobia zaznamenávajú prvé voľby superintendentov – teda pokusy o vytvorenie tretieho stupňa cirkevnej správy, títo však nedisponovali plnými biskupskými  právomocami. Mali  právo vizitovať zbory no nemali právo ordinácie novokňazov, ktoré im dala až Žilinská synoda roku 1610. Pre zaujímavosť uvedieme meno Pavla Wienera ktorý bol zvolený za superintendenta pre sedmohradských nemeckých evanjelikov roku 1553; ďalej Huszára ktorý bol superintedentom pre zadunajských evanjelikov; banské mestá či slovenskí evanjelici na Gemeri a Malohonte taktiež nazývali seniora Cypriána Friedt-a a jeho následovníkov titulom superintendent.

Záver 16. storočia za vlády Rudolfa II. však priniesol pre reformáciu v Uhorsku zlomové obdobie kedy sa protestantská šľachta cítila ohrozená nielen samotnou nastupujúcou rekatolizáciou ale aj pokusmi o obmedzenie jej privilégií (predovšetkým patronátneho práva). Pridáva sa na stranu prvého stavovského povstania v krajine, výsledkom ktorého je podpísanie Viedenského mieru v roku 1606. Náboženská sloboda protestantov bola popri iných politických bodoch jednou zo základných súčastí danej mierovej dohody. Povstanie znamenalo oddialenie protireformácie a násilnej rekatolizácie o niekoľko rokov. Táto udalosť je nevyhnutným historicko-politickým pozadím na základe výsledkov ktorej mohla byť v roku 1610 zvolaná synoda do Žiliny ako výsledok mnohoročných snáh evanjelikov o osamostatnenie sa od rímskokatolíckej cirkvi. Arcivojvoda Matej, ktorému v tlaku udalostí Rudolf II. prenecháva korunu nad Uhorskom, Rakúskom a Moravou a ktorému bola uhorská protestantská šľachta lojálna popisuje predkorunovačný dekrét. Evanjelici v ňom dosiahli prísľub, že každá zákonom uznaná cirkev si môže slobodne zvoliť svojich predstavených. Korunovačný snem kráľa Mateja II. v Bratislave v roku 1608 náboženskú slobodu zakotvuje v prvom článku a priznáva právo na slobodné vyznávanie dobrovoľne prijatého náboženstva v krajine – pre barónov, magnátov, zemanov, slobodné kráľovské mestá a všetky stavy v krajine ako aj pre uhorských vojakov v pohraničných hradoch a obyvateľov žijúcich v mestečkách a dedinách.“ Pre ďalšie dejiny evanjelickej cirkvi v Uhorsku má veľký význam aj voľba tzv. prvého muža v krajine - teda palatína. V roku 1609 sa ním stáva horlivý prívrženec nemeckej reformácie a spoluzvolávateľ (s Eliášom Lánim) synody v Žiline Juraj Thurzo. Práve jeho zásluhou sa začala postupne riešiť aj národnostná situácia v Uhorsku snahou o paritné zastúpenie Nemcov, Maďarov a Slovákov v zastupiteľstvách miest čo sa na synode premietlo aj do ich patričného zastúpenia v organizačnej štruktúre konštituujúcej sa evanjelickej cirkvi. Spolu s Jurajom Thurzom sa o konečné vytvorenie trojstupňovej organizácie cirkvi snažil aj jeho poradca v oblasti teológie a duchovných záležitostí spomínaný kňaz Eliáš Láni. Bol to práve on, ktorý požadoval na synode definitívne prijatie Knihy svornosti (konečný sumár luteránskych doktrinálnych stanovísk ako výsledok teologických sporov v Nemecku po smrti Martina Luthera) ako jediného a jednotného vieroučného základu evanjelickej cirkvi v Uhorsku. Táto skutočnosť spolu s vytvorením legálnej samostatnej cirkevnej správy a jej jurisdikčnom osamostatnení sa od Ríma boli hlavným a pre budúcnosť evanjelictva základným poslaním synody v Žiline. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť že na synode sa nejednalo ešte o zjednocovanie evanjelickej cirkvi na celom území Slovenska tak ako ho politicky vymedzené hranicami poznáme dnes. Jednalo sa o zbory z desiatich stolíc Uhorska patriace pôvodne pod právomoc Ostrihomského arcibiskupa. Synoda na tomto území vytvorila tri superintendencie so slovenskými superintendentmi pričom pre národnostné menšiny zvolila troch inšpektorov – dvoch nemecky hovoriacich a jedného maďarsky hovoriaceho. Inšpektori boli podriadení superintendentom mali pozíciu ich vikárov no bez práva ordinácie, čo sa pre nemecké luteránske obyvateľstvo v stredoslovenských banských mestách ukazovalo ako problém. Konkrétne - pre superintendenciu trenčiansku s pôsobnosťou pre Trenčín, Oravu a Liptov bol zvolený a inštalovaný Eliáš Láni; pre superintendenciu nitriansku s pôsobnosťou pre Nitru, Bratislavu a Tekov bol zvolený a inštalovaný Izák Abrahamides a pre superintendenciu banskú s pôsobnosťou pre Turiec, Zvolen, Hont a Novohrad bol zvolený a inštalovaný Samuel Melík. Stredoslovenské banské mestá si ponechali svoj seniorát s cirkevnou štruktúrou pretože pravdepodobne z národnostných dôvodov ako je uvedené vyššie v texte (boli to prevažne Nemci) nechceli nejaký čas uznať slovenského superintendenta a samostatne existovala od roku 1604 superintendencia gemerská. Tejto palatín Juraj Thurzo síce povolil po Žilinskej synode voľbu vlastného superintendenta no len s právom vizitácie nie ordinácie. Samostatne existovala aj maďarská superintendencia tzv. matúšovská, ktorú palatín povolil organizovať v roku 1613. Obdobne ako synoda v Žiline v roku 1614 organizovala náboženský život evanjelikov na východe územia synoda v Spišskom Podhradí, kde boli vytvorené dve superintendencie – superintendencia piatich slobodných kráľovských miest s inštalovaným superintendentom Petrom Zablerom a superintendencia spišsko-šarišská so superintendentom Štefanom Xylanderom.

30. marca 1610 o 12.00 hodine v chráme v Žiline viedol obrad slávnostného uvedenia do úradu superintendentov hlohovecký farár Ján Fabricius a následne duchovní a svetskí predstavitelia synody podpísali synodálne zákony, ktoré palatín Juraj Thurzo podpísal a rozoslal do desiatich stolíc. Tieto zákony prvýkrát v dejinách evanjelictva záväzne uvádzajú do života cirkvi kompletné zásady vnútrocirkevného života, a zároveň myslia na podporu vzdelávania budúcich duchovných. Osobitne si všímajú postavenie a právomoci superintendenta, ktoré v závere príspevku v skratke predstavíme:


1. Superintendent má dbať na čistotu cirkevného učenia a kresťanského života cirkvi, sám má svietiť dobrým príkladom iným kňazom a veriacim

2. Superintendent má každoročne vizitovať cirkevné zbory, zvolávať kňazské porady za účelom povzbudzovania kňazov, upevnenia disciplíny a riešenia sporných záležitostí

3. Na vizitácii si má všímať kazateľskú, katechetickú a pastorálnu činnosť kňaza, jeho súkromný život; prácu učiteľov a stav cirkevných budov

4. Superintendent má chrániť cirkevno-zborové práva

5. Superintendent má chrániť kňazov a učiteľov proti bezpráviu

6. Superintendent má dbať, aby sa vo všetkých cirkevných zboroch zachovávali rovnaké bohoslužobné úkony a obrady; slovenskí a nemeckí evanjelickí kňazi okrem maďarských majú pri službách Božích nosiť bielu kamžu. Za účelom bohoslužobnej jednoty sa má vydať jednotná chrámová agenda. Sviatky sa majú svätiť tie, ktoré už predtým schválili seniorálne zhromaždenia

7. Superintendenti majú právo a povinnosť budúcich riadne povolaných novokňazov vyskúšať a ordinovať do kazateľského úradu podľa poriadku cirkvi wittenberskej, zaviazať ich čistotou evanjelického učenia a k poslušnosti k cirkevným zákonom a k nariadeniam. Každý superintendent je povinný viesť matriku ordinovaných a novokňazi pri ordinácii musia podpísať Knihu svornosti.

8. Pri riešení sporných záležitostí si musí superintendent povolať na pomoc osobu, ktorá je znalá práva

9. Sťažnosti proti kňazom pre falošné učenie či nemravný život sa musia podať superintendentovi a ten po porade s najskúsenejšími kňazmi dištriktu vynesie rozsudok, ktorý môže znamenať aj vyzdvihnutie z kazateľského úradu. Senior rieši menšie priestupky kňazov

10. Kňaz, ktorý do dištriktu prichádza iného dištriktu (superintendencie), má sa predstaviť svojmu novému superintendentovi, predložiť potvrdenie o svojom vzdelaní, o živote a riadnom povolaní za kňaza

11. V sporoch, ktoré riešil senior má superintendent odvolacie právo

12. V sporných záležitostiach nemá superintendent rozhodovať podľa osobného názoru teda subjektívne ale podľa platných cirkevných zákonov.

13. Predvolanie kňaza pred súd superintendenta sa má diať s vedomím seniora a uskutočniť v prítomnosti jedného alebo dvoch kňazov

14. Svetská vrchnosť má chrániť česť a dobré meno superintendenta proti urážkam a osočovaniu

15. Superintendent môže ponechať v platnosti aj staršie ustanovenia seniorátov ak tieto nie sú v protiklade so synodálnym ustanovením

16. Superintendent pri svojej inštalácii skladá predpísanú prísahu. V nej sľubujú vernosť biblickému učeniu prorockých a apoštolských kníh Písma svätého, vernosť Augsburskému vyznaniu z roku 1530 a Formule svornosti, príkladnosť v učení a v živote, vernosť cirkevným zákonom a nariadeniam ako aj sľub, že to isté budú žiadať od kňazov, ktorí sú im podriadení.

Z uvedených zákonov je zrejmé, že v danej dobe požíval superintendent široké a prakticky neobmedzené právomoci, jeho rozhodnutie malo konečnú právomoc. Zhromaždenie kňazov a patrónov cirkvi pri jeho voľbe tak stálo pred pomerne neľahkou úlohou – úlohou zvoliť povedané dnešným jazykom komplexnú osobnosť po každej stránke - tak odbornej ako aj ľudskej a mravnej.