Domáca pobožnosť na 22. nedeľu po Svätej Trojici (8. november 2020)

Domáca pobožnosť na 22. nedeľu po Svätej Trojici (8. november 2020)

1. Úvod

            V mene Boha Otca i Syna i Ducha Svätého

2. Pieseň ES 543

3. Odriekanie 10 Božích prikázaní:

            Aby sme si všetci spoločne pripomenuli zákon Boží, odriekajme spoločne desať Božích prikázaní:

            Ja som Hospodin, tvoj Boh ...

4. Zamyslenie nad Božím slovom (R 14, 1-9)

            S úctou si vypočujme slová Písma, ktoré sú zapísané v liste apoštola Pavla Rímskym 14, 1-9:

            „Slabého vo viere sa ujímajte, (a) nie, aby ste posudzovali jeho zmýšľanie. Jeden verí, že môže všetko jesť; slabý je len zeleninu. Kto je (všetko), nech nepohŕda tým, kto neje (všetko), a kto neje (všetko), nech nesúdi toho, čo (všetko) je. Veď Boh ho prijal. Kto si ty, že súdiš cudzieho sluhu? On svojmu Pánovi stojí, alebo padá. Ale bude stáť, lebo Pán má moc udržať ho. Niekto súdi, že jeden deň je viac ako druhý; iný zas súdi, že všetky dni (sú rovnaké). Len nech je každý úplne presvedčený o svojom. Kto zachováva (niektorý) deň, Pánovi ho zachováva, a kto nezachováva (niektorý) deň, Pánovi ho nezachováva. A kto je (všetko), Pánovi je, lebo Bohu ďakuje; kto však neje (všetko), Pánovi neje, a tiež Bohu ďakuje. Nikto z nás totiž nežije sebe a nikto sebe neumiera. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme. Veď práve na to Kristus umrel a ožil, aby panoval aj nad mŕtvymi aj nad živými.“

Milí bratia a sestry!

            Osobne som veľmi rád, že apoštol Pavel okrem mnohých iných vzácnych, zaujímavých a vieroučne bohatých textov napísal aj tento. Dotkol sa v ňom otázky, ktorá zjavne rezonovala v prvom kresťanstve, no je veľmi živá aj dnes – rozdielnosti ľudí a ich vnímania a prejavovania zbožnosti.

            Jedna vec je, či veríme v Pána Ježiša Krista alebo nie. Viera je zaiste nevyhnutnou podmienkou k vstupu človeka do nebeského kráľovstva – teda k spáse. Druhá vec je, ako svoju vieru prejavujeme. Už prví kresťania prežívali vieru rozdielne. Jedni sa vzdali niektorých pokrmov tak, ako na to boli zvyknutí v židovstve, iní jedli všetko. Niektorí svätili sobotu, pretože vyrastali v presvedčení, že tak je to správne, iní nemali problém zmeniť svoj sviatočný deň zo soboty na nedeľu. Kto konal správne? Je jeden lepší v Božích očiach ako ten druhý? Takéto otázky sa často stávali príčinou sporov a pohŕdania jedných druhými. Každý sa pritom hájil inak. Jedni vraveli, že sú Bohu milší, pretože zachovali verne to čo predtým prijali, nezradili to a nezmenili už prv daný zákon (napríklad ak by zachovávali nedeľu namiesto soboty), iní vraveli, že sú Bohu milší oni, lebo nie sú spútaní ľudskými danosťami a viac im záleží na viere samotnej.

            Jedni aj druhí mali pravdu a práve to sa im snažil Pavol vysvetliť. Hovorí, že dôležité je, aby človek veril v Pána Ježiša Krista a to z celého srdca, z celej mysle, z celej sily a z celej duše. Kto v Neho verí, ten Mu slúži a to tým, čo robí. Vonkajšie prejavy zbožnosti pre Pána Boha nie sú prvoradé. Zámerne nepíšem „dôležité“, pretože svoj význam určite majú. Myslieť si, že stačí len súkromná viera, prežívaná v srdci, bez vonkajších prejavov, je druhý a tiež nie správny extrém. Viera sa musí nejako prejavovať. Ak sa prejavuje, je živá. Ak niekto neje mäso a dáva tým najavo svoju vieru, je to úctyhodné a určite si taký človek nezaslúži pohŕdanie len preto, lebo my to nerobíme.

            Poznám človeka, ktorý napríklad neje mäso po celých 40 dní pôstu. Je to zbytočné, fanatické či bláznivé? Vôbec nie. O danom človeku viem, že má v srdci živú vieru a svojim zriekaním sa mäsa ju Pánu Bohu dáva. Keď som to videl, vravel som si: Kiež by som to aj ja dokázal. Uvedomil som si, že popri tomto mojom bratovi som vlastne vo viere slabší.

            Alebo poznám jednu sestru, ktorá nekupuje „Diabolský šalát“ a nepočúva „Cigánskych diablov“. Hovorí: „Ak ide o dobré jedlo alebo dobrú hudbu, má to byť na oslavu Božiu. Prečo pritom má znieť meno nášho a Božieho protivníka?“ Viem, že nie každý kresťan má takýto názor a nejeden si veru rád pochutí na Diabolskom šaláte s odôvodnením: „Veď sú to len obyčajné slová“.

            Ak by som bol liberálny kazateľ, hájil by som teraz tých, čo si z toho nerobia ťažkú hlavu a tvrdil, že slová nie sú dôležité, ak ide o názov. Ak by som bol trochu bigotnejší kazateľ, hájil by som naopak onú sestru a tvrdil, že kresťan, odovzdaný srdcom Bohu veru meno protivníka nepripustí do svojej blízkosti v nijakej podobe. Avšak keďže som evanjelický kňaz, hľadám pravdu v Písme. A do takýchto sporov prichádza ako na zavolanie slovo apoštola Pavla: „Len nech je každý presvedčený o svojom“. Veď „nikto sebe nežije a nikto sebe neumiera.“ Čokoľvek robíme, robíme Pánovi a Jemu ďakujeme. Celí sme Jeho, Sme Jeho s tým čo máme aj s tým čo konáme. Ak teda niečo jeme, robíme to na slávu Pánovu a ak sa niečoho zriekame, tiež to robíme na slávu Pánovu.

            Pavel chce svojimi vysvetľujúcimi slovami zabrániť tomu, aby medzi kresťanmi samotnými vznikali spory pre nezmysly. Možno na prvý pohľad sa otázka toho čo jeme, počúvame alebo zachovávame, zdá malicherná. Dokáže však vniesť do spoločenstva veľa hriechu, ak jedni začnú pohŕdať druhými, alebo ich pre ich konanie odsudzovať. To je neprípustné. Apoštol Pavel označil vo svojom liste do Korintu za najväčší dar lásku. Láska sa teda musí rozmáhať medzi bratmi a to musí byť ten prvoradý cieľ, ktorému je všetko ostatné podriadené. Odsudzovanie bratov pre odlišné prejavy ich zbožnosti zabíja lásku a to sa nesmie diať.

            Skúmajme aj my, či v našom živote nekonáme niečo, čo zabíja lásku v spoločenstve – či už je to spoločenstvo našej rodiny, pracoviska alebo cirkevného zboru. Určite máme na obhajobu svojich názorov mnoho argumentov, no skúsme sa pozrieť aj na ovocie našich skutkov alebo slov. Ak za každú cenu hájime svoj pohľad na vieru, ak obhajujeme svoje prežívanie či svoje praktiky viery, vnášame tým lásku do spoločenstva? Nepôsobia naše slová práve naopak? Ako výčitky či zbytočné obvinenia?

            Vchádzame do poslednej časti cirkevného roka. Dnešná nedeľa je tretia od konca. Toto obdobie nám hovorí o blížiacom sa konci vekov, nadchádzajúcom súde a o krátiacom sa čase. Nikto z nás nepozná dňa ani hodiny svojho konca či konca tohto sveta. Nemárnime teda čas zbytočnými konfliktmi, ale rozsievajme lásku, aby sme tak pripravovali seba i ľudí okolo nás na stretnutie s Pánom. Amen.

            Pomodlime sa:

            Drahý náš nebeský Bože, Ty si Bohom lásky a jednoty, Ty chceš, aby sme spoločne ako jedno telo cirkvi oslavovali Tvoje meno a meno Tvojho Syna a nášho Spasiteľa Pána Ježiša Krista. My po tom tiež veľmi túžime, no nie vždy sa nám to darí pre našu ľudskú márnivosť a ješitnosť. Často si myslíme, že ten náš názor je správny, že to, čo robíme a ako to robíme my, je to najlepšie a pohŕdame tými, ktorí žijú svoj život viery inak. Prosíme, nauč nás láske a dávaj nám neustále pred oči ako príklad svojho Syna, ktorý všetkých bez rozdielu miluje a sám žil svoj viery tak, ako to nikto z nás nedokáže. Kiež sme aj my tolerantní, ústretoví a chápaví voči ľuďom okolo nás a radujeme sa z toho, že máme jeden druhého, že máme spoločenstvo cirkvi a že máme v prvom rade Teba, nášho nebeského Otca, ktorý nás stvoril, miluje a pozýva do svojho kráľovstva. Amen.

            Teraz spoločne odriekajme modlitbu Pánovu:

            Otče náš, ktorý si v nebesiach...

5. Viera všeobecná kresťanská

            Napokon spoločne vyznajme vieru v trojjediného Boha slovami Apoštolského vyznania:

            Verím v Boha Otca všemohúceho...

6. Pieseň ES 548

7. Záverečné požehnanie 

            Prijmite požehnanie:

            Pokoj vám všetkým, ktorí ste v Kristovi. Amen.