Ako sa vyrovnať s bolesťou po strate blízkej osoby?

Ako sa vyrovnať s bolesťou po strate blízkej osoby?

V nedeľu 3. novembra 2019, ktorá bude venovaná Pamiatke našich zosnulých, Vás CZ ECAV Bratislava Legionárska pozýva na Večer v Novom ev. kostole v Bratislave na Legionárskej ul., kde sa o 18.00 uskutoční interaktívna prednáška na tému: „Ako sa vyrovnať s bolesťou po strate blízkej osoby?“ Hosťom bude sestra farárka Natália Kacianová z Martina, ktorá sa uvedenej téme dlhodobo venuje. Všetci ste vítaní a prosíme pozvite aj tých, vo svojom okolí, ktorým táto téma môže poslúžiť. 

Ponúkame vám aj krátky text ako pozvánku od prednášajúcej, Mgr. Natálie Kacianovej, PhD. 

Narodila sa v roku 1976 v Šali. Je vydatá a má tri deti. Je ordinovanou farárkou Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku. Od roku 2008 pôsobí na Biblickej škole v Martine ako zakladateľka a koordinátorka pastorálneho štúdia Služba sprevádzania (v skratke SLZA). V cirkevnom zbore v Martine vedie podporné skupinky pre smútiacich. So svojou rodinou a 93 ročnou babičkou býva v Záborí pri Martine.

TAK SA POTEŠUJTE NAVZÁJOM TÝMITO SLOVAMI...

Autorka: Natália Kacianová, Biblická škola, Martin

Smrť má obrovskú moc. Nepotrebuje nikoho a nič k tomu, aby si uplatnila nárok na každého jedného z nás. Všetci jej podliehame, všetci jej patríme, všetci vieme, aký je život pod jej krídlami krehký. Berie nám rodičov, súrodencov, partnerov, deti. Zomierame mladí aj starí, v bolestiach, aj príliš rýchlo, niekedy sa vládzeme, inokedy nevládzeme ani pomodliť.

Pre lúčenie (sa s blízkym človekom) je smútok tá najprirodzenejšia vec. Rovnako ako nádej. Ale tak isto, ako sa bez vody nikdy nenaučíme plávať, tak bez smútku nikdy neobjavíme skutočnú moc nádeje. A preto – smútenie je nielen možné, ono je pre našu cestu k nádeji nevyhnutné. Smútok je iba prirodzeným dôsledkom lásky, opakom mince, dôkazom toho, že i napriek našej malosti sme boli schopní niekoho bezhranične milovať.

Pozrime sa na príbeh Jákoba – z Genesis 37 kapitoly. Keď Jákobovi synovia priniesli otcovi Jozefove krvavé rúcho, Jákob si roztrhol plášť, položil si na bedrá vrecovinu a dlhý čas smútil za svojím synom. A keď prišli jeho synovia a dcéry, aby ho potešovali, nedal sa potešiť a povedal: nie, ja v smútku zostúpim k svojmu synovi do záhrobia – a takto ho oplakával.

Týmto sa ale Jákobov príbeh nekončí. V Genesis 45 kapitole sa Jákob dozvie, že jeho syn stále žije. Píše sa: Jákob pookrial na duchu. Vtedy povedal Izrael: Stačí mi, že môj syn Jozef ešte žije!

Vedomie toho, že Jozef stále žije, vlialo do Jákoba novú silu. Zmena bola natoľko viditeľná, že Jákob sa začal nazývať menom, ktoré mu dal Boh – Izrael. Príbeh pokračuje tým, že sa Jákob s Jozefom skutočne stretáva. Toto stretnutie je plné radosti a Izrael hovorí: teraz už môžem umrieť, lebo som videl tvoju tvár a že ešte stále žiješ.

Jákobovi k pookriatiu duše stačilo vedomie toho, že jeho syn je stále živý. Následné skutočné stretnutie sa so svojím synom prinieslo aj skutočnú radosť. Vo svojej praxi sa mnohokrát stretávam s ľuďmi, ktorí hovoria, že ich v smútku už nič nedokáže potešiť. Stretávam sa aj s ľuďmi, ktorí sú v smútku až neprirodzene radostní. Jákob smútil a smútil veľmi intenzívne. Ale vedomie toho, že jeho syn žije (aj keď ho ešte živého nestretol) mu vlialo novú silu. Vydal sa na cestu – cestu opätovného stretnutia sa so svojím synom. A v okamihu, keď sa tak stalo, nechýbali slzy (Jozef Jákobovi plakal v náručí) a ich radosť bola prirodzená a skutočná.

Mnohokrát máme tendenciu svoj žiaľ preceňovať alebo podceňovať. Mnohokrát máme tendenciu ľudí posudzovať, v poslednej chvíli obracať na vieru, alebo ich na veky zatratiť. Najlepšia cesta je vždy tá najprirodzenejšia. Buďme vnímaví, prirodzení a buďme sami sebou. Ak sedíme pri lôžku niekoho, kto zomiera a vieme, že je to človek veriaci, v jeho viere ho utvrdzujme, rozprávajme sa s ním o smrti, rozprávajme sa s ním o večnom živote, nie ako jeho záchrancovia (pretože tú úlohu už naplnil Kristus), ale ako jeho blízki, ako ľudia, ktorí s ním chcú zdieľať akúkoľvek chvíľu v živote, ako ľudia, ktorým po svojom odchode bude veľmi chýbať. Ak chce spievať, spievajme, ak sa chce modliť, modlime sa. Zomierajúci človek dokáže svoje potreby veľmi jasne artikulovať. A nebojme sa prejaviť svoje emócie, aj keby sme mali mať v hrdle hrču a dokázali iba tíško plakať.

Rovnaké pravidlo prirodzenosti platí aj v prípade človeka, ktorý s Kristom viditeľne nežije. Rozprávajme sa s ním o tom, čo mu je blízke. Nesúďme ho. Nesnažme sa ho na poslednú chvíľu zachrániť (ak o svoju záchranu sám nestojí, nič mu to neprospeje). Buďme nablízku (človek, ktorý zomiera, v mnohých prípadoch chce mať niekoho pri sebe). Modlime sa za neho (o našej modlitbe nemusí nikto vedieť, stačí, ak to vie Boh).

O nádeji opätovného stretnutia sa píše aj v 1. Liste Tesalonickým v 4-tej kapitole. Tí, ktorí umreli v Ježišovi, budú žiť – a všetci budeme s Pánom (tieto slová nás majú potešovať a dať nám vedomie toho, že naši blízki budú žiť). Toto stretnutie je reálne (rovnako ako je reálna smrť). Nevieme, kedy sa tak stane, ale vieme niečo oveľa dôležitejšie – že raz budeme s Kristom. Budeme s Bohom (a nebude tam už žiadne zbohom). Toto spoločenstvo bude neporušiteľné a večné. A plné prekvapení.

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.