Zomrel Július Vanovič

Zomrel Július Vanovič

Július Vanovič – literárny vedec, esejista, prozaik, redaktor. Zomrel 25.12.2020 podvečer v nemocnici v Podunajských Biskupiciach na problémy so srdcom. Evanjelické cirkev ale aj slovenský národ v ňom stratili nekompromisného bojovníka za pravdu, právo a spravodlivosť, národovca, roduverného luterána plného tvorivej invencie a jasnozrivého ducha. 

Pozostalej rodine vyslovuje Predsedníctvo ECAV úprimnú sústrasť, praje Boží pokoj, ktorý prevyšuje všetko naše pochopenie a želá veľa síl v tejto ťažkej chvíli. 

Július Vanovič bol pre mňa nielen nesmierne zaujímavým literárnym kritikom, autorom esejí, úvah, próz písaných typicky vanovičovským štýlom, jedinečných kníh o Martine, podnetnej knižke o Václavovi Černom, ale zároveň bol pre mňa veľkou morálnou autoritou, ktorá v sebe ukrývala postoje starých protestantských martýrov, ktorí nepodkupne a bez ohľadu na neprajnosť až nevraživosť okolia zotrvávali v presvedčení nevzdať sa svojich zásad a ideálov.

Bol dieťaťom „triednych nepriateľov“, otec bol odsúdený v inscenovanom procese s partizánskym veliteľom Žingorom. To spôsobilo, že bol z politických dôvodov vylúčený z gymnázia, po jeho externom absolvovaní (1955)  musel prerušiť štúdiá na vysokej škole. Tieto príkoria v ňom vypestovali vzácnu tvrdohlavosť, nepodkupnosť a sebadisciplínu. Možno konštatovať, že oživoval tradíciu najlepších činov slovenskej inteligencie, zdôrazňoval potrebu opierať sa o budovateľov národnej identity ( napríklad vo svojich knihách o Martine) a predovšetkým sa usiloval rozširovať spoločnosť vzdelaných a slušných ľudí. Jeho chápanie života spoločnosti, kultúry a politiky bolo späté s etickými a vysoko morálnymi kvalitami. V tomto zmysle bol neústupčivý a tvrdohlavý. O tom svedčí aj jeho jedinečná monografia o Václavovi Černom – významnej osobnosti českého myslenia.

Jeho súputníci ho nazvali osamelým disidentom, ktorý si zaťato bránil svoju identitu.

V krátkom období 60.tych rokov, v časoch dočasného politického uvoľnenia sa upozornil na seba najmä ako redaktor časopisov Slovenské pohľady, Mladá tvorba; bol autorom mnohých esejí, kritík a rozhovorov so spisovateľmi (vyšli knižne ako Antidialógy, 1968). Jeho doménou je esejistické reflektovanie literárneho textu, pričom jeho „učiteľmi“ boli Š. Krčméry, F. X. Šalda, A. Matuška, V. Černý  a francúzski esejisti. Koncom 60-tych rokov sú pozoruhodné jeho texty, ktoré pracujú so symbolikou biblických postáv (Abrahám, Jób). Jeho eseje o osobnostiach (Štefánik, Masaryk, Bergman, Bednár, Šalda) presahujú zameranie sa na portrét, sú to príbehy o dobe, jej previneniach a morálke.

Od roku 1969 sa stal vedeckým pracovníkov v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde sa chcel sústredene venovať viacerým osobnostiam našej literatúry (osobitnú pozornosť venoval Júliusovi Barčovi-Ivanovi, ale až v r. 1994 mohol vydať monografiu Cesta samotárova). Po politických čistkách v r. 1972 musel ústav opustiť a v čase normalizácie pracoval ako korektor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Až koncom 80-tych rokov mohol publikovať niekoľko recenzií. Do ústavu sa vrátil až v r. 1990 a pre osud Vanoviča bolo príznačné, že ho v roku 2000 z ústavu prepustili (jeho kritické myslenie nebolo celkom v súlade s náhlymi premenami mnohých jeho kolegov). Vo svojej eseji o A. Bednárovi možno podčiarknuť jeho akcent na morálne a etické hodnoty „...krivdy, traumy, viny z minulosti, najmä tie, z ktorých sa človek neočistil a zostali katarziou nevykúpené, deformujú jednotlivca, spoločnosť i dnešok v čoraz väčšej miere“. Vanovič totiž vo svojich esejach podčiarkoval potrebu katarzie, pokánia a pokory. Každý sa so svojou minulosťou musí vo svedomí prebojovať k mravnej očiste.

Svoje redaktorské skúsenosti Vanovič využil pri obnovení časopisu Tvorba (1991), založený E. B. Lukáčom. Nadviazal na lukáčovský étos tohto časopisu, ktorý bol vybudovaný na základoch protestantskej tradície. Ako šéfredaktor vtisol časopisu jedinečnú tvár, články, eseje, recenzie, historické dokumenty vytvorili z tohto časopisu skutočne kultúrnu tribúnu, v ktorej sa prepája tradičné so súčasným. Do poslednej chvíle, ešte týždeň pred svojou smrťou dával pokyny, ako treba Tvorbu naďalej udržiavať, tešil sa zo 4. čísla, ktoré vyšlo pred Vianocami a mal plány s budúcim ročníkom.

Eva Tkáčiková

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.