Posledná rozlúčka so spolubratom Milošom Kovačkom

Posledná rozlúčka so spolubratom Milošom Kovačkom

Posledná rozlúčka s našim vzácnym spolubratom Milošom Kovačkom sa konala 12. augusta 2019 o 11:00 hodine v Evanjelickom kostole v Martine. Pochovaný je na martinskom cintoríne.

Zvony v Martine zahlaholili na počesť Milošovi Kovačkovi počas pondelkového dopoludnia na rozlúčku. Za zvuku organovej hudby vstúpili do chrámu Božieho generálny biskup Ivan Eľko a biskup Západného dištriktu Ján Hroboň v sprievode ďalších bratov farárov. Prítomných privítal martinský farár Milan Kubík. Rozlúčkou sprevádzal spevokol cirkevného zboru Martin. Generálny biskup Ivan Eľko zaspieval antifónu a potom smútočné zhormaždenie zjednotilo svoj hlas v piesni č. 474. Počas spievanej modlitby sa za brata Kovačku a jeho službu v cirkvi poďakoval senior Turčianskeho seniorátu Marián Kaňuch. Zároveň prosil Pána Boha, aby potešil všetkých, ktorí smútia nad jeho odchodom.
Rozlúčkovú kázeň si pripravil biskup Západného dištriktu Ján Hroboň na podklade Jánovho evanjelia 1. kapitola, verše 5-14. Slovo života, svetla a pravdy sa stalo telom v Pánovi Ježišovi Kristovi. Slová Miloša Kovačku boli vždy vznešené. Osobnosti z minulosti o ktorých tak zanietene rozprával, v jeho slovách vždy ožívali. Slová Miloša Kovačku dokázali ostatných povzbudiť, potešiť aj naplniť. Slovom žil, mal ho v bázni a v posvätnej úcte. Keď sa dnes zahľadíme do našej spoločnosti, musíme sa pýtať, či ešte máme vieru. Miloš Kovačka pozýval k viere a keď mohol, prijal každú ponuku aby rozprával o velikánoch ducha našich dejín. Varoval pred mamonou a do protikladu staval hodnoty ducha a to, čo je večné. Jeho svedectvo sa rozvinulo ako košatý strom, ktorého tieň a ovocie priviedli ku viere a osviežili ducha tých, ktorí ho poznali. Celá rozlúčka nebola o smrti, ale o oslave aktívneho a vznešeného človeka a poďakovaní za jeho život.
Rozlúčkovú reč za odbornú a vedeckú verejnosť predniesol pán Július Vanovič. Okrem iného spomenul časopisy, do ktorých brat Kovačka prispieval a ktoré budú jeho odchodom ochudobnené. Bibliografia v jeho podaní neznamenala len popis a mŕtvu evidenciu, ale bola živou rozhľadňou osobnostného rastu. Bol rodeným rečníkom a v tých, čo ho počúvali zanechával niečo neopísateľné. Poslucháči vždy vedeli, že budú svedkami čohosi výnimočného.
Za kultúrnu obec sa s „pánom docentom“ rozlúčila Magda Vášáryová. Označila ho za jednu z posledných spojníc medzi slovenskými národovcami a dneškom. Dokázal písať a komunikovať spôsobom, ktorému by rozumeli tak oni, ako aj my. Kultúrny odkaz jeho vedeckej práce, ktorú tak miloval tu zostáva. Je len na nás, aby sme ho používali a využívali. Jeho vedomosti, občiansku hrdosť a zápal za pravdu a ľudskosť vniesol svojou osobnosťou do celej slovenskej kultúry. Navždy zostane zdrojom, žriedlom a príkladom pre každého, kto sa priblíži k jeho dielu.
Služby Božie ukončili modlitbou Otče Náš, Áronovským požehnaním a prvým veršom piesne K Tebe, Pane, ó, Bože môj.

Galéria k článku

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.