Vojna s Turkami (1593 – 1606)

„Ó, Pane náš, náš veliký, uslyš svuj lid kresťanský, zbaviž nás moci turecký. Aby ten Turek ukrutný, pohan, Tatár, Nemci s nimi, aby byli zahanbení.“ (Píseň o Modrém Kameni, Divíne a Zvolene, 1596)

(Píseň o Modrém Kameni, Divíne a Zvolene, 1596)

Sme v Uhorsku na prelome dvoch storočí. Odchádzajúce storočie reformácie strieda storočie, ktoré je poznačené množstvom utrpenia, ale aj viery a dúfania. V Uhorsku panuje vojna. Do dejín vošla pod názvom „Dlhá“ alebo „Pätnásťročná“. Začala sa v roku 1593 konfliktom na hraniciach Chorvátska a tureckej ríše. Napriek mierovej dohode, ktorú podpísali o rok skôr v Edirne habsburská a turecká ríša, prekračovali turecké jednotky hranice a prepadávali usadlosti na chorvátskom a habsburskom území.
Bosniansky vládca Hassan Paša tak prekročil hraničnú rieku Kupa. Jeho vojská sa stretli s habsburskými pri Šišaku, kde napriek viacnásobnej presile podľahli. O život prišiel aj sám Hassan Paša. Následne vyhlásil sultán Murad III. vojnu Rudolfovi II. Spočiatku stálo vojnové šťastie pri kresťanských vojskách. Keď však v roku 1595 Murad III. zomrel a následníkom sa stal jeho syn Mehmed III., vojnové šťastie sa obrátilo. Mehmed III. (1566 – 1603) si najprv urobil poriadok doma. Aby sa zbavil konkurencie, dal zavraždiť svojich 19 vlastných a nevlastných bratov. Podobný osud stihol aj viac ako dvanásť sestier. Vládu zveril do rúk svojej matky Safiye a ako prvý sultán od čias Sulejmana I. sa vybral na čele vojsk do Uhorska.
Uhorsko bolo v tom období rozdelené na tri časti. Prvá časť patrila kráľovi a tvorilo ju dnešné Slovensko, západné Maďarsko a časť Chorvátska. Podľa sčítania z roku 1598 na území 120 000 km2 žilo okolo 1,8 milióna obyvateľov. Spravoval ju miestodržiteľ, ktorý bol za ňu zodpovedný kráľovi. Druhú časť tvorilo Sedmohradsko (dnešné centrálne Rumunsko) s rozlohou 60 000 km2 a asi 800 000 obyvateľmi. Na čele stál vojvoda. Sedmohradsko lavírovalo medzi tureckým a habsburským vazalstvom, zachovávalo si však relatívnu samostatnosť. Tretia časť bola pod tureckou nadvládou – dnešné stredné a východné Maďarsko. Žilo tu asi 900 000 obyvateľov. Samotných Turkov bolo podľa údajov bádateľov len okolo 50-80-tisíc. V mestách mali vlastné štvrte a stavali si tu školy a mešity. V celom Uhorsku teda žilo okolo 3,5 milióna obyvateľov. Z nich polovicu tvorili reformovaní, štvrtinu evanjelici a štvrtinu katolíci a unitári.
Mehmed III. zamieril so svojím vojskom k pevnosti Jáger (Eger). Bol to kľúčový bod, ktorý kontroloval komunikáciu medzi habsburskou časťou kráľovstva a rebelujúcim Sedmohradskom. Počas ťaženia sa k nemu dostala správa o dobytí Hatvanu. Všetci Turci v meste vrátane žien a detí boli zabití. Jáger kapituloval po troch týždňoch obliehania 12. októbra 1596. Odpoveďou na Hatvan bola poprava všetkých obrancov pevnosti. Mehmed III. zadržal svoju piatkovú modlitbu v novej mešite – predtým mestskej katedrále. Mesto a pevnosť sa dostali na 91 rokov do tureckých rúk. Spomienkou na toto obdobie je dodnes zachovaný 40-metrový minaret.
O dva týždne čakala tureckú armádu ďalšia bitka, ktorá sa stala podľa interpretácie tureckých historikov „druhým Moháčom“. Pri mestečku Mezökeresztes (35 km južne od Miškolca) sa stretli hlavné sily oboch protivníkov. Habsburské vojsko zatlačilo Turkov až do ich tábora. Tu však začali lúpiť, čo využila turecká jazda a protiútokom napadla dezorganizované vojsko. Skazu zavŕšilo delostrelectvo. Mehmed III. potom s hlavnou silou odtiahol do Istanbulu, kde prijal titul „dobyvateľ Jágru“. Vojna sa premenila na množstvo ďalších pohraničných šarvátok, kde striedavo víťazila tá či oná strana. Na jeseň 1599 vpadli na kráľovské územie krymskí Tatári. Zostalo po nich temer vyľudnené údolie Hrona, Ipľa, Váhu až po Beckov a Trenčín. Do zajatia odviedli vyše 13 000 ľudí. O rok nato krajinu postihol mor. Do Uhorska prichádzalo množstvo cudzích žoldierov a vojnových dobrodruhov. Tí, boli využívaní nielen na ochranu hraníc, ale aj na presadzovanie záujmov Habsburgovcov a ich rekatolizačnej politiky. Počas ťažení zaberali kostoly (reformované i evanjelické), počas zimovania slúžili ako nátlakový aparát na zmenu v úradoch. Habsburská strana si neúspechy vo vojne s Turkami snažila riešiť konfiškáciami majetku nespoľahlivých šľachticov. Väčšinou ich obvinila zo spojenectva s nepriateľom alebo stratou priazne u cisára. Tak prišli o svoje majetky Štefan Bočkaj a Štefan Ilešházy. Do odbojného Sedmohradska boli posielaní cisárski velitelia, ktorí tam so svojím vojskom šírili teror. Známi sú hlavne Giorgo Basta a Jakub Barbiano de Belgiojoso. Počas rokov 1597 – 1598 a 1602 – 1604, keď bolo Sedmohradsko v rukách Habsburgovcov, zavládol v kniežatstve chaos, stratilo tretinu svojho obyvateľstva a väčšinu šľachty. Proti tomuto násiliu vzniklo už v roku 1601 povstanie, bolo však potlačené.

Posledná fáza tureckej vojny je spojená s povstaním Štefana Bočkaja (1604 – 1606). Predchádzali tomu viaceré udalosti. Koncom roku 1603 zomrel Mehmed III. Syn Ahmed I., ktorý sa stal nástupcom, mal vtedy len 13 rokov. Vládu mala v rukách Safiya. Začiatkom roku 1604 zomrel aj František Nádašdy (4. 1.). Bol významným bojovníkom proti Turkom a ochrancom evanjelikov. Do Košíc prichádza gróf Belgiojoso a odoberá evanjelikom kostol (7. 1.). Do užívania ho dostáva jágerský biskup, ktorý o svoju katedrálu prišiel v roku 1596. Vojsko grófa Belgiojosa po letnom ťažení zaberá Bočkajove majetky. Na jeseň v roku 1604 začína povstanie Štefana Bočkaja. Ten obsadzuje v krátkom čase takmer celé Slovensko. Pridávajú sa k nemu mnohí, ktorých politika habsburského dvora ohrozuje. Základňou je mu Sedmohradsko a podporujú ho aj Turci. Bočkajovým snažením však nebolo spojenectvo s Turkami. Neprijal kráľovskú poctu, keď mu z Istanbulu poslali korunu vyrobenú v Perzii. Pochopil, že 15-ročný Ahmed I. nie je takým súperom, ako bol jeho otec. Aj preto už po roku a pol uzatvára s cisárom Viedenský mier, v ktorom je požiadavka na uzatvorenie mieru s Turkami.
Pätnásťročná vojna sa skončila podpísaním Žitavského mieru 11. novembra 1606. Zastavili sa každoročné vpády a nájazdy Turkov na naše územie, ktoré uvrhli krajinu do stavu permanentnej vojny. Potreba brániť sa a byť neustále v strehu vychovala generáciu, ktorá sa významne podieľala na konečnej fáze vojny a hlavne Bočkajovho povstania. Paradoxne netrvala pätnásť rokov, ale trinásť. Mier bol uzatvorený na 20 rokov. Podpísali ho Ahmed I. a arcivojvoda Matej. Cisár Rudolf II. bol proti.
Pamiatkou na uzatvorenie mieru je novodobý pamätník, ktorý sa nachádza v Žitavskej Tôni (časť Radvane nad Dunajom).

Zdroj: EPST, 9. 9. 2009, s. 13

Miloslav Gdovin | 25.9.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart