Osobnosť palatína Juraja Turzu

Pre evanjelikov a. v. bol Juraj Turzo (Thurzo) veľkým požehnaním. Bol horlivým podporovateľom reformácie a vďaka nemu sa evanjelická a. v. cirkev postavila na pevný cirkevnoprávny základ, ktorý jej umožnil ďalej sa samostatne vyvíjať.

V slovenskej histórii, ako i v histórii evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku má osobnosť Juraja Turzu (1567 – 1616) nezastupiteľné miesto. Patril k vysokopostavenej uhorskej šľachte a hodnosťou palatína sa stal po kráľovi najvplyvnejším človekom v krajine. Svoj vplyv na dejinný vývoj vedel uplatniť pozitívnym a pokrokovým smerom. Dokázal krajinu voviesť do pokojnejšieho obdobia bez vojen. Bol významným šíriteľom humanistickej vzdelanosti a kultúry a v rámci nej prispel v k pozdvihnutiu slovenského národného povedomia. Svoju protestantskú orientáciu nezaprel ani pred katolíckym kráľovským dvorom Habsburgovcov, ktorému slúžil, naopak, aktívne podporoval reformáciu a podstatnou mierou prispel k osamostatneniu evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku.

Pôvod
Juraj Turzo sa narodil 2. septembra 1567 na hrade Lietava. Vyrastal v prostredí, v ktorom sa podporovala vzdelanosť a protestantská viera. Otec František Turzo bol najskôr katolíkom a cirkevným hodnostárom. Jeho strýko Alex Turzo vymohol u Ferdinanda I. dokonca jeho menovanie za nitrianskeho biskupa – nemal však kňazské svätenie, užíval len príjmy z majetkov biskupstva. Evanjelikom sa stal v roku 1557, keď sa zriekol hodnosti biskupa a oženil sa s Barborou Kostkovou, dcérou Mikuláša Kostku, ktorý bol aktívnym šíriteľom reformácie na svojich panstvách, ku ktorým patrila aj Lietava. Náboženskú horlivosť Mikuláša Kostku dokumentuje aj skutočnosť, že na pamiatku vzniku augsburského vierovyznania dal už roku 1530 pripevniť na starú bránu Lietavského hradu kamennú dosku s nápisom „Slovo Hospodinovo zůstáva na věky.“ Barbora zomrela v roku 1561 a v roku 1562 sa oženil po druhý raz, s Katarínou, dcérou Mikuláša Zrínskeho, legendárneho obrancu Sihote proti Turkom. V tomto manželstve sa v poradí ako druhé dieťa narodil Juraj Turzo. Keď mal 9 rokov, zomrel mu otec. Jeho matka s rodinou sa v roku 1575 presťahovala do novopostaveného Bytčianskeho zámku a po druhý raz sa vydala za Imricha Forgáča, v tom čase stoličného sudcu v Prešove, ktorý bol v rokoch 1583 - 1593 trenčianskym županom. Otčim mu zabezpečil kvalitných pedagógov; najvýznamnejší z nich bol Krištof Echardus, pedagóg a lekár zo Saska.

Vojenská kariéra
Pre mladého Turzu bol dôležitý viedenský pobyt na dvore arcikniežaťa Ernesta, brata panovníka Rudolfa II. Tu sa pripravoval na vojenskú a diplomatickú kariéru. Doplnil si aj jazykové vedomosti. Okrem slovenčiny a maďarčiny ovládal nemčinu a latinčinu, hovoril tiež po chorvátsky a písal poéziu v gréčtine. Dňa 26. apríla 1585 mu zomrela matka; vrátil sa do Bytče a hoci mal len 18 rokov, ujal sa správy svojich rozsiahlych majetkov. V tom čase mu patrili panstvá Orava, Lietava, Bytča-Hričov. Neskôr mu pribudli majetkové diely v panstvách Ostriež, Zvolen, Dobrá Niva a panstvo hradu Tokaj. V novembri 1585 sa oženil so Žofiou Forgáčovou, dcérou Šimona Forgáča, ktorý bol bratom jeho otčima Imricha Forgáča. Už dvadsaťročný sa zapájal do vojenských akcií, ktoré organizoval arciknieža Ernest proti Turkom. Od roku 1590 bojoval na čele 400-členného oddielu. V jednom boji sa dostal do nepriateľského obkľúčenia. Táto zvesť silne zapôsobila na Turzovu manželku, ktorá pri predčasnom pôrode zomrela. Zanechala po sebe dve dcéry, Zuzanu a Juditu. Juraj Turzo sa vo februári 1592 zosobášil s Alžbetou Coborovou, dcérou vtedajšieho vicepalatína Imricha Cobora. S ňou mal 7 dcér a syna Imricha. Vrchol vojenskej kariéry dosiahol počas 15-ročnej vojny (1593 - 1606). Zúčastnil sa na viacerých bitkách súvisiacich s dobýjaním hradov Divín, Šomoška, Hajnáčka, Modrý Kameň a Fiľakovo, ako aj v bojoch pod Budínom, pri Vacove, o Ostrihom a Stoličný Belehrad. V roku 1602 sa stal kapitánom preddunajského vojska a súčasne bol menovaný aj za hlavného veliteľa novozámockej posádky.

V diplomatických službách kráľovského dvora
Juraj Turzo sa v kráľovských službách osvedčil aj ako schopný vyjednávač a diplomat. V dňoch 18. a 27. októbra 1597 rokoval v Nových Zámkoch s poľským kráľom o akciách proti Turkom. Od roku 1598 bol radcom cisára Rudolfa II. a v nasledujúcom roku sa stal kráľovským pohárnikom. Prezieravo si upevňoval dobré vzťahy aj s arcikniežaťom Matejom II., bratom Rudolfa II. Práve on ho poveril špeciálnou úlohou, ktorá súvisela s trestnou činnosťou mladého lednického zemepána Michala Telekešiho, ktorý so svojimi ľuďmi prepadol neďaleko Strelnej (Střelná – obec na Východnej Morave v blízkosti slovensko-českých hraníc) cisárske povozy s tovarom v hodnote 40 000 zlatých. elekešiho čin sa hodnotil ako urážka majestátu a velezrada, za čo ho za jeho neprítomnosti mimoriadny súd v Bratislave odsúdil na stratu hlavy a majetku. Turzo pri plnení tejto úlohy neváhal použiť lesť. Aby Telekešiho prilákal z Poľska, kde sa skrýval na úteku, sľúbil mu amnestiu. Po jeho návrate z cudziny ho však dal uväzniť. Pri ďalšom vyšetrovaní sa zistili ďalšie Telekešiho zločiny a aj z toho dôvodu skončil tento mladý šľachtic 3. apríla 1601 na popravisku. Turzovo konanie bolo síce tvrdé, no nemožno ho pripisovať len Turzovým karieristickým ambíciám a snahe zapáčiť sa kráľovskému dvoru. Miernejší prístup si Turzo voči šľachticom, ktorí sa zaoberali podobnou činnosťou ako Telekeši, ani nemohol dovoliť. Z histórie jeho rodiska – Lietavy – mu boli veľmi dobre známe konflikty, ktoré mal svokor jeho otca z prvého manželstva Mikuláš Kostka s bratmi Jánom a Rafaelom Podmanickovcami. Lúpeže a neoprávnené zaberanie majetkov boli bežnými praktikami týchto šľachticov. Je pochopiteľné, že nekompromisným vyriešením tohto prípadu mienil Turzo zamedziť vznikajúcemu nebezpečnému precedensu.
Vernosť Habsburgovcom zachoval Turzo aj pri prvom protihabsburgskom stavovskom povstaní pod vedením sedmohradského veľmoža Štefana Bočkaja, hoci ako protestant patril k šľachte, ktorá sa k nemu väčšinou pridala. Za tento svoj postoj, samozrejme, niesol následky. Bočkajovské vojsko mu spustošilo majetky na severozápadnom Slovensku a to oravské, lietavské a bytčianske panstvo. Turzovi na Bočkajovom povstaní prekážala najmä skutočnosť, že sa na vojenské akcie využívali aj turecké oddiely. Nestotožňoval sa celkom ani s prohabsburgskou stranou. Nesúhlasil predovšetkým s protireformačnými aktivitami katolíkov na území, ktoré cisárske vojská vydobyli od Bočkajovcov. Aj z tohto dôvodu sa vzdal vojenských hodností a začal sa venovať diplomatickej činnosti. Svojím pôsobením značnou mierou ovplyvnil výsledky mierového rokovania s prívržencami Bočkajovho povstania 23. júna 1606 vo Viedni a tiež sa zaslúžil i o uzavretie mieru 11. novembra toho istého roku s Turkami v ústí rieky Žitavy. Mierovým úsilím v nepokojnej dobe získal na svoju stranu viacerých prívržencov. V zápase o uhorský trón neochvejne podporoval arciknieža Mateja, ktorý splnil Turzove očakávania a po korunovácii za kráľa vládol umiernenejšie a tolerantnejšie ako jeho brat Rudolf II. Aj Turzovým pričinením sa na korunovačnom sneme v novembri 1608 uzákonili všetky dôležité výsledky Viedenského mieru. Pre evanjelikov boli veľmi významné zákonné články týkajúce sa náboženskej slobody. O ich obsah sa zaslúžil predovšetkým Juraj Turzo svojím nekompromisným postojom ku katolíckej hierarchii.
Turzovu vernosť kráľovskému dvoru vedeli náležite oceniť panovníci Rudolf II. a hlavne jeho nástupca Matej II. K rozsiahlym rodovým majetkom mu pribudli ďalšie a v roku 1607 ho Rudolf II. povýšil do grófskeho stavu. Ale najväčšiu odmenu za svoje služby dostal od Mateja II., ktorý ho v roku 1609 pri voľbe uhorského palatína presadzoval po zomrelom Štefanovi Ilešházim (Illéšházi). Uhorské stavy Turzu 7. decembra 1609 aj zvolili do tejto, po panovníkovi najvyššej hodnosti v Uhorsku.
Hneď v prvý rok svojho palatinátu sa Juraj Turzo usiluje naplniť závery Uhorského snemu z roku 1608 o náboženskej slobode, v rámci ktorej sa uhorskí evanjelici vyňali spod právomoci katolíckych biskupov a bolo im umožnené samostatne sa organizovať. Jeden z prvých závažných krokov, pri ktorých Turzo využíva autoritu úradu palatína, je zvolanie prvej Hornouhorskej synody, ktorá sa uskutočnila v dňoch 28. – 30. marca 1610 v Žiline. Žilinská synoda mala kľúčový význam pre ďalší vývoj evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku, pretože synodálnymi zákonmi položila jej cirkevnoprávny základ a ďalej sa vyvíjala ako samostatná cirkevná organizácia. Turzove zásluhy pri príprave a výsledkoch synody mali pozitívne ohlasy aj v zahraničí. Anglický kráľ Jakub v liste osobne adresovanom Turzovi 24. júna 1610 ho chválil za horlivosť pri starostlivosti o evanjelickú cirkev. Vysokí katolícki hodnostári v Uhorsku videli v synode veľké nebezpečenstvo pre katolícku cirkev a prostredníctvom literárnych spisov útočili proti jej uzákoneniam. Boj o osamostatnenie evanjelickej cirkvi teda neustal ani po Žilinskej synode a Turzo proti týmto útokom organizoval účinnú obranu.

V úrade palatína
V úrade palatína sa Turzo snažil o udržanie politickej rovnováhy v krajine. Sústredil sa hlavne na Sedmohradsko ako na permanentné ohnisko politického napätia, v ktorom neustále vznikali povstalecké nálady. V počiatkoch jeho palatinátu sa v tomto smere aktivizoval sedmohradský vojvoda Gabriel Bátori (Báthory). Turzo prišiel do Sedmohradska riešiť napätú situáciu vtedy, keď už Bátori chystal povstaleckú armádu proti cisárovi. Palatínovi sa podarilo dosiahnuť, že sa vojvoda napokon vzdal svojich plánov. Aj v ďalšom období v úrade palatína sa Turzovi darilo udržiavať v krajine relatívny pokoj a veľmi dôležité bolo, že nevznikla nová vojna s Turkami.
Hoci sa Juraj Turzo ako palatín snažil konať v zmysle inštrukcií a príkazov panovníka Mateja II., nevyhol sa situáciám, keď ich nie vždy rešpektoval. Stalo sa tak napr. v prípade uhorskej šľachtičnej Alžbety Bátoriovej. Háklivý prípad grófky, ktorá preukázateľne páchala násilnosti na dievčatách a mladých ženách v sídlach svojich panstiev, sa snažil vyriešiť tak, aby spríbuznené rodiny s Bátoriovou utrpeli v čo najmenšej miere majetkovú a morálnu ujmu. Bátorička patrila k vysokej šľachte v Uhorsku, bola spríbuznená nielen so samotným Turzom, (jedna z jej dcér sa vydala za Turzovho bratranca Mikuláša Zrínyho), ale jej synovec bol Gabriel Bátori, teda ten sedmohradský vojvoda, s ktorým mal práve v tomto období Turzo starosti pri pacifikácii chystajúceho povstania proti Habsburgovcom. Panovník aj z dôvodu prípadného spolitizovania prípadu sa zaujímal o priebeh jeho vyšetrovania, ktoré prebiehalo od marca 1610. Pretože nazhromaždené výpovede svedkov jasne hovorili o Bátoričkinej vine, očakával, že Turzo grófku postaví pred riadny tabulárny súd. Nestalo sa tak. Pre Turzu bolo zjavnou prioritou záchrana majetkov pre Bátoričkiných dedičov. Uvedomoval si a spolu s ním iste aj príslušníci dotknutých rodín, že ak by súd rozhodol o vine Alžbety Bátoriovej, všetok nádašdiovský majetok by prepadol kráľovskej korune. Aj keď sa majetky dostali do rúk právoplatným dedičom ešte pred internovaním Bátoričky, Turzovi pripadlo riešiť aj druhú, morálnu stránku tejto, pre neho zaiste nepríjemnej záležitosti. Palatín bol iste presvedčený o grófkinej vine a uvedomoval si tiež, že za smrť nevinných obetí by si zaslúžila spravodlivý trest, na druhej strane mu neboli ľahostajné prosby jej príbuzných, aby Bátoričku zachránil od trestu smrti, pretože by to znamenalo pre ich rodiny veľkú potupu. Túto dilemu Turzo vyriešil tak, že grófku dal na konci roka 1610 doživotne internovať na Čachtickom hrade. Panovník sa nestotožňoval s takýmto postupom a niekoľkokrát Turzu listami žiadal, aby prípad znovu dôkladne prešetril a grófku postavil pred riadny súd. Turzo sa neriadil inštrukciami Mateja II. a zámerne odďaľoval riešenie prípadu, ktorý sa definitívne uzavrel až v roku 1614 smrťou Alžbety Bátoriovej, 4 roky po jej internovaní.

Správca majetkov a podporovateľ humanistickej vzdelanosti
Hoci Juraja Turzu vo veľkej miere pohlcovala práca, ktorá súvisela s výkonom jeho vysokých vojenských diplomatických i spoločenských funkcií, nezanedbával ani správcovstvo na svojich rozsiahlych majetkoch. Podporoval rozvoj remesiel. Napr. v Dolnom Kubíne dal postaviť dielňu na odlievanie zvonov. Niektorých svojich poddaných, ako napr. rodinu zvonárov Vajzerovcov, odmenil za ich služby majetkami a oslobodil od platenia daní. (Kočiš I, str. 66). V sídlach svojich panstiev ovplyvňoval stavebný a kultúrny vývoj, prestavoval a opravoval hradné komplexy, kaštiele, dal stavať kostoly, zriaďoval školy, zakladal nové osady, podporoval kolonizáciu Hornej Oravy. No najväčšmi sa v tomto smere sústredil na svoju rezidenciu – Bytčiansky zámok. Zo svojej rezidencie v mestečku Bytča, v ktorej sa v čase jeho palatinátu zbiehali nitky uhorskej politiky, mienil vytvoriť renesančné a kultúrne centrum. Turzo mal k tomu všetky predpoklady. Na svoju dobu bol veľmi rozhľadený a vzdelaný. Dokladom jeho vzdelanostnej úrovne bola knižnica v Bytči, ktorá obsahovala vyše 800 zväzkov. Rozvoj vzdelanosti uskutočňoval Turzo predovšetkým podporovaním školstva. Jeho pričinením sa bytčianske evanjelické gymnázium stalo školou, z ktorej absolventi pokračovali v štúdiu na domácich a zahraničných univerzitách, najmä v Padove, Bazileji, vo Wittenbergu a Krakove. Kvalitu vyučovania zaručovali významní pedagógovia. Niektorých z nich Turzo pozval z cudziny. Evanjelické školstvo nepodporoval len v Uhorsku. Za nemalú finančnú podporu mu vďačila napr. aj wittenberská univerzita. Turzo mal veľmi úzke styky s jej profesorským zborom i so samotným patrónom univerzity saským kniežaťom Jánom Jurajom. Na tejto univerzite študoval a potom pôsobil v hodnosti rektora, i keď len krátky čas, palatínov syn Imrich Turzo.
V Turzových službách pôsobili a navštevovali ho viacerí humanistickí vzdelanci (básnici F. Franta a J. Rimai, kronikár J. Závodský, dvorný historik E. Berger, zberateľ maďarskej a slovenskej renesančnej poézie J. Fančalli-Jób, českí maliari V. Sloboda a J. Alexandri, dvorský kazateľ Eliáš Láni). Na jeho dvore sa pri rôznych príležitostiach, najmä na povestných svadbách jeho dcér, usporadúvali rozličné kultúrne podujatia – koncerty, divadelné predstavenia, recitácie básnických diel, náboženské dišputy a iné.

Zástanca Slovákov
Pre slovenský národnostný vývoj bolo veľmi dôležité, že sa Turzo hlásil k slovenskému etniku. On i celá rodina ovládali slovenčinu a jeho najbližší spolupracovníci boli prevažne zemania slovenského pôvodu a po slovensky sa viedla aj časť agendy jeho panstiev. So slovenským zemianstvom a obyvateľstvom držal najmä v náboženských a cirkevných veciach. Po smrti bytčianskeho farára a hornotrenčianskeho seniora Jána Nosického si za jeho nástupcu vybral slovenského kazateľa z Mošoviec Eliáša Lániho, ktorý mu pomohol pri organizovaní Žilinskej synody. Juraj Turzo sa s rodinou zúčastňoval na slovenských (českých) službách Božích aj vtedy, keď sa zdržiaval mimo Bytče, napr. počas pobytu v kúpeľoch Rajeckých Tepliciach si zariadil slovenského kňaza. Je známe, že finančne podporoval nielen slovenských vzdelancov pri vydaní ich diel, ale i slovenských študentov, ktorí išli študovať do zahraničia. Vo svojich listoch používal termín „naša slovenská nácia“, ktorý sa vo forme „slovenský národ“ (natio slavica) objavil po roku 1606 vo viacerých snemových uzneseniach. Ako palatín sa zastával Slovákov proti Nemcom v banských mestách. Bolo to napr. v Banskej Bystrici a v Krupine. V krupinskom farskom kostole zariadil slovenské služby Božie a umožnil Slovákom pôsobiť v mestskej správe.

Posledné roky života
Juraj Turzo vo svojich aktivitách v uvedených oblastiach by určite pokračoval ďalej, keby nemal podlomené zdravie. Sužovali ho viaceré choroby, ktoré postupne nadobúdali chronický charakter. Od roku 1612 jeho pracovná aktivita klesala a čoraz viac vyhľadával rajecko-teplické kúpele. Nestratil však prehľad o politikom dianí v krajine. Uvedomoval si, že permanentné nezhody medzi šľachtou prohabsburgsky orientovanou a protestantskou opozíciou môžu vyústiť do ďalšieho stavovského povstania. Preto v posledných mesiacoch svojho života sa listami snažil presvedčiť stoličných hodnostárov a veľmožov, aby sa usilovali medzi sebou udržať jednotu, pretože nové povstanie proti dvoru by mohlo prísť vhod Turkom. Vznik občianskej vojny predpovedal aj novomenovanému arcibiskupovi Petrovi Pázmánimu, ktorý ho navštívil tri týždne pred smrťou, ak nezvolí k protestantom tolerantný prístup a nebude sa snažiť v politike postupovať spoločnými silami s opozíciou.
Juraj Turzo zomrel v Bytči na Štedrý deň 24. decembra 1616.

Význam osobnosti Juraja Turzu
Osobnosť Juraja Turzu možno hodnotiť z viacerých aspektov. Z hľadiska politického pôsobenia je potrebné vyzdvihnúť skutočnosť, že za šesť rokov jeho palatinátu nevzniklo ani jedno stavovské povstanie a nerozpútala sa nová vojna s Turkami. Turzo významnou mierou ovplyvnil aj slovenský národnostný vývoj. Bol zástancom Slovákov a podporoval humanistickú vzdelanosť na Slovensku. Pre evanjelikov a. v. bol Juraj Turzo zvlášť požehnaním. Bol horlivým podporovateľom reformácie a vďaka nemu sa evanjelická a. v. cirkev postavila na pevný cirkevnoprávny základ, ktorý jej umožnil ďalej sa samostatne vyvíjať.

Literatúra:
Kočiš, Jozef. Alžbeta Báthoryová a jej obete, Žilina: Knižné centrum, 2007.
Kočiš, Jozef. Juraj Thurzo a jeho korešpondencia. In Slovenská archivistika, 1990, roč. 25, č. 2, s. 65 - 76.
Kurucárová, Jana. Turzovci a Bytča. In Zborník Oravského múzea, 1998, roč. 15, s. 32 - 38.
Mocko Ján. Nemoc a smrť palatína krajiny, grófa Jura Thurzu. In Cirkevné listy, 1902, roč. 16, s. 113 – 115.
Slovenský biografický slovník VI. Martin: Matica slovenská, 1994, s. 150.
Varsík, Branislav. Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva. Bratislava: Veda, 1988.


EPST, 21. 10. 2009, s. 13 (skrátená verzia)

Autor: PhDr. Jozef Karlík | 27.10.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart