Cirkevné pomery na Slovensku do roku 1563

Pôsobením horlivých kňazov a zemepánov, ktorí sa hlásili k reformácii, rástol počet evanjelických zborov. Slovo Božie sa kázalo už v reči ľudu a Večera Pánova sa prisluhovala pod obojím spôsobom.

V chrámoch sa preberal Lutherov Katechizmus, preložený aj do reči ľudu, čím sa vieroučne evanjelická cirkev upevňovala. Obnovená cirkev nemala ešte svoju pevnejšiu organizáciu. Kňazov si povolávali cirkevné zbory v mestách alebo zemepáni.

Spočiatku cirkevné zbory nepociťovali ešte potrebu zjednocovať sa do väčších celkov. Bo1i pod ochranou zemských pánov alebo magistrátov miest. Váha spočívala na jednotlivých kňazoch. Tí udržovali reformačného ducha a osve pracovali. V jednotlivých dolinách alebo mestách začali sa spájať, tvoriť bratstvo, kontubernium, naše senioráty. Spočiatku evanjelickí a katolícki kňazi chodili na spoločné porady, vystupovali spolu proti anabaptistom, sakramentárom. V učení sa líšili, ale formálne zostávali pri starom.

Porady kňazov sa stali zárodkom novej cirkevnej správy. Pri vytvorení pevnejšieho zväzku cirkevných zborov prvenstvo majú banské mestá, ktoré už roku 1536 boli v pevnejšom zväzku, tvorili si cirkevné poriadky, i keď si ešte nevyvolili svojho predstaveného seniora. Prvým naším hodnostárom seniorom bol Michal Radašín, farár v Bardejove, ktorý viedol seniorát Piatich miest /Pentapolitanu/.

Tým bola vytvorená dvojstupňová cirkevná správa: kňaz a senior /archidiakon/. Podobne pokračovali v Turci, Zvolene, Gemeri a Spiši; taktiež v Liptove, Tekove, Trenčíne. Cirkevné zbory združené v jednotlivých bratstvách vytvorili si vlastné jednotlivé ustanovenia, články, podľa ktorých sa spravovali.

Časom sa ukázala potreba vytvoriť väčšie cirkevné celky a zjednotiť senioráty, zvolať zhromaždenie, synodu. Prvá synoda evanjelikov v Uhorsku bola roku 1545 v Erdode. Upevnila reformáciu. Zástupcovia zborov vtedajšieho Uhorska vydali na synode 12 uznesení, ktoré sa týkali správy, vedenia a učenia evanjelickej cirkvi. Tie vychádzali z Augsburského vyznania.

Pre nás väčší význam má synoda z roku 1546 v Prešove, na ktorej sa zúčastnili zástupcovia piatich východoslovenských miest /Bardejov, Prešov, Levoča , Košice, Sabinov/, ale aj zástupcovia cirkevných zborov v Spiši a Šariši. Synoda prijala 16 ustanovení, článkov, ktoré sú významným dokumentom evanjelickej cirkvi v 16. storočí. Synoda sa v učení prihlásila k Augsburskému vyznaniu a Melanchtonovým tzv. Spoločným zásadám /Loci/. Pozornosť venovala školstvu, sviatkom, obradom, vizitáciam zborov, povinnostiam úradov, služobníkom cirkvi, cirkevným príjmom, almužnám, poriadkom pohrebov, Večeri Pánovej, ordinácii a voľbe farárov, ako aj povinnostiam seniora. Týmito uzneseniami sa evanjelici oddelili od iných reformačných prúdov, zaviedli dvojstupňovú správu: kňaz a senior /archidiakon/, ktorý bol prakticky pokladaný za biskupa. Na synode zvolený archidiakon senior Michal Radašín viedol seniorát Piatich miest až do smrti /1566/.

Uznesenia synody v Prešove podnietili ďalšie zbory, aby sa organizovali, stmeľovali. Tvorili sa senioráty, ktoré určili vlastné poriadky, nariadenia, články. Tak bolo temer všade na Slovensku.

Kráľ Ferdinand I. vydával zákony na ochranu katolíckej cirkvi. V zákonoch snemu evanjelici už neboli nazvaní kacírmi. Väčšie nebezpečenstvo videl v radikálnych novokrstencoch a sakramentároch /Zwingli a Kalvín/. Proti tým sa snem už roku 1548 uzniesol, že ich treba odohnať z kráľovstva a nesmú byť znova prijatí. Ferdinand po celej krajine poslal komisárov, aby preskúmali náboženský život a proti takým zakročili. Päť východoslovenských miest sa ocitlo v nebezpečnom položení. Obávali sa upodozrievania z anabaptizmu a sakramentarizmu. Spoločne zostavili svoje jednotné vierovyznanie a v auguste 1549 ho predložili komisárom na schválenie v Prešove. Vácovský biskup Štefan Bardala a radca Gregor Šibrik ich vyznanie prijali. Toto vierovyznanie je známe pod menom Confessio Pentapolitana. Na jeho základe si evanjelici chceli zabezpečiť pokojný vlastný život v duchu Lutherovej reformácie. Vyznanie zostavil Leonard Stockel /1510 - 1560/, rektor školy v Bardejove. Bol významným teológom, pegagógom a organizátorom evanjelickej cirkvi.

Vyznanie Piatich miest má 20 článkov. Nadväzuje na Augsburské vyznanie. Články sú formulované do vtedajšej situácie, keď evanjelici mali jasne vyznať, čo veria. Vyznanie zdôrazňuje, čo máme spoločné s rímskou cirkvou, ale aj v čom sa rozchádzame. Všetko je podané v duchu tichosti a znášanlivosti. Dôraz je položený na reformačné učenie o ospravedlnení z viery. Jedine Ježiš Kristus je základom spasenia a ospravedlnenia! Nové je hodnotenie významu dobrých skutkov a ich záslužnosti, ako aj života svätých a ich vzývaní. Zdôraznený je význam Krstu svätého pre deti a dospelých, uznanie svetskej vrchnosti a súdov, poriadkov; čo bolo proti novokrsteneckej anarchii. Vo Večeri Pánovej je zdôraznené prijímanie pravého tela a krvi Kristovej. Tým sa odlíšili od učenia Zwingliho.

Komisári nenamietali nič proti tomuto vyznaniu. Prijal ho aj Ferdinand I, biskup Verančič v Egri a arcibiskup Oláh.

Ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh sa viackrát usiloval zhromaždiť kňazov banských miest na strednom Slovensku, ktoré zavčasu prijali reformáciu. Za tieto mestá na Oláhove útoky odpo¬vedal Ulrich Cubicularius, farár v Banskej Štiavnici. Po rôznych skúsenostiach, útokoch, upodozrievaniach, ziš1i sa kňazi banských miest v decembri 1559 do Kremnice a zostavili svoje vlastné Vyznanie viery siedmich miest /Confessio Heptapo1itana a1ebo Montana/. Toto vyznanie zostavil Ulrich Cubicularius, ktorý pôsobil v B. Štiavnici v rokoch 1552- 1564. Pochádzal z Bádenska.

Banské mestá vydali počet zo svojej viery. Pri formulovaní článkov viery hľadeli na svoje predošlé odpovede Oláhovi, ako aj na Augsburské vyznanie a Vyznanie piatich miest. Heptapolitana má 20 článkov. Obšírnejší je článok o cirkvi. Banské mestá sa viackrát osvedčili, že stoja pri svojom vierovyznaní. Ale pokoj nemali od Oláha a Ferdinanda I.

(EPST, 10/2009, str. 13)

Andrej Hajduk | 11.3.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart