400. výročie Žilinskej synody

Prednáška Mgr. Miloša Klátika, PhD., odznela na pastorálnej konferencii Turčianskeho seniorátu v decembri 2008 a bola publikovaná v EPST č. 2 – 3/2009 ako úvodné slovo k sérii článkov, ktoré v roku 2009 budeme uverejňovať v EPST aj na tejto webovej stránke, aby sme tak priblížili osobnosti, okolnosti a dôsledky významnej udalosti, akou bola Žilinská synoda v roku 1610. Ide teda o súčasť príprav na oslavy 400. výročie konania tejto synody.



Prvé desaťročie tretieho tisícročia je bohaté na výročia významných historických udalostí a osobností, ktoré mali pre našu Evanjelickú cirkev veľký význam. Týmto výročiam je dôležité venovať čas a pozornosť, pretože sú stálymi a nenahraditeľnými odkazmi našich predkov, ktorí sa vydali na cestu Pánovu. Duchovný náboj týchto odkazov nám neraz pomáha stáť pevne na pôde kresťanskej cirkvi a jej učenia. Sú pre nás aj po stáročiach dôležitými a stále aktuálnymi ukazovateľmi správneho smeru.
Stále inšpirujúcu duchovnú hodnotu majú odkazy synod. V roku 2007 sme si pripomenuli 300. výročie Ružomberskej synody a v roku 2010 oslávime 400. výročie Žilinskej synody. V rade zadržaných zákonodarných synod majú práve obidve tieto synody nezastupiteľné miesto v histórii našej cirkvi. Sú príkladom náväznosti a naplnenia duchovných odkazov našich predkov v dávnej minulosti.
Žilinská synoda bola prvou zákonodarnou synodou Evanjelickej cirkvi na Slovensku. Uzákonila prvé zákony ústavného života, a tým položila pevné základy pre vytvorenie samostatnej právnej cirkevnej organizácie evanjelikov na území dnešného Slovenska. Takmer o 100 rokov neskôr bolo hlavnou úlohou Ružomberskej synody znovuobnovenie narušenej – rozvrátenej organizácie a štruktúry Evanjelickej cirkvi, reštaurovanie jej bohoslužobného a cirkevného života, obnovenia platnosti vierouky, ktorých základ práve uzákonila Žilinská synoda.
Žilinská synoda je prvou hornouhorskou synodou. Známy cirkevný historik Ján Mocko ju hodnotil ako dôležitý medzník v procese zriadenia a osamostatnenia evanjelickej cirkvi: „Slávnejšieho a pamätnejšieho dňa ťažko by bolo preukázať z minulosti cirkvi našej nad deň jej zriadenia a osamostatnenia.“(1) Ustanovenia tejto synody dali cirkevným zborom také zriadenie, aby nebol ukrivdený ani jeden jazyk. Ustanovila predstavených pre všetky tri národy a rovnako sa starala o všetkých. Túto skutočnosť ocenil superintendent Daniel Krman v latinskom verši, ktorý dal vytlačiť vo vydaní zákonov synod žilinskej, spišskopodhraskej a ružomberskej, ktoré vyšlo v Žiline roku 1708: „ Žiline pripojilo sa Podhradie, obom Ružomberok, poriadkom, zákonom a svätým náboženstvom. Slovenský nemeckému pripojil sa i národ maďarský. Čo môže byť krajšie, než keď sa títo traja spoja? Nemec prispeje cirkvi vkusom, Slovák umom, Maďar silou, nielen menom, ale ešte viac skutkom.“ (J. Janoška, O synode žilinskej. K tristoročnej pamiatke, svätenej roku Pána 1910. Liptovský Sv. Mikuláš 1910; s. 29) Z toho istého vydania je aj vyjadrený názor superintendenta Jakuba Zablera: „Nič lepšieho nad poriadok, nič krajšieho nad zákon spravedlivý; nič mocnejšieho nad pravé náboženstvo.“ (Tamže, s. 30) Vzácne dedičstvo Žilinskej synody spočíva v tom, že dala našej evanjelickej cirkvi jednoznačný smer pre ďalší vývoj v dvoch základných oblastiach cirkevnoprávnej a vieroučnej. Jej význam môžeme pochopiť a oceniť iba vtedy, ak ju chápeme v širšom kontexte. To znamená, že vnímame cestu našich predkov od prijatia reformačných myšlienok až po vyhranenie svojbytných pozícií evanjelickej cirkvi.
Osamostatňovanie sa evanjelikov od jurisdikcie rímskokatolíckych biskupov a arcidiakonov bol proces, ktorý do značnej miery ovplyvňovali politické pomery v Uhorsku. Od začiatku šírenia Lutherovho učenia na územie dnešného Slovenska sa začali jeho stúpenci najskôr organizovať do cirkevných zborov. Vytvárala sa základná organizačná jednotka cirkevnej správy evanjelickej cirkvi, a to cirkevný zbor – parochia. Prvé cirkevné zbory pred rokom 1530 vznikli v Prešove, Bardejove (Šariš), Levoči, Ľubici (Spiš), Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Kremnici (banské mestá), Bánovciach. (2) O niečo neskôr sa začali farári viacerých evanjelických cirkevných zborov na určitom teritóriu organizovať a vznikali vyššie spoločenstvá, ktorých základ tvorilo bratstvo duchovných. Prvé združenia evanjelických duchovných vznikali už v prvej polovici 16. storočia, podľa vzoru predreformačných fraternít. V tomto období sa tento druhý stupeň územnosprávnej organizačnej jednotky evanjelickej cirkvi označoval aj názvami archidiakonát, kontubernium. (3) Názov seniorát sa začal používať neskôr, až v 17. storočí. (4) Prvého seniora si zvolili zástupcovia viacerých miest Spiša a Šariša na synode v Prešove v roku 1546. Bol ním bardejovský farár Michal Radašín. (5)
Od polovice16. stor. sa v Uhorsku vyvíjal aj tretí stupeň cirkevnej správy. Prvých superintendentov si vyvolili sedmohradskí nemeckí evanjelici. Náznaky vývoja prvých suprintendencií boli okrem Sedmohradska aj v Zadunajsku. Evanjelici Gemera a Malohontu mali superintendenciu od roku 1594. Títo prví superintendenti nemali plné biskupské práva. Mali právo vizitovať, ale nemali právo ordinovať. Právo ordinácie pririekla superintendentom až Žilinská synoda. (6) Do roku 1610 chodili kandidáti kňazského úradu na ordináciu do Nemecka. (7)
Zvolanie Žilinskej synody v roku 1610 umožnili priaznivé politické pomery v Uhorsku. V roku 1606 bol uzatvorený Viedenský mier. Táto politická zmluva ukončila boje medzi povstalcami sedmohradského kniežaťa Štefana Bočkaja a vojskami cisára Rudolfa II. Habsburského. Mier podpísali vo Viedni Štefan Bočkaj a cisárov brat Matej. Ním bola prvý raz v Uhorsku zabezpečená sloboda viery. (8) O dva roky neskôr, v roku 1608, uhorský snem v Bratislave uzákonil závery Viedenského mieru. Náboženskej slobody sa týkali dva zákonné články. Na ich základe sa mohli evanjelici samostatne zorganizovať na najvyššom stupni cirkevnej správy a voliť si vlastných biskupov. Zákonné články zaručovali aj štátoprávnu rovnosť evanjelikov a katolíkov pri voľbe najvyššieho štátneho hodnostára v Uhorsku po panovníkovi. Zástupca kráľa – palatín sa volil z dvoch evanjelických a dvoch rímskokatolíckych kandidátov menovaných uhorským panovníkom. (9)
Obsah zákonných článkov, ktoré umožňovali evanjelikom slobodu de jure, mohlo de facto naplniť len zákonodarné zhromaždenie –synoda. Na úlohu zrealizovania ústavného života evanjelikov a vytvorenia ich samostatnej právnej organizácie sa podujal horlivý evanjelik Juraj Thurzo. Tento predstaviteľ vysokej šľachty sa stal palatínom v roku 1609 po smrti grófa Štefana Illéšháziho. Thurzo sa úprimne a neúnavne staral o blaho evanjelickej cirkvi. Vedel, že ju treba predovšetkým zriadiť a oslobodiť od nadvlády katolíckych biskupov. (Jur Janoška: O synode žilinskej, s. 4). Úrad palatína mu umožňoval vytváranie podmienok na zvolanie prvej Hornouhorskej synody, ktorá bola zvolaná do Žiliny na 28. 3. 1610. (10) Pred jej zvolaním sa konali dve prípravné porady s kňazmi z okolia Žiliny (13. 7. 1609) a Sučian (7. 8. 1609). Povolávacie listy rozposlal palatín synodálom pätnásť dní pred jej začiatkom (13. 3. 1610). Synoda sa konala v Žiline od 28. do 30. marca 1610. Ústrednými postavami Žilinskej synody boli palatín Juraj Thurzo a senior Hornotrenčianskeho seniorátu, farár v Bytči Eliáš Láni. Na synode sa zúčastnilo 20 zástupcov šľachty, 3 zástupcovia kráľovských miest z Bratislavy a Modry a 28 farárov a seniorov z 10 hornouhorských stolíc. Synoda bola otvorená v žilinskom kostole náboženskou hymnou „Veni Sancte Spiritus“. Predsedal jej Juraj Thurzo. (11) V úvodnej reči zdôraznil hlavné dôvody jej zvolania: osamostatnenie evanjelickej cirkvi od rímskokatolíckej, vytvorenie jej novej organizácie, voľbu vlastných superintendentov a ustálenie vhodných poriadkov pre vnútorný život evanjelickej cirkvi. (12) (J. Janoška: O synode žilinskej, s. 7 a 8) Synoda zasadala tri dni, počas ktorých synodáli prijali prvé synodálne zákony Evanjelickej cirkvi a zvolili jej prvých superintendentov (biskupov).
Autormi prvých 16 synodálnych zákonov (zákonných článkov, kánonov) a superintendentskej prísahy boli z duchovných stavov Eliáš Láni, Alexander Socovinus a zo svetských stavov Jaroslav Zmeškal a Jur Lehotský. Palatín Juraj Thurzo potvrdil synodálne zákony a dal ich vytlačiť v bardejovskej tlačiarni. Vytlačený exemplár synodálnych zákonov bol zaslaný desiatim stoliciam Horného Uhorska. Nimi bol položený organizačný základ a cirkevná správa Evanjelickej cirkvi na Slovensku. Súčasne znamenali právne osamostatnenie evanjelikov od katolíckej cirkvi. (13) Obsah synodálnych zákonov bol pevne zakotvený v pravej viere a v čistote evanjelického učenia. Siedmy synodálny zákon určil bohoslužobné obrady podľa poriadku Wittenberskej cirkvi. (14) (J. Janoška: O synode žilinskej, s. 20) Z týchto dôvodov sa stali zákony Žilinskej synody jedným z prvých pilierov ďalšieho správneho smerovania spoločenstva evanjelických veriacich, ktorí za prameň viery a pravidlo života uznávali jedine Písmo sväté, vysvetľované v duchu evanjelických Symbolických kníh.
Žilinská synoda mala význam aj v politickej rovine. Jej závery v administratívno-správnej oblasti, ktoré sa dotýkali desiatich stolíc Horného Uhorska, znamenali v svojej podstate prvé inštitucionalizované uznanie slovenskosti istého územia. (15) Synoda zrealizovala tretí – najvyšší stupeň cirkevnej správy Evanjelickej cirkvi. Svojím rozhodnutím však nezrušila dovtedajšie dva nižšie správne stupne – cirkevný zbor a seniorát. Práva týchto územnosprávnych celkov boli zachované. Územie desiatich hornouhorských stolíc Preddunajska bolo začlenených do troch superintendencií: Trenčianskej (Trenčianska, Oravská a Liptovská), Banskej (Turčianska, Zvolenská, Hontianska a Novohradská), Nitrianskej (Nitrianska, Prešporská a Tekovská). (16)
Ako už bolo spomenuté, personálne obsadenie superintendencií vyriešili synodáli priamo na synode. V tajnom hlasovaní vyvolili superintendenta z troch navrhnutých kandidátov pre každú superintendenciu. Superintendentom Trenčianskej superintendencie sa stal Eliáš Láni, farár v Bytči a senior hornotrenčiansky, za superintendenta Banskej superintendencie bol zvolený brezniansky farár Samuel Melík a za superintendenta Nitrianskej superintendencie farár a prepošt v Bojniciach Izák Abrahamides. (17) Eliáš Láni sa najprv zdráhal prijať tento úrad, aby sa nezdalo, že je to len pre to, že ako farár v Bytči slúžil na dvore palatína Thurzu a stal sa jeho priateľom. Vyhováral sa aj Samuel Melík. (J. Janoška: O synode žilinskej, s. 11) Palatín však vo svojej reči vyvrátil nimi uvedené príčiny, pre ktoré by nemohli tento úrad zastávať. Okrem prvých biskupov – superintendentov vyvolili synodáli troch dozorcov – inšpektorov pre nemecké a maďarské evanjelické zbory, ktorí boli v svojej podstate zástupcami superintendentov. Z tohto dôvodu boli volení z duchovného stavu. Inšpektorom nemeckých zborov v Prešporskej, Nitrianskej a Tekovskej stolici sa stal nemecký bratislavský farár Šimon Heuchelin a inšpektorom banských miest Pavel Lentz, štiavnický farár. Pre maďarské zbory v Prešporskej, Nitrianskej a Tekovskej stolici zvolili synodáli za dozorcu – inšpektora seredského farára Štefana Kürtiho. (18)
Zvolení superintendenti Eliáš Láni a Samuel Melík boli do svojich úradov slávnostne uvedení 30. marca 1610. Neprítomný Izák Abrahamides bol inštalovaný dodatočne. Slávnostný akt inštalácie sa konal v žilinskom chráme Božom a vykonal ho hlohovecký farár Ján Fabricius. (19) Podľa obradov wittenberskej cirkvi vkladali prítomní seniori ruky na hlavy inštalovaných biskupov. (20) Po slávnostnom verejnom uvedení do úradu superintendenti zložili predpísanú prísahu, ako ju nariaďoval posledný, 16. synodálny zákon. Superintendenti prisahali pred tvárou večného Boha, Otca, Syna i Ducha svätého a sľúbili, že vo svojom živote nebudú učiť verejne a súkromne nijaké iné učenie, len jedine to, ktoré je založené na augsburskom vyznaní a obsiahnuté vo Formule svornosti. Prísaha zaväzovala superintendentov, aby sa starali o tých seniorov a kazateľov slova Božieho, ktorí im boli zverení. (21)
Obsah tejto prísahy, ale najmä jej dodržiavanie zabezpečoval Evanjelickej cirkvi na Slovensku aj do budúcnosti orientáciu len podľa Kristovho učenia. Synodálne zákony, ako aj prísaha superintendentov presne vymedzili konfesionálny a bohoslužobný smer Evanjelickej cirkvi na Slovensku.
Synoda a jej uzákonenia vzbudili hnev a odpor na katolíckej strane. Kardinál a ostrihomský arcibiskup Fraňo Forgách videl v žilinskej synode veľké nebezpečenstvo pre katolícku cirkev, a preto už v apríli r. 1610 vydal spis, v ktorom rozhorčene protestuje proti všetkým jej ustanoveniam, pretože vraj odporujú krajinským zákonom, slobode cirkvi, svätým kánonom i Božím prikázaniam, a preto sú neplatné. Vyzýva prepoštov, opátov, archidiakonov, farárov, aby odporovali tomuto cirkvi hroziacemu nebezpečenstvu (J. Janoška: O Synode žilinskej, s. 25). Superintendent Abrahamides a prešporský dozorca (inšpektor) Heuchelin poslali výtlačok arcibiskupovho spisu Jurajovi Turzovi. Ten koncom mája zo Satmáru odpísal superintendentovi v súkromnom liste: „... nedbáme na ich exkomunikácie, my opierame sa na svoju vieru, že nás Boh, vzdor ich neznášanlivosti, pýche, tyranstvu, vzor ich úkladom a podvodnému počínaniu chráni a obraňuje... (J. Janoška: O Synode žilinskej, s. 26). Palatín v tomto liste vyjadril želamie, aby superintendenti, inšpektori, seniori s pomocou učených laikov vypracovali spis na obranu proti spisu Forgácha. Tak sa aj stalo. Obranný spis bol potom zásluhou palatína vytlačený v Košiciach r. 1610 pod názvom „Apologia pro synodo Solnensi ejusque constitutionibus“ (Tamže, s. 26).

Bratislava
December 2008

---------------------
( 1) Petrík, J.: 350 rokov od Synody Žilinskej. In: Evanjelický posol spod Tatier, č. 6, s. 4.
( 2) Petrík, J.: Vzácne dedičstvo Žilinskej synody. In: Cirkevné listy, s. 41.
( 3) Petrík, B.: Evanjelická encyklopédia Slovenska. Bratislava 2001, s. 110, 318, 319.
( 4) Petrík, B.: Evanjelická encyklopédia Slovenska. Bratislava 2001, s.170.
( 5) Tamže, s. 318.
( 6) Petrík, J.: Vývin evanjelických superintendencií na Slovensku. In: Cirkevné listy, s. 168.
( 7) Petrík, J.: 350 rokov od Synody Žilinskej, s. 41.
( 8) Petrík, B.: c. d., s. 405.
( 9) Tamže, s. 52.
(10) Petrík, J.: 350 rokov od Synody žilinskej, s. 33.
(11) Tamže, s. 34.
(12) Tamže, s. 34.
(13) Petrík, B.: c.d., s. 437.
(14) Petrík, J: Vzácne dedičstvo žilinskej synody, s. 41.
(15) Tamže, s. 438.
(16) Petrík, J.: 350 rokov od Synody Žilinskej, s. 42.
(17) Tamže, s. 42.
(18) Tamže, s. 42.
(19) Tamže, s. 42.
(20) Tamže, s. 42.
(21) Petrík, B.: c.d., s. 438.

Miloš Klátik, generálny biskup ECAV na Slovensku | 19.2.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart