Pohrebná rozlúčka s bratom farárom Mgr. Štefanom Jakobym

V nedeľu 25. marca 2012 vyprevadili bratia a sestry v Kristovi na poslednej ceste v tejto časnosti brata farára v. v. Mgr. Štefana Jakobyho z Jasenovej, ktorý usnul v Pánu 22. marca 2012.
Kázňou slova Božieho na pohrebnej rozlúčke poslúžil brat farár Daniel Midriak. Životopis a odobierku prečítal brat farár Rastislav Stanček. Za Liptovsko-oravský seniorát sa so Štefanom Jakobym rozlúčila sestra seniorka Katarína Hudáková a za domáci cirkevný zbor v Jasenovej zborový dozorca R. Bradík. Na pohrebe sa zúčastnil aj brat dištriktuálny biskup VD Slavomír Sabol.

Životopis ev. a. v. farára v. v. Štefana Jakobyho - R. Stanček

Zatvára sa oko Štefana Jakobyho
Daniel Midriak, EPST 13/2012, 28. 3. 2012

Správa z 22. marca t. r. o smrti Štefana Jakobyho je nečakaná, smutná a ťažká.
Nečakaná nie preto, že by Štefan či ktokoľvek vôkol neho nepočítal so smrteľnosťou každého človeka – a tak aj seba, ale preto, lebo bol v stálom rozhovore, písal do Posla, mal čo povedať a hovoril. A náhle ticho. Ako keď rečník nedopovie vetu, poslucháč čaká, čo bude ďalej a s prekvapením musí konštatovať, že veta dopovedaná nebude.
Smutná nielen preto, že každé oznámenie o úmrtí rozprestiera závoj smútku, ale najmä z dôvodu nedostatku, ktorý nastáva. So Štefanom odchádza z nášho spoločenstva dôležitý moment myšlienkového pohybu a schopnosti pomenúvať veci. Ako keď poklesne intenzita svetla a človek sa obáva, že sa už nebude dať dobre ani čítať.
Ťažká preto, lebo sa nedá nahradiť. Štefan bol jedinečný a na jeho miesto nezasadne nikto iný.
Evanjelický posol vytvoril rubriku Okom Štefana Jakobyho a bolo to veľmi dobré rozhodnutie. Viem, že nie všetci boli nadšení jeho prístupmi a názormi, ale Pán Boh dal Štefanovi a v ňom pre našu cirkev jednu veľmi potrebnú vlastnosť: vysloviť svoj názor bez strachu z reakcie naň. Nikto z nás nie je, a ani on nebol, vlastníkom pravdy. Pravdu treba hľadať, o pravdu treba zápasiť. Každý osobne musí zápasiť o pravdu svojho života, spoločenstvo musí zápasiť o pravdu svojej existencie, cirkev musí zápasiť o pravdu, ktorú jej zveril jej Pán. Bieda nastáva, keď namiesto zápasu sa začne šíriť pohodlnosť a túžba veľmi sa nenamáhať, predstava, že o nič dôležité nejde, že máme pravdu už pevne vo svojich rukách. Vtedy bude pravda o jednotlivcovi, spoločenstve i cirkvi tá, že sú nepravdiví a teda nedôveryhodní. Štefan ani seba ani druhých neklamal. Čo myslel, to povedal. To je čestnosť, ktorá sa málo nosí, ktorú všetci kultúrne uznávame, ale veľmi často pragmaticky obchádzame. Ale ako by sme zápasili o pravdu, keď by sme čakali, že to za nás „vyzápasí“ niekto druhý? Štefan mal veľmi dôležitý podiel na tomto zápase i poslaní a neraz – hlavne v skoršej dobe – vyvažoval celé vedenie cirkvi a tých, od ktorých sa to predovšetkým očakávalo, no často márne.
Zatvára sa jeho oko. Oko ako rubrika v časopise, oko ako jeho sústredené pozorovanie cirkvi i spoločnosti. Pozoroval, pomenúval a potom sa neraz udialo, že jeho slovo sa stávalo činom. To vtedy, keď väčšina mlčala nie preto, že by nevedela, ale preto, lebo nebolo dosť odvahy hovoriť. Nebolo toho, kto by to povedal. Aj preto ho tajná služba bývalého režimu viedla vo svojich zoznamoch ako nepriateľskú osobu.
Som vďačný za Štefana Jakobyho a jeho dielo evanjelického farára a intelektuála, ktorý sa pre nás navždy stal výzvou ku skúmaniu svojich vlastných postojov a prístupov. Nechcem byť patetický, ale musím priznať, že sa mi pri spomienke na neho vynára popri piesňach, ktoré sme v 80-tych rokoch ako farársky spevokol Liptovsko-oravského seniorátu spievali pod jeho vedením, predovšetkým Kuzmányho pieseň:
„Kto za pravdu horí v svätej obeti, kto za ľudstva práva život posvätí, kto nad krivdou biednych slzu vyroní, tomu moja pieseň slávou zazvoní“ − a aj tie ďalšie dva verše (ES 564).