Rozdelení, a predsa spolu – v Súľove...

Rozdelení, a predsa spolu – v Súľove...

V 20. nedeľu po Sv. Trojici 18. 10. 2015 si slávnostnými službami Božími pripomenuli 60. výročie odčlenenia CZ ECAV Súľov od Rajca. Kázňou poslúžil senior TUS Marián Kaňuch a programom žilinský spevokol. Zúčastnili sa i veriaci z Rajca a zo Žiliny.
História rajeckých evanjelikov je veľmi bohatá a siaha až do konca 16. storočia. Samostatný cirkevný zbor tu existoval už počas života uhorského palatína Juraja Turzu, rajeckého zemepána, a trval až do začiatku 18. storočia. V čase protireformácie navštevovali rajeckí evanjelici súľovský artikulárny kostol, čo im však prinášalo množstvo problémov a ťažkostí. Napriek krutým pomerom vo viere vytrvali a zostali ako jedna z najvzdialenejších fílií cirkevného zboru Súľov až do roku 1955.

Odčleneniu Rajca od nášho zboru predchádzal vznik žilinského vikariátu v roku 1890 a následne v roku 1901 vznik samostatného žilinského evanjelického cirkevného zboru. Rozhodnutie odčleniť Rajec od Súľova padlo na konvente konanom v Rajci dňa 24. februára 1955, a to z praktického dôvodu efektívnejšej správy vzhľadom na územnú polohu Rajca. Následne na konvente v Súľove 13. marca bolo toto rozhodnutie schválené a cirkevný zbor v Žiline na konvente 27. marca súhlasil s pripojením Rajca k Žiline. V nedeľu 23. októbra 1955 odbavoval služby Božie v Rajci súľovský farár Ondrej Pecka naposledy ako domáci farár. Týchto pamätných služieb Božích sa zúčastnili aj cirkevníci zo Súľova i zo Žiliny. V rámci služieb Božích zasadal konvent za predsedníctva seniora Viktora Šimku a člena seniorálneho presbyterstva Jána Osadského zo Žiliny. Na tomto konvente bolo oficiálne vyhlásené odčlenenie Rajca od Súľova a pričlenenie k Žiline. Súľovský pán farár odovzdal správu Rajca žilinskému farárovi Vladimírovi Marenčiakovi. Zo strany štátnej vrchnosti bola táto skutočnosť schválená s platnosťou od 1. októbra 1955.

K odčleneniu došlo počas pôsobenia farára Ondreja Pecku v cirkevnom zbore v Súľove. Do svojho denníka si poznačil opis jednej z mnohých ciest z Rajca, ktorú absolvoval pešo v takmer rovnakom čase, ako je dnes, 22. októbra 1953. V krátkosti prejdime s ním v mysli túto cestu:

„Vo štvrtok 22. októbra som odišiel autobusom z domu cez Žilinu do Rajca, došiel som tam o pol štvrtej, zrovna do školy, bolo treba zhromaždiť žiakov a zabezpečiť triedu. Učil som do štvrť na sedem, potom som dal stručné úpravy sestre, ktorá má viesť deti v nedeľu pri službách Božích pre deti. Až pred pol ôsmou som sa dostal ku kostolníkovcom Golierovcom na rozhovor s bratom Mikušom – kantorom. Pri rozhovore som sa dostal k pokojnému jedeniu, ináč sa mi dovtedy nedostalo možnosti jesť. Tam mi ešte pridali mlieko a chleba. Mal som odísť o ôsmej autobusom cez Domanižu a Považskú Bystricu domov, ale nebolo to možné. Nemali sme dohovorené s bratom kantorom otázky, naliehavé a súrne, nebolo možné nechať ho zarmúteného, sklesnutému, sklamaného, s pocitom nezhodnotenia práce a ochoty, ktorú venoval vystrojeniu a úprave modlitebne – s veľkou námahou a prekážkami. Po prebratí naliehavých otázok i s bratom kurátorom poberal som sa o trištvrte na deväť domov pešo. Vynaložili všetko úsilie a umenie, aby ma od tejto cesty cez horu odhovorili... navzdor úžasu a božekaniu som sa rýchlo od Golierovcov odobral a bystro vykročil do mesačnej noci. Mesiačik v úplnku sa len chvíľami zatienil, ináč ma sprevádzal verne. Ťahala ma domov snaha pomôcť mojim veľmi potrebným, zvlášť keď som sľúbil dôjsť a čakajú ma. Sprevádzala ma jasná, čistá viera vo Všemohúceho môjho Boha, ktorý ma bude cestou viesť a chrániť. On ma ešte nikdy nesklamal. I teraz. Dobre, že som šiel. Nikde nehoda, len v Patúchu som si trošku zmýlil cestu, ale hneď som našiel správnu. O 10. hod. večer som bol pod Babicami, o pol 11. hod. pri kríži v Patúchu, o 11. hodine som dochádzal k Mondekovcom v Súľove a o štvrť na 12. som už bol doma v kuchyni. Autobus, ktorým som mal dôjsť, som stretol vyše „Budúcnosti“. Vďaka za pomoc Božiu!“ Spracovala Mgr. Michaela Kerešová

Vďaka Bohu za požehnaný čas!

Galéria k článku