Szeberinyi, Ján Michal (1825 – 1915)

Prednášku o vojenskom farárovi Jánovi Michalovi Szeberinyim predniesol brat farár v. v. ThDr. Ivan Tóth na stretnutí duchovných Ekumenickej pastoračnej služby v OS a OZ SR 7. apríla 2010 na Generálnom biskupskom úrade.
Milí oltárni bratia na čele s bratom generálnym duchovným!...
Ďakujem Bohu za toto stretnutie s vami.
Bol som pozvaný predniesť vám niečo o Jánovi Michalovi Szeberinym. A tak pripravil som si akoby fakultnú dvojhodinovku, trvajúcu 90 minút bez prestávky... Lenže 8. marca som dostal list od br. Mgr. Ondrejčina a v ňom limitovaný čas na prednášku v trvaní cca 20 minút. A tak veľkú časť z chystanej prednášky vypúšťam. Uvedomujem si, že ste absolventi EBF UK, teda aj všeobecných a cirkevných dejín, čo ma uspokojilo ten viacstranový koncept prednášky skrátiť a začať uprostred zmienky o Cisárskom patente 1859.

Cisársky patent roku 1859 bol považovaný za vyvrcholenie všetkých ušľachtilých snáh. Avšak nenašiel všade uznanie. Cisár ustupoval v záujme autonomistov vydaním cisárskeho rozhodnutia 15. mája 1860, podľa ktorého sa cirkevné zbory mohli, ale aj nemuseli rozhodnúť podľa patentu a zostávať pri pôvodnom stave. Pri patente ostalo nakoniec 7-8 zborov v samostatnej superintendencii so superintendentom Kuzmánym. Na patentalistov pozerali ako na buričov a hlavne panslávov.

Szeberinyi (EcN 1860,53 ) bol obvinený, že sa vrhol do náručia biednych, úbohých panslávov, no čitateľom EcN napísal, že panslávom je každý, kto miluje slovenský, evanjelický ľud a bráni jeho práva. Panslávom je ten, kto slobodu a samostatnosť cirkvi, živú vieru a nový život neočakáva od prepiatej národnosti a politiky, ale z Kristovho evanjelia. Kto by teda nechcel byť takým panslávom?

Boj o víťazstvo sa však neviedol vždy korektným spôsobom, ako by sa v cirkvi očakávalo. Napríklad Kuzmány ako zvolený superintendent chcel mať úrad vo svojom bývalom cirkevnom zbore v Banskej Bystrici, no tam mu povybíjali okná na dome. Szeberinyi po zvolení do patentálnej superintendencie bol zvlášť nemeckými a maďarskými zborovými funkcionármi hrubo obviňovaný, že zanedbáva svoje farárske povinnosti, že nechodí na presbytérium, že sa dal zvoliť za konzistora podľa žalobcov neplatnej superintendencie, že opúšťa cirkevný zbor bez zahlásenia cirkevnému inšpektorovi, že nevykonáva služby Božie, že v EcN do zlého svetla uvádzal svoj cirkevný zbor. Preto náš cirkevný zbor k nemu už nemôže mať dôveru...Szeberinyi to označuje za inkvizíciu proti nemu. No vyšetrovateľov prekvapil k ich nemalej radosti listom, že sa vzdáva svojho farárskeho miesta a na budúcu nedeľu vystúpi poslednýkrát na kazateľňu.

Prv než začal kázať, všetci v preplnenom kostole začali slziť ako na pohrebe, „akoby bola tichá rosa padla“. A mimo kostola urobili zbierku pre odchádzajúceho farára.
K vhodným úvahám patria jeho Banskoštiavnické epištoly, v ktorých naznačoval zásady cirkevného života: Panovanie a nadvláda cirkevných inšpektorov má byť zákonom obmedzená. – Zákony uznesením vyšších konventov uviesť do života. – Evanjelický Sion uhorský by mal spoločnými silami vybudovať ústav pre budúcich kňazov a učiteľov. – V slovenských seniorátoch počas rokovania hovoriť po slovensky. – Zvolávať konventy na všetkých stupňoch. – Cirkevnú daň rozvrhnúť všetkým. – Na čele generálnej cirkvi by mal stáť generálny superintendent a generálny inšpektor. Kňazom treba prisúdiť právomoci, aby neboli len sluhami v cirkvi. – Zachovávať dobré tradície.

Szeberinyi zaznamenával inkvizíciu proti sebe, ale aj proti druhým. Teraz nás zaujíma to, čo bolo namierené proti nemu na slatinskom konvente, kde proti nemu vystúpili dvaja zboroví delegáti so žalobou, že je nepriateľom protestantizmu, že cirkevný zbor v Banskej Štiavnici uviedol do zmätkov atď., až na zborovom konvente bola vyslovená vážna otázka, či nemá byť zriadená vyšetrovacia komisia proti vlastnému farárovi! Aj keď zborový dozorca bol proti návrhu, väčšina hlasovala za návrh. – Neprekvapuje, že takto napádaný farár vo vlastnom zbore uverejnil článok, v ktorom konštatuje: Stojíme na rumoch našej vážnosti, zborené sú všetky zásady kňazského práva a vplyvu, nie sme správcami, ale sluhami cirkvi... S pohľadom do budúcnosti však tvrdil, že tento prúd reakcie iste raz pominie, ale nepominú rany srdca nad smutnými skutočnosťami, že kňazi s cirkevnými zbormi opustili patent a teraz proti svojim bratom vystupujú ako sudcovia. Do situácie ďalej napísal: Zmieriť sa s víťaziacim nepriateľom nie je hriech, ale spojiť sa s ním prenasledovať svojich predošlých spojencov je podlosť a hriech. A ukončil repliku v spomienke na prenasledovaného Hodža, že už prišla naša hodina, ten náš kalich, i keď sme o jeho oddialenie tak vrúcne na konvente v Brezne prosili. Áron a Hur nepodopierajú naše ruky. Hospodin však ostáva našou korunou: môže nás svet ožobráčiť, nie však o našu slobodu, o samostatnosť pripraviť a zlomiť presvedčenie! (EcN 1860,124).

Hlavný redaktor EcN Podhradský na okraj Szeberinyiho situácie uverejnil poznámky a v nich správny odhad, že on ako verný Kristov vojak možno padne ako obeť v tom cirkevnom ohnivom boji; duchom je síce mocný, nezlomený, ale telesné sily sú mnohými ranami dolámané. Možno sa opozícii bude zasa zdať, že píšeme ostro, keď konštatujeme, že oni Szeberinyiho zamordovali. Pravdou však ostáva, že on poslúchol hlas cisára, lebo mal na to doklady z evanjelia. Bol lojálny a kto ho za to berie pod kríž inkvizície, ten lojálnosť považuje za hriech, znevažuje cisárovo slovo, jeho patent... A na koniec pripomenul dosť často vyskytujúcu sa skutočnosť, že totiž keby Szeberinyi hneď zomrel, vystrojili by mu veľkolepý pohreb s chválami aj tí cirkevníci z jeho zboru, ktorí ho teraz tupia...

Szeberinyi prežíval útrapy za útrapami, až bol nútený napísať, že kvôli ním mešká so správou o svojej úradnej ceste do Ulmu na zhromaždenie spolku Gustáva Adolfa, kde sa dozvedel, že v Nemecku CP 1859 nezatracovali, ale s pochopením o ňom počúvali. Hovoril tam s delegátmi zo Švajčiarska a z Holandska, ktorí povedali: „Čo chce tá vaša maďarská šľachta a aristokracia? V tom patente je skutočná demokracia. Žiaden evanjelický panovník nedal by svojej evanjelickej cirkvi toľko slobody, ako vám dal katolícky cisár a kráľ, avšak že svetskí páni odporovali patentu, tomu sa nedivíme, lebo im nejde o náboženstvo a cirkev, ale len o politiku a národnosť. Ale že sa u vás v Uhorsku našli kňazi, ktorí sa s tou svetskou opozíciou spojili, to je a zostane hriechom.“

Ako blízky spolupracovník v prešporskej superintendencie opísal posviacku a úvod do úradu superintendenta Karola Kuzmányho 26. septembra 1860 v Martine. Správu o tom do EcN písal „hodinu pred odchodom mojím do Viedne, preto píšem náhlivo“. Aj keď náhlivo, predsa vystihol obsah celej inštalácie, na ktorej sa zúčastnilo 28 farárov. Kázal dojemným spôsobom Hodža a spred oltára nasledovala výborná reč jeho dôstojnosti...

Po tejto slávnosti odišiel do Viedne ako len farár, budúci superintendent. Dekanát fakulty požadoval od neho riadny, alebo čestný doktorát teológie. Ak ho nezíska, bude musieť z fakulty odísť... Szeberinyi si bol vedomý, že nemá za sebou teologickú, vedeckú činnosť, ale mal veľké cirkevné zásluhy v patentálnych bojoch a rakúskej vrchnosti záležalo na tom, aby na viedenskej fakulte prednášal teológiu práve prívrženec patentu a pravovernej luteránskej orientácie. Takým Szeberinyi bol a preto rakúske štátne úrady podporovali jeho snahu zadovážiť si titul na pravovernej luteránskej univerzite, akou bola univerzita v Rostocku. Keďže Szeberinyi bol vo Viedni nie evanjelickým a.v., ale protestantským superintendentom pre vojakov luteránov i kalvínov, univerzita v Rostocku žiadosť o titul brala s rozpakmi. Zasiahol však vyslanec Károlyi a ministerstvo veľkovojvodstva Meklenburska. Prihovárali sa aj Kuzmány a Hurban... Výsledkom naznačených úsilí profesor Szeberinyi čestný titul doktora teológie dosiahol a jeho promócia bola 28. júla 1864. Dr. Szeberinyi sa dokázal hodný tejto pocty . Už v roku 1852 a 1865 vydal dva nemecké spisy.

Bližšie údaje o jeho profesorskej činnosti na viedenskej fakulte, podobne o ňom ako superintendentovi som nenašiel. Isté je, že potom spolu so všetkými aktívnymi farármi a členmi ECAV prežíval nasledujúce udalosti po cisárovom zrušení svojho patentu v rámci rakúsko-maďarského vyrovnania 1867...

Krátku zmienku o ňom som čítal v CL 1888: Dôstojný pán dr. Ján Michal Szeberinyi, vojenský superintendent a profesor praktickej teológie na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni slávil 23. novembra 25-ročné jubileum profesorské a 40-ročné jubileum kňazské. Z tej príležitosti spolok pre opatrovanie chorých študentov pripravil jubilantovi ako svojmu predsedovi skvelú ováciu. V slávnostnom zasadnutí, v ktorom boli prítomní profesori a hodnostári spolku, blahoželali mu a odovzdali vďaku nádherne vyhotovenú.- Jubilant vydobyl si aj u nás všeobecnú vďaku a uznanie i odkedy, zanechajúc vlasť, vo svojom terajšom významnom postavení pôsobí. Bol vždy priateľom a ochrancom vo Viedni študujúcej mládeže slovenskej, menovite teológov, ktorí húfne navštevovali viedenskú fakultu, kým ešte návšteva cudzozemských fakúlt nebola tu doma kvôli domácim ústavom hatená.- Boh ho živ na mnohé blahé letá!

Szeberinyi ostával hlavným spolupracovníkom vo vydávaní EcN ako bývajúci vo Viedni. Odtiaľ opísal aj svoje smutné a trápne pocity po odchode zo svojho cirkevného zboru v Banskej Štiavnici. Bol to jeho „Pohľad na krajinu uhorskú a moje lúčenie sa s ňou“ (EcN 1860 č. 24-25). Keď poviem, že so slzami v očiach, tak to nie je obrazná reč! Nechcem a nemôžem sa stavať za obhajcu, alebo sudcu patentalistov, či autonomistov. Hovorím o tom, čo som čítal v EcN a mohol by som aj o tom, čo som sa dozvedel štúdiom toho druhého cirkevného časopisu z tých dôb, totiž Ewanjelíka. Tam vo Viedni si profesor Szeberinyi živo uvedomil, že bol aj vlastnými cirkevníkmi nútený rozžehnať sa s rodnou vlasťou, s milou otčinou, avšak hroznými bojmi rozorvanou. Len on vedel, čo hovorí, čo píše, lebo to prežil, ako podobný údel na jednej i druhej strane skusovali mnohí nielen oltárni bratia. Nikto však neznášal taký údel, aký prežíval Szeberinyi v posledných týždňoch pobytu na fare v Banskej Štiavnici, i keď niektorých farárov pre patent napádali aj fyzicky, alebo im vzali cirkevnú funkciu...


Vieme o údele proroka Eliáša, keď odišiel na púšť, sadol si na kručinu a žiadal si smrť slovami: Dosť už; teraz, Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší ako moji otcovia. Vieme o Jeremiášovej žalobe Bohu v preklínaní dňa svojho narodenia... V žiadnom prípade nejdem zrovnávať útrapy a žaloby týchto prorokov s údelom Szeberinyiho a vôbec so žiadnymi inými. Rozličný kríž je naším údelom. Vždy ide o spôsob znášania, prekonávania kríža. Ten Szeberinyiho sme počuli. Aspoň v krátkosti sprítomním ten jeho pohľad z Viedne na rodný kraj a zbor. Je obsiahly, uverejnený v dvoch pokračovaniach. Je to isteže subjektívny ston, podnietený však objektívnou skutočnosťou nielen v cirkevnom zbore v Banskej Štiavnici, ale vôbec v ECAV tých čias. V tom svojom pohľade Szeberinyi vyslovuje aj všeobecne platné pravdy. Spomenul slobodu a v súvise s ňou slová o ľuďoch, ktorí iným o slobode kážu, ale sú tí najnebezpečnejší, najkrutejší tyrani, lebo oni pod tou slobodou nič iného nerozumejú, než neobmedzené právo nad inými panovať. Túžia po slobode, ale druhí im majú byť poslušnými, podrobenými, podnožou. Tak je teraz v Uhorsku (EcN 1860,200).

Dostal príkaz koncom augusta opustiť faru. Mal ustúpiť svojim revúcim nepriateľom... Ale veď aj ja som Slovák. Nemôžem za to, že som sa narodil z poctivých slovenských rodičov. Oni ma veľmi ťažko svojou usilovnosťou vychovali... Oni boli práve takí ľudia, akými sú Maďari, práve takí občania, ako sú oni a teda aj my ich dietky sme ľudia. Keď sme ľuďmi, máme i tie isté ľudské práva. Ľudským právom ale je materinským jazykom nielen hovoriť, ale ho aj vzdelávať, ním sa rozprávať s ľuďmi. Kto slovenskému ľudu toto právo tají, nepraje, toho sa chráňte, nech by bol hoc od päty po hlavu oblečený do maďarského kroja a celému svetu „slobodu“ sľuboval. On je však tyran, on je nespravodlivý, hlúpy i zlostný. My Slováci v Uhorsku sme skutočne liberálni, osvietení ľudia! My sa ochotne učíme i po maďarsky i po nemecky; my neopovrhujeme a neposmievame sa žiadnemu národu; kde vidíš kňaza, ktorý je schopný po maďarsky, po nemecky, po slovensky dobre kázať a písať, nepýtaj sa, do akého národa patrí! On je iste „Slovák“...– My Slováci máme obrazy Szechényiho, Vőrősmartyho, Petőfiho, Deáka a Otvősa, ktorými si ozdobujeme príbytky. Ukážte mi maďarský dom, v ktorom by miesto úctivosti aspoň po smrti našiel obraz Kollára, Jozeffyho, Szeberinyiho, Palackého, Hurbana, Hodža, Kuzmányho?!...

Hneď po vykonaní posledných služieb Božích začal predávať časti nábytku, aby mal peniaze na cestu a aby mohol koncom augusta odísť z fary, keď časť jeho rodiny už odcestovala... Žiadne nepriateľské srdce nebolo pohnuté milosrdenstvom a myšlienkou, že ten človek tam v tej fare musí mať teraz trpké, bolestné hodiny. Podajme mu pravicu! Utíšme hnev! Uznajme, že sme aj my zavinili...

V závere drahým bratom v Pánu vyprosuje od Hospodina ducha zmužilosti a trpezlivosti v ďalších prácach na poli cirkevno-národnom! Praje im, aby nikto z nich sa nemusel dožiť toho, čo on v tomto roku prežil. Ak nadídu lepšie časy, rozpomeňte sa priateľským citom a spomienkou na mňa, v cudzine hľadajúceho útočište...! Ty však Otče náš, zbav nás zlého a stoj pri nás úbohých pútnikoch svojou ochranou v živote i pri smrti.
Nuž aspoň toľko z obsiahleho a veľmi smutného žalovania sa...

Po niekoľkotýždňovom odmlčaní sa Szeberinyi ozval príspevkom „Hlas ku ewanjelickému Slowensku“ (EcN 1861,31-32). V úvode konštatuje: Vieme a vedia aj naši nepriatelia a biedni hanobitelia svojej vlastnej krvi, že Slováci bývali a panovali v Uhorsku pred príchodom Maďarov, čo bolo celkom v súlade s najnovšími tvrdeniami... Spomenul aj argument o šľachte, zemanoch, ktorí sa zriekli slovenského rodu, pretože za tisíc rokov len šľachta mala slobodu. Sedliak a mešťan boli poddanými otrokmi, každý slovenský zeman a šľachtic preto akoby ani podľa slovenskej reči nechcel byť považovaný za otroka, radšej hovoril po maďarsky, alebo po nemecky... Svoju repliku končil v bojovom odhodlaní s výzvou na adresu evanjelicko-slovenskej cirkvi poznať a nezabúdať na svoju históriu a na svoje požiadavky. Dokiaľ rany a krivdy slovenského národa sa nezahoja, od svojich žiadostí z roku 1848 neustupovať, a na celú svoju minulosť nezabúdať.

V správe o Sväto-martinskom národnom zhromaždení 1861 konštatuje, že tam boli zídení zástupcovia cítenia a presvedčenia národno-slovanského a slovansko-maďarského hneď v spore, či má byť predsedom zhromaždenia Francisci, alebo Justh. A Szeberinyi sa čitateľov pýta, ku komu naozaj dávajú dôveru? Za seba vyznáva viac dôvery Viedni než Pešti a že je hurbanistom s prianím, aby každá uhorská stolica oplývala hurbanistami, lebo väčší význam má v histórii Hurban, než Deák.. Po ročnom pobyte vo Viedni 30. septembra 1861 „svätil v nábožnej tichosti srdca pamiatku svojho príchodu do Viedne“ (EcN 1861,223-224; 230-231). Spomína, že v prvý deň pobytu vo Viedni spolu s rodinou stál tam bez úradu, bez chleba, bez bližších priateľov. O dva týždne dostal dekrét. Začal úradovať, ale akýže to úrad? O vojenskom kostole ani chýru, ani o vzťahu k vojenskému katolíckemu biskupovi, ale ani o vzťahu k vojenskej vrchnosti nebola žiadna zmienka. Len vojenská komisia určila k službám Božím akúsi sálu v kasárni, až bol nútený ostro protestovať. Osobne sa zaujal o kostol, ktorý niekedy patril jezuitom a v poslednej dobe slúžil ako sklad vojenských postelí... Navštívil cisára Františka Jozefa I. a 10. februára 1861 bol kostol pridelený vojsku spolu 15.000 zlatých, ku ktorým cisár pridal 2000 zlatých, všetko k oprave a výbave kostola a 22. decembra 1861 bol kostol posvätený. Posviacajúcu reč povedal kalvínsky superintendent Franz a Szeberinyi kázal v troch rečiach o jednom Pastierovi a jednom ovčinci...Kostol patril k najkrajším evanjelickým kostolom v Rakúsku.

Od 1. júla 1862 najvyšším rozkazom bolo evanjelické duchovenstvo od katolíckeho vojenského duchovenstva uznané za samostatné. Do toho kostola patrili maďarskí a slovenskí vojaci augsburského i helvétskeho vyznania z veľkého okruhu od Salzburgu.

A tak spomienku na dr. Jána Michala Szeberinyiho končím odcitovaním zo správy o jeho smrti v roku 1915, v ktorej bol spomenutý ako vojenský superintendent a profesor evanjelickej teologickej fakulty vo Viedni na odpočinku, zomrel 19. januára 1915 v 90. roku života. Narodil sa na fare v Banskej Štiavnici 14.2.1825, kde bol jeho otec farárom a superintendentom a tiež s titulom doktora teológie . Po otcovi tam bol farárom slovenskej cirkvi. Roku 1859 zaujal sa horlivo patentu, vydaného na usporiadanie pomerov v evanjelickej cirkvi v Uhorsku.

V tom čase začiatkom rokov šesťdesiatych vydával s Jozefom Podhradským, peštianskym slovenským farárom „Ewangelické Cjrkevnj Nowinj“. Szeberinyi sa žaloval na slovenských evanjelických farárov, že aspoň tristo z nich nevedelo si časopis predplácať... V časopise silno útočil na svetácke pomery v cirkvi. Ako profesor vo Viedni často dosvedčil priazeň nielen slovenským, ale i všetkým z Uhorska pochádzajúcim teológom. Posledne žil utiahnutý i zabudnutý vo Viedni. Pohrebu jeho ani len teologická fakulta sa nezúčastnila, lebo oznámenie o jeho smrti dostala len po pohrebe.

Teda utiahnutý i zabudnutý... To sa nakoniec konštatovalo o ňom ... Pripomenul som jeho lúčenie so zborom a rodiskom v Banskej Štiavnici. Nenašiel som nejakú reakciu na to jeho obšírne lúčenie . Aj to, že vo Viedni ani teologická fakulta nevedela o ňom ako deväťdesiatročnom starcovi, dôchodcovi je opakujúcou sa skutočnosťou, že na tých starých, niekedy aktívnych a aj uznávaných pracovníkov v cirkvi sa zabúda. Tú skutočnosť potvrdzujem aj ja. Nie, nežalujem sa a ani nikoho nežalujem. Spolu so všetkými starcami, dnes v spomienke na starca Szeberinyiho opakujem po prorokovi z knihy IZAIÁŠ 49: ... ale moje právo je u Hospodina a odmena za moju prácu je u môjho Boha.