Vplyv Poľska na evanjelickú cirkev v spišských zálohovaných mestách

Vystúpenie Martina Luthera proti predávaniu odpustkov dominikánskeho mnícha Jána Tetzela 31. októbra 1517, keď pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu svojich 95 výpovedí proti odpustkom a ďalším cirkevným priestupkom, bolo známe v Uhorsku už koncom roka 1518. V roku 1520 v Ľubici učiteľ Tomáš Preissner prečítal na kazateľnici 95 Lutherových výpovedí a v roku 1521 zaslal svoje spisy štiavnickému farárovi Gregorovi. [1]

Na vnútorný cirkevný život v Uhorsku mala veľký vplyv bitka pri Moháči (1526). Na bojisku padol kráľ Ľudovít II. a aj šesť biskupov. Biskupstvá ostali neobsadené a v cirkevnej správe nastali zmätky. Uhorsko bolo rozdelené na južnú časť, ktorá bola v tureckej moci, východné Slovensko s Podkarpatskou Rusou a Sedmohradskom spravoval spišský župan a sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský a stredné so západným Slovenskom mal Ferdinand, brat kráľovnej – vdovy Márie. Celé Uhorsko malo po bitke pri Moháči len troch vysvätených biskupov. Nižší klérus bol vychovávaný na viedenskej, pražskej a krakovskej univerzite, na ktorej boli rozšírené myšlienky protestantizmu [2].

V Poľsku myšlienky Martina Luthera oslovili predovšetkým šľachtu. Bola jej blízka ideológia voľnosti, rovnosti a slobody šľachty, ktorá nemala byť obmedzovaná ani kráľom, ani cirkvou. Asi 20 % z jej radov sa hlásilo ku kalvinizmu, ale „postulat życia oszczędnego i skromnego kierowała raczej do duchowieństwa, a nie do siebie“. V prvej polovici 16. storočia sa v celom Poľsku k protestantizmu hlásilo okolo 30 % obyvateľov, z Malopoľska asi 60 %, z Veľkopoľska 40 %, z Mazovecka len 8 %, a to predovšetkým kvôli tomu, že tu žila drobná šľachta [3]. Protestantizmus a šíril najmä medzi vysokou šľachtou, medzi krakovskými občanmi a v nemeckých mestách v Gdansku, Toruni a Elbingu [4].
Na poľskej strane proti protestantským myšlienkam úspešne bojovali kráľ Žigmund I. a hniezdniansky arcibiskup Laski (†1531). Kráľ na sneme v Toruni (1520) zakázal pod trestom vyhnanstva šíriť Lutherove spisy, v roku 1534 aj navštevovať wittemberskú univerzitu a šľachte nedovolil držať protestantských kazateľov. V roku 1548 potvrdil všetky práva a privilégiá katolíckych farárov, duchovných a ich benefíciá v okruhu zálohovaných miest [5].

V Čechách sa v dôsledku zákona kráľa Ferdinanda zo 4. mája 1548, vydaného proti husitom, vysťahovalo mnoho husitských rodín z Čiech do Veľkopoľska. Odtiaľ opäť prenikali idey Jána Husa na Spiš prostredníctvom všestranných stykov [6].
Poľský kráľ Žigmund II. August bol protestantizmu priaznivo naklonený. Od roku 1551 stratila cirkev právo súdiť obyvateľov vo veciach viery. V roku 1555 bolo hlavnou úlohou snemu cirkevné zjednotenie štátu. Od Ríma kráľ a katolícki biskupi očakávali dovolenie používať poľský jazyk pri omši, prijímanie pod oboma spôsobmi a zrušenie kňazského celibátu [7]. Spočiatku sa najviac šíril luteranizmus, v druhej polovici 16. storočia aj kalvinizmus a českobratské hnutie. Po smrti Žigmunda II., ktorým vymrel rod Jagelovcov, sa jednotlivé smery združili do konfederácie a na Varšavskom sneme (1573) si vynútili tzv. mier disidentov (pax dissidentium), ktorý uznal ich vierovyznanie a dal im rovnaké práva, ako mali katolíci. Poľskí panovníci museli pri svojom nástupe na trón potvrdiť mier disidentov prísahou [8].
Zlom nastal po synode v Piotrkove v roku 1577. Protestantské stavy žiadali zvolať národný koncil, aby sa protestantskí teológovia dohodli s katolíckymi biskupmi na spoločnom vierovyznaní. Poľská cirkev prijala závery Tridentského koncilu (1543 – 1563). Nastalo obdobie protireformácie, ktoré sa začalo založením prvého jezuitského kolégia v roku 1564 v Braniewie. Jezuiti sa venovali vzdelávaniu a zakladaniu škôl, a tak čoskoro získali vplyv na dvore kráľa Žigmunda III. V roku 1592 snem na jeho príhovor vrátil cirkvi súdnu právomoc. Šľachta sa postupne vracala do lona katolíckej cirkvi [9].

Evanjelická cirkev na Spiši mala zvláštne postavenie v rámci celého Uhorska. Prevažne nemecký Spiš sa stal jednou z kolísok evanjelického náboženstva. Pôdu pre reformáciu pripravili husitské a neskôr bratrícke vojská, ktoré pôsobili na Spiši v 15. storočí [10]. Šírenie reformačných myšlienok podporil na Spiši rozšírený obchod s nemeckými mestami, no aj študenti, ktorí študovali napr. vo Wittenbergu [11]. Počiatky reformácie môžeme na Spiši spojiť aj s Poľskom, kde pôsobili okrem iného zakladatelia protestantizmu Juraj Leudischer a Ondrej Fischer [12].

V ideovej oblasti dominovali kráľovské mestá Levoča a Kežmarok. Napr. v roku 1544 sa stal luteránom senior bratstva Juraj Moller pod vplyvom Sedmohradčana Bartolomeja Bognera [13]. Z augburského vyznania vychádzalo vierovyznanie piatich miest (Košice, Levoča, Bardejov, Prešov a Sabinov) – Confessio Christianae doctrinae quinque regiarum liberarumque civitatum in Hungaria superiore, Cassovie, Leutschoviae, Bartphae, Epperiessini, ac Cibinii (známe ako Confessio Pentapolitana), zostavené v roku 1549 v Bardejove Leonardom Stöckelom. 14. augusta 1549 bolo predložené kráľovským komisárom Štefanovi Bardelasovi a Gregorovi Sibríkovi, ktorí skúmali život cirkevných zborov a zisťovali bludné učenia. V Kežmarku vznikol cirkevný zbor okolo roku 1529 s prvým kňazom Ondrejom Fischerom (Vischer).

Prechod zálohovaných miest na evanjelické náboženstvo však nebol jednoduchým procesom. Práve v tomto období tu „zápasili“ nielen dve ideové línie, ktoré vo svojom počiatku neboli ešte také vyhrotené a odlišné, ale práve v tejto oblasti sa stretávali dva štátne a finančno-hospodárske záujmy – uhorský a poľský. Uhorský kráľ Ferdinand I. poslal 3. novembra 1551 z Viedne kňazom zálohovaných miest nasledovný prípis: „Bolo nám oznámené, že maršálek poľského kráľovstva pod ťažkým trestom vám prikázal, aby ste mu odovzdali z tamojších kostolov zlaté a strieborné predmety. I keď sme už písali v tej veci poľskému kráľovi a menovanému maršálkovi, prísne Vám prikazujeme a ukladáme, že ak by menovaný maršálek i naďalej požadoval tieto veci, v žiadnom prípade mu ich nesmiete dať. Musíte ich zachovať pre bohoslužobné ciele. Lebo hoci sú tieto mestá titulom zálohu v držbe poľského kráľa a jeho úradníkov, čo do svetskej právomoci, sú majetkom naším a našej uhorskej koruny. Okrem toho v týchto mestách nebolo nič dané z cirkevnej právomoci ani čokoľvek z tamojších kostolov. A ako je známe, tieto kostoly a cirkevná právomoc nad týmito mestami patrí spišskému prepoštovi, ktorého hlavou a metropolitom je ostrihomský arcibiskup.“ [14]

Na Spiši sa tieto udalosti prejavili nasledovne. Farár Marek, pochádzajúci zo Sliezska, musel odísť zo Spišskej Soboty, pravdepodobne kvôli šíreniu novej náuky. Na faru v Spišskej Sobote nastúpil bývalý mlynický farár Tomáš. Mlyničania povolali k sebe farára Marka. Keď to neprijal, obrátili sa na farára Sixta z Matejoviec, ktorý tiež ponuku odmietol. Funkciu neprijal ani matejovský altarista Pavol. O uprázdnené miesto sa uchádzal Juraj Leudischer podporovaný kapitánom Spišského hradu Jurajom Pauschnerom, keďže Mlynica patrila k Spišskému hradnému panstvu a aj do Bratstva 24 kráľovských farárov. Proti tomu protestoval farár z Popradu Anton Topercer, zo Spišskej Soboty Tomáš a z Veľkej Krištof. Prepošt ich poveril vyšetrením celej záležitosti. Napriek odporu Leudischer v Mlynici zostal a odtiaľ šíril reformačné myšlienky [15].

Na základe viacerých prameňov môžeme za prvých evanjelických kňazov považovať nižšie uvedených farárov. Spomenuli sme už Ľubicu [16], kde Tomáš Preissner v roku 1520 čítal 95 Lutherových článkov. V Strážach pôsobil jeden zo zakladateľov evanjelickej cirkvi Juraj Leudischer (1527 a 1542) [17]. Ako prvý evanjelický farár sa tu však uvádza Servác Botzdorfer (1566) [18]. V Tvarožnej [19] bol prvým farárom Ondrej (Andreas) v roku 1543, vo Vrbove senior Laurentius Buchwald [20] z Nisy v Sliezsku v rokoch 1545 – 1565, v Poprade senior Anton Topercer (1545 – 1565) [21]. Chalupecký sa však domnieva, že za prvého popradského evanjelického farára je potrebné považovať až jeho nástupcu Valenta Gniesnera, ktorý bol farárom v rokoch 1565 –1584 [22]. V Spišskej Sobote bol prvým evanjelickým farárom Anton Philadelphus (1552) [23], v Matejovciach [24] Sixtus de Bothizy (1543) [25], vo Veľkej Juraj Filker (Stephany) (1552) [26] . V Ľubici [27] od roku 1542 a v Spišskej Novej Vsi (1548 – 1555) pôsobil opäť Juraj Leudischer (Leutschau), v Spišských Vlachoch do roku 1549 Thomas [28], v Spišskom Podhradí v roku 1534 Ondrej Fischer (Vischer) [29] a v Ruskinovciach v roku 1547 Baltazár Mattiasch. V Spišskej Belej v rokoch 1545 – 1557 (1558?) kázal odchovanec krakovskej akadémie Vavrinec (Laurentius) Serpilius Quendel. Pri šírení nových myšlienok mu bol nápomocný poľský spišský starosta Mikuláš Maciejowski, ktorý viedol úrad v rokoch 1564 – 1574 [30]. V Spišskom Podhradí pôsobil poľský doktor teológie Damian Graff (1547) a potom pastor Matej, syn Antona (1551) [31].

V čase pôsobenia starostu Petra Kmitu ml. vydal ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh 30. decembra 1553 zákaz kňazom v spomenutých mestách dávať poľským starostom protizákonné dávky obilia a krmovín, ktoré od nich vymáhali. Napriek tomu o rok neskôr kapitán Ľubovnianskeho hradu Jakub Lopnicki zhabal kňazom zálohovaných miest polovicu desiatku [32].
Keďže v roku 1553 zhorel Ľubovniansky hrad s celým inventárom a starosta Ján Boner ho dal obnoviť v roku 1555, skoro celá ťarcha padla na plecia obyvateľov. Český kráľ Maximilián v roku 1555 prosil poľského kráľa Žigmunda II. Augusta, aby zakázal ľubovnianskym starostom zaťažovať kňazov spišských zálohových miest rôznymi poplatkami, bremenami a vymáhaniami a aby im nedovolil miešať sa do ich cirkevných záležitostí. Kráľ Žigmund II. August zakázal Bonerovi a jeho úradníkom, aby kostoly 13 spišských miest oberali o strieborné nádoby, farárov o polovicu desiatku a aby bránili poručiteľom v realizácii testamentov [33]. V Spišskej Belej sa 1. júna 1557 stretli farári 13 miest, aby rokovali o týchto nesmierne ťažkých podmienkach [34].
Arcibiskup Mikuláš Oláh dal 20. novembra 1557 znova príkaz kňazom zálohovaných miest, aby ľubovnianskemu starostovi nedávali polovicu desiatku ani protiprávne vymáhané dávky a aby sa nedali ani násilím, ani lsťou odtrhnúť od cirkevnej právomoci ostrihomského arcibiskupa. 25. novembra toho istého roku arcibiskup protestoval u poľského kráľa Žigmunda II. Augusta [35]. Napriek napomenutiam panovníka farnosti neprestávali byť cieľom výpadov poľských starostov. Žigmund II. opäť reagoval a v listine z 24. decembra 1562 úradníkov spišského starostovstva prísne napomenul, aby nepotláčali práva a privilégiá priznané panovníkmi v minulosti a aby obyvateľom Hniezdneho nehabali desiatky, ktoré tí majú odvádzať Spišskej Kapitule [36].

V roku 1565 luterán a starosta Mikuláš Maciejowski zhromaždil na Ľubovnianskom hrade farárov 13 miest, aby ich podporil v evanjelickom cítení, a zároveň im oznámil, že nebude tolerovať pápežských prívržencov. 26. októbra 1569 sa domáhal, aby náuka hlásaná v evanjelický zboroch bola rovnaká. Krátko nato vo všetkých zálohovaných mestách zakázal katolícke bohoslužby [37]. Paradoxne evanjelickým kňazom neponúkol výrazné úľavy. Tí museli každoročne dodávať na Ľubovniansky hrad veľké množstvo obilia ako tzv. koledu. Keď sa na to sťažovali, starosta im pohrozil, že na všetky fary zálohovaných miest dosadí jezuitov. Farári sa zľakli a ostatné dane odvádzali bez námietok. Akoby to nestačilo, Mikuláš Maciejowski poslal všetky kone z Ľubovnianskeho hradu i so sluhami na celú zimu na jednotlivé fary zálohovaných miest, ktoré ich museli zadarmo stravovať [38]. V Spišskej Novej Vsi v roku 1566 Mikuláš odňal majetok vdove po Albertovi Jánosovi kvôli anabaptistickej viere; keďže sa jej ani po vyzvaní nechcela vzdať, musela zaplatiť ešte 40 toliarov [39]. Dá sa predpokladať, že počas jeho pôsobenia a počas účinkovania jeho syna kalvína Jána Maciejowského došlo k prechodu kostolov a fár z katolíckych do evanjelických rúk. Tak sa stalo v Hniezdnom, Chmeľnici, Novej Ľubovni, Nižných a vo Vyšných Ružbachoch. Nie je úplne jasné, či v rukách katolíkov ostali kráľovské mestá Podolínec a Stará Ľubovňa [40].

Do prevzatia starostovstva Maciejowskými boli luteránski farári prenasledovaní a šikanovaní. Potom sa situácia zmenila. Práva a dôchodky katolíckych kňazov, majetok fár a školy sa stali majetkom evanjelickej cirkvi. Starostovia zobrali katolíckym kňazom polovičku desiatkov a iné zvýhodnenia, ktoré im vyplývali z funkcie. Napr. v roku 1575 zobrali katolíckym kňazom trinástich miest tisíc gbelov ovsa. Luteránsky župan Stanislav Turzo si v roku 1573 zobral desiatky z 11 miest, ktoré boli súčasťou Bratstva farárov 24 spišských miest. Naopak, Spišská stolica od protestantov vyžadovala vojenské kontribúcie. Protestné listy cisára Maximiliána II. a Rudolfa II., ktorí sa na katolícku stranu priklonili aj z politickej vypočítavosti, nebrali poľskí starostovia vážne [41].
Dohodu medzi Starou Ľubovňou a Spišskou kapitulou týkajúcu sa desiatku porušil starosta Ján Maciejowski, ktorý od obyvateľov Starej Ľubovne násilne vyberal desiatok v naturáliách a Spišskej Kapitule zaň dával náhradu v peniazoch. Stará Ľubovňa sa proti tomu odvolala k poľskému kráľovi Štefanovi Báthorymu a zdôraznila, že patrí pod správu spišského prepošta. Kráľ rozhodol v jej prospech [42].
Pod vplyvom slovenských miest sa evanjelické náboženstvo rozšírilo v susednom poľskom Podhorí – v Krosne, Gorliciach a pod [43].

Náboženské a politické pomery na Spiši boli v tom čase veľmi zložité. Kvôli mnohým prekážkam sa evanjelické náboženstvo šírilo spočiatku pomerne pomaly. Pozoruhodný je prípad evanjelického duchovného v Ľubici Valenta Hortensia, rodáka zo Starej Ľubovne, ktorý pôsobil ako katolícky farár v Krakove, neskôr v Spišskej Belej. Potom prešiel na stranu reformácie a od roku 1572 už pôsobil v Ľubici. V roku 1581 bol zvolený za seniora Bratstva farárov 24 spišských miest a v tejto funkcii pôsobil až do 15. novembra 1585 [44].

Najstaršou samosprávnou evanjelickou cirkevnou organizáciou sa v Uhorsku stalo Bratstvo farárov 24 spišských miest, ktoré sa evanjelickým stalo v roku 1544. Bratstvo, ktorého vznik siahal do 13. storočia, sa spočiatku bránilo novinkám. Prepošt Ján Horvát (Horváth) z Lomnice (1511 – 1544), i keď neskôr sám prestúpil na protestantizmus, vydal proti nemu veľmi ostré nariadenia. V roku 1543 sa Bratstvo dovolávalo Ferdinandovej pomoci na záchranu katolíckej viery proti „nehodnému“ Jánovi Horvátovi, ktorého protikatolícke konanie bolo údajne jedným z dôvodov prestúpenia Bratstva na evanjelické náboženstvo v roku 1544 [45].

Bratstvá vydávali svoje zákony (artikuly, články), ktoré boli záväzné pre všetkých členov. Neskôr sa ustálil názov seniorát a predstaveným bol senior. Bratstvo farárov 24 spišských miest s väčšinou nemeckých osadníkov malo vedúce postavenie medzi ostatnými spišskými bratstvami. Nie je presne známe, ktoré obce do neho patrili. Bruckner na základe Matriculy Molleriany uviedol nasledovné obce: Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Spišská Nová Ves, Levoča, Harichovce, Iliašovce, Spišský Štvrtok, Hrabušice, Švábovce, Poprad, Veľká, Spišská Sobota, Mlynica, Veľká Lomnica, Huncovce, Žákovce, Vrbov, Tvarožná, Ruskinovce, Ľubica, Spišská Belá, Odorín, Bystrany a Kurimany [46].

Podľa Daniela Veselého k prechodu Bratstva na evanjelické náboženstvo prispeli okrem iného aj informácie zo silne prokatolíckeho Poľska, keď sa „rozchýrilo, že aj poľský následník trónu Žigmund II. August je prívržencom evanjelickej viery a po smrti otca ju urobí vládnucim náboženstvom vo svojom kráľovstve. Vtedy sa aj evanjelici v 13 spišských mestách verejne prejavili“ [47] .

Počas – pre evanjelikov nepriaznivého – pôsobenia spišského prepošta a veľkovaradínskeho biskupa Gregora Bornemisu z iniciatívy Melanchtonovho žiaka Laurentiusa Serpilia Quendela v roku 1569 zostavili Cyriak Obsopaeus Koch a Valentín Megander-Gross (Grossman) vierovyznanie Spišského mestského seniorátu – Confessio fidei christianae parochum XXIV regalium ecclesiarum in Scepusio. Bolo prečítané 26. októbra 1569 na kongregácii Bratstva a podpísané všetkými farármi Spišského mestského seniorátu. Vychádzalo z Confessio Pentapolitana a Confessio Heptapolitana (Montana) – vierovyznanie siedmich banských miest: Banskej Štiavnice, Banskej Bystrice, Kremnice, Banskej Belej, Pukanca, Ľubietovej a Novej Bane. Obsahovalo 20 článkov zhodných s Confessio Pentapolitana. Keďže vyznanie bolo zostavené veľmi obozretne, biskup Bornemisa a ostrihomský prímas Verančič ho schválili [48]. Napriek pohnutému obdobiu kráľ Henrich v roku 1574 okrem iných privilégií potvrdil zálohovaným spišským mestám právo na slobodnú voľbu farárov. Opakovane tieto práva potvrdil kráľ Štefan Báthory v roku 1578 [49].

Epizodickou udalosťou dokumentujúcou hľadanie spravodlivosti zálohovaných spišských miest u poľskej vrchnosti bola voľba farára vo Veľkej. Po smrti evanjelického farára Jána Matherna v roku 1581 sa na základe pozvánky sfalšovanej cirkevným správcom Konštantínom na krátky čas stal farárom vo Veľkej muránsky duchovný Cyprián Fried. Evanjelická cirkevná obec vo Veľkej bola činnom cirkevného správcu pobúrená a spravodlivosť hľadala u ľubovnianskeho starostu, ktorý dal povolenie na vypísanie nových volieb. V nich bol zvolený Juraj Nikasi, farár z Tvarožnej. Cyprián Fried sa proti novým voľbám odvolal, no provinčný súd potvrdil, že sa stal farárom na základe zmanipulovaných volieb. Juraj Nikasi bol farárom vo Veľkej až do roku 1600, keď zomrel na mor [50].

Zaujímavou rozporuplnou osobnosťou bol farár a učiteľ Gregor Arelt [51]. Gregor sa kvôli svojej povahe dostal do viacerých sporov, napr. 27. júna 1634 sa na konvente v Hrabušiciach postavil proti cirkevnej vrchnosti. Bol väznený a pokutovaný 10 dukátmi. S popradským farárom Danielom Sturmom obvinil Bratstvo a spišskosobotského farára Jána Bergera, s ktorým sa súdil, že s cieľom urovnať spor podplatil umeleckými hodinami kapitána Ľubovnianskeho hradu. Druhému kapitánovi údajne sľúbil 100 dukátov. Kvôli alkoholu mal v roku 1636 spor so Spišskou Sobotou, kde ho po smrti Jána Bergera napriek tomu pozvali. V roku 1645 zbil vojakov a hajdúkov na Ľubovnianskom zámku a ako pokutu musel Bratstvu zaplatiť 5 a kapitánovi Stanislavskému 50 dukátov. Údajne aj so svojim diakonom Wolfgangom Nickerlusom zomrel na mor.

Panstvo Ľubovnianskeho hradu pozorne sledovalo evanjelických farárov na svojom zálohovanom území. Príkladom je Valentín Kniesner (Gniesner) [52], farár z Popradu. Vicekapitán Ľubovnianskeho hradu Lampert Kozlankovský (Koslankowski) mu chcel po smrti zhabať dom a majetok. Kvôli Kniesnerovmu testamentu musel ísť senior Valentín Hortensius s konseniorom Krištofom Fabricim, Prokopom Scholtzom a Matejom Hertelom na Ľubovniansky hrad a tam za majetok vyplatili 9 dukátov. Podobný osud mal majetok najstaršieho syna známeho bardejovského rektora Leonarda Stöckela, Jána. Do Spišskej Soboty prišiel okolo roku 1571 a v roku 1575 sa na príhovor seniora stal konseniorom. Zomrel pravdepodobne v Spišskej Sobote. Po jeho smrti sa chcel majetku zmocniť kapitán Ľubovnianskeho hradu Lampert Kozlankovský, ktorý mal predtým nad Stöckelom dozor. Na zásah seniora Valentína Hortensia bol tento majetok uchránený [53].

Koncom 16. storočia bolo evanjelické náboženstvo uznané za samostatné. Okrem neho sa šíril kalvinizmus, ktorí odmietali aj evanjelici. V roku 1555 bol v Nemecku podpísaný Augsburský náboženský mier medzi katolíkmi a evanjelikmi. Keď v roku 1596 Jáger (Eger) dobyli Turci, jágerský biskup a kapitula pred nimi utiekli do Jasova. Keďže chceli sídliť v Košiciach, na príkaz cisára Rudolfa II. katolíci v januári 1604 násilím prevzali Kostol sv. Alžbety v Košiciach.

LITERATÚRA
[1] HAJDUK, Andrej: Dejiny ECAV na Slovensku v rokoch 1517 – 1610. In: UHORSKAI, Pavel (ed.): Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry III. Liptovský Mikuláš 2002, s. 14 – 15.
[2] ŠPIRKO, Jozef: Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na cirkevný vývin Slovenska III. Turčiansky Svätý Martin 1943, s. 195 – 205.
[3] TOPOLSKI, Jerzy: Historia Polski. Warszawa – Kraków 1992, s. 134 – 137.
[4] ŠPIRKO, Jozef: Cirkevné dejiny III, s. 206 – 207.
[5] WAGNER, Karol: Analecta Scepusii. Pars I. Viedeň 1773, s. 282.
[6] ŠIMEK, Ondrej: Husitizmus a reformácia na Spiši. Liptovský Mikuláš 1971, s. 89, 100.
[7] TOPOLSKI, Jerzy: Historia Polski, s. 135 –¬ 136.
[8] ŠPIRKO, Jozef: Cirkevné dejiny III, s. 206 – 207.
[9] TOPOLSKI, Jerzy: Historia Polski, s. 137 – 138.
[10] SOPKO, Július: Spišskosobotská kronika. In: SOPKO, Július: Kroniky stredovekého Slovenska. Budmerice 1995, s. 110; ŠA Le, pobočka Poprad, MM SS, Spišskosobotská kronika bez sp. č./15. stor.
[11] HAJDUK, Andrej: Dejiny ECAV na Slovensku, s. 14 – 15. Vo Wittenbergu sa v roku 1522 na univerzitu zapísal Martin Cyriak z Levoče.
[12] URBAN, Václav: Slovensko-poľské vzťahy v epoche obrodenia a reformácie (polovica 15. až začiatok 17. storočia). In: HOLOTÍK, Ľudovít – VANTUCH, Anton: Humanizmus a renesancia na Slovensku v 15. – 16. storočí. Bratislava 1967, s. 386.
[13] VESELÝ, Daniel: Dejiny kresťanstva na Slovensku. Liptovský Mikuláš 1994, s. 21.
[14] VOJTAS, Jozef: Spišská Nová Ves 360 rokov v zálohu poľských kráľov. In: KURUC, Jozef (ed.): Spišská Nová Ves. Spišská Nová Ves 1968, s. 95.
[15] PETRÍK, Borislav (ed.): Evanjelická encyklopédia Slovenska. Bratislava 2001, s. 160 – 162, 268 – 270, 307, 343 – 344; CHALUPECKÝ, Ivan (ed.): Dejiny Popradu. Oriens, Košice 1998, s. 85.
[16] Tadeusz M. Trajdos uviedol, že v rokoch 1546 – 1563 farský úrad spravoval kňaz Salamon Regner, ktorý bol spočiatku horlivým katolíkom. Bližšie TRAJDOS, Tadeusz M.: Reformacja i kontrreformacja na Spiszu. In: GŁADKIEWICZ, Ryszard – HOMZA, Martin (ed.): Terra Scepusiensis. Levoča – Wrocław 2003, s. 473; WEBER, Samuel: Zipser Geschichts- und Zeitbilder. Levoča 1880, s. 133.
[17] Juraj Leudischer (†1560) pochádzal z Levoče. Pôvodne bol vyučeným kožušníkom a krajčírom. Údajne sa dostal na kráľovský dvor v Krakove, ale nespokojný so svojím povolaním odišiel do Olomouca. V dospelom veku začal študovať teológiu na Jagelovskej univerzite v Krakove, potom krátko pôsobil ako učiteľ pravdepodobne v okolí Košíc. V roku 1522 bol vysvätený v Budíne, kde sa pravdepodobne prostredníctvom Henkela zoznámil s Lutherovým učením. Primície slávil v Levoči, ke pôsobil ako výpomocný kňaz. Údajne kvôli láske k vydatej žene musel v roku 1527 opustiť Levoču a presťahoval sa do Stráž. Neskôr odišiel do Vratislavi, kde sa so spomínanou Levočankou oženil a pôsobil tam ako kupec. V roku 1529 sa ako kupec vrátil do Levoče, kde ho spoznali a uväznili. Okolo roku 1530 odišiel do Kežmarku, ktorý bol vtedy na strane Jána Zápoľského, a stal sa farárom. Pôsobil tu 12 rokov a je považovaný za prvého evanjelického farára v Kežmarku. Kežmarok opustil v roku 1542 po smrti Jána Zápoľského. Chcel sa usadiť v Rožňave, ale zo strachu o svoju bezpečnosť sa utiahol do Toporca pod ochranu Hrhovských (Görgeyovcov). Podľa Drobného v roku 1542 bol farárom v Ľubici, odkiaľ ho vyhnal ľubovniansky kapitán Peter Kmita (Kmytha), preto v roku 1543 odišiel do Mlynice. Tu ho prenasledoval senior Moller, ktorý ho v úradných listoch menoval ako „homo ille pestifer“ (onen človek nákazlivý). V roku 1547 odišiel za farára do Spišskej Novej Vsi. (Tu sa údaje líšia od ostatných bádateľov.) Podľa nižšie uvedených autorov v roku 1547 pôsobil v Mlynici a v rokoch 1548 – 1555 v Spišskej Novej Vsi. Odtiaľ ho povolali za farára do Ľubice a neskôr sa vrátil do Toporca. Bližšie CHALUPECKÝ, Ivan (ed.): Dejiny Popradu, s. 84 – 85; KOLLÁROVÁ, Zuzana (ed.): Biografický slovník mesta Poprad. Poprad 2004, s. 131; KOLLÁROVÁ, Zuzana – MALOVCOVÁ, Božena: Stráže známe – neznáme 1276 – 2001. Stráže 2001, s. 77; SCHWARZ, Karl: Die Reformation in der Zips. In: ŠVORC, Peter (ed.): Spiš v kontinuite času. Prešov – Bratislava – Wien 1995, s. 48 – 68, 48 – 68; VESELÝ, Daniel: Georg Leudischer – ein lutherischer Prediger in der Zips. In: SCHWARZ, Karl – ŠVORC, Peter (ed.): Die Reformation und ihre Wirkungsgeschichte in der Slowakei. Band 14. Wien 1996, s. 67 – 79; DROBNÝ, Ján P.: Evanjelickí slovenskí martýri. Liptovský Svätý Mikuláš 1929, s. 5 – 6.
[18] CHALUPECKÝ, Ivan (ed.): Dejiny Popradu, s. 86.
[19] Tadeusz M. Trajdos uviedol, že do Tvarožnej prenikla reformácia v roku 1556, resp. 1557. TRAJDOS, Tadeusz M.: Reformacja i kontrreformacja na Spiszu, s. 473. Podľa Chalupeckého sa: „Tvarožná pridáva k reformácii pomerne neskoro. Podľa niektorých prameňov ju uviedol do mesta farár Tomáš Lammel v roku 1557, podľa iných zvíťazila v roku 1567. Týmto sa celé mesto stalo evanjelickým...“ CHALUPECKÝ, Ivan – HUDÁČEK, Ondrej: 700-ročná Tvarožná. Tvarožná 1971, s. 8.
[20] CHALUPECKÝ, Ivan (ed.): Dejiny Vrbova. Levoča 1996, s. 19 – 21. Vavrinec Buchwald bol v roku 1549 seniorom Bratstva. Vrbov ešte v roku 1567 platil prepoštovi tzv. kathedraticum – 4 zlaté a 40 denárov.
[21] Anton Toperczer (Topercer, Topperczer) († 1567 Veľká) bol spočiatku silným katolíkom. Pôsobil ako učiteľ v Mlynici. Jeho myšlienky ovplyvnil Juraj Leudischer natoľko, že sa stal evanjelickým učiteľom. V roku 1565 kúpil dom vo Veľkej a žil tam do svojej smrti. Už vo výslužbe (od roku 1562) a ako slepec prijal eucharistiu pod oboma spôsobmi. V rokoch 1545 – 1552 bol seniorom Bratstva 24 spišských miest. KOLLÁROVÁ, Zuzana (ed.): Biografický slovník mesta Poprad, s. 204; CHALUPECKÝ, Ivan (ed.): Dejiny Popradu, s. 85.
[22] CHALUPECKÝ, Ivan (ed.): Dejiny Popradu, s. 85. Prijatie eucharistie pod oboma spôsobmi Topercerom nie je pre Chalupeckého dostatočným dôkazom prestupu na evanjelickú vieru, keďže Topercer bol kňaz.
[23] Anton Philadelphus ako farár v Sabinove a Banskej Bystrici bol známy tvrdým odporom k anabaptistov. Bol prvým evanjelickým farárom v Spišskej Sobote (od 6. 3. 1552) považovaným za nepriateľa novokrstencov, za skutočného apoštola spišskosobotskej reformácie a pôsobil tu do roku 1560. Po príchode odstránil katolícke bohoslužby a zaviedol nové – luteránske. Počas jeho pôsobenia neboli zničené interiéry kostola. Odstránil omšu a zaviedol evanjelické služby Božie. Niektorí autori predpokladajú, že do Spišskej Soboty prišiel zo Spišského Podhradia alebo zo Spišskej Novej Vsi. CHALUPECKÝ, Ivan (ed.): Dejiny Popradu, s. 86; KOLLÁROVÁ, Zuzana: Zabudnuté centrum vzdelania – Spišská Sobota. In: ČIČAJ, Viliam (ed.): Formy a obsah vzdelanosti v historickom procese. Bratislava 1999, s. 31 – 43; KOLLÁROVÁ, Zuzana – MALOVCOVÁ, Božena: Stráže známe – neznáme, s. 78.
[24] Trajdos uviedol, že reformácia sa začala v Matejovciach v roku 1551. TRAJDOS, Tadeusz M.: Reformacja i kontrreformacja na Spiszu. In: GLADKIEWICZ, Rystard – HOMZA, Martin (ed.): Terra Scepusiensis. Levoča – Wrocłav 2003, s. 473.
[25] PETRÍK, Borislav (ed.): Evanjelická encyklopédia Slovenska, s. 269. Chalupecký uvádza Petra Suchiniho, ktorý tu pôsobil podľa Petríka v rokoch 1548 – 1573 (1576?) a podľa Chalupeckého v roku 1573. CHALUPECKÝ, Ivan (ed.): Dejiny Popradu, s. 86.
[26] Juraj Filker (Stephany) bol prívržencom reformačných myšlienok a svojím entuziazmom presvedčil aj obyvateľov obce, ktorí hromadne prestúpili na evanjelickú vieru 19. marca 1552.
Do užívania evanjelickej cirkvi prešiel aj dovtedajší rímskokatolícky kostol. Filker bol zároveň aj seniorom Bratstva 24 spišských miest. 3. februára 1573 bol z neznámych príčin uväznený na Ľubovnianskom hrade. Po návrate zo zajatia sa v roku 1575 zriekol kňazského úradu. Zomrel 5. septembra 1579. JAVORSKÁ, Darina – KOLLÁROVÁ, Zuzana – MALOVCOVÁ, Božena – SEDLÁČKOVÁ, Eva – ŠLAMPOVÁ, Martina – BEDNÁROVÁ, Marta: Veľká 1268 – 1998. Poprad 1998, s. 41.
[27] CHALUPECKÝ, Ivan (ed.): Z minulosti Ľubice. Ľubica 1996, s. 64.
[28] Tadeusz M. Trajdos uviedol, že v Spišských Vlachoch pôsobil exkatolícky farár Jakub, syn Blažeja zo Spišského Podhradia, senior Bratstva 24 miest v roku 1546. TRAJDOS, Tadeusz M.: Reformacja i kontrreformacja na Spiszu, s. 473.
[29] Ondrej Fischer pôsobil v Levoči. Na podnet rímskeho kléru ho chcel zajať s vojskom Ján Kacianer, hlavný kapitán Ferdinanda I., preto sa utiahol do Smolníka, kde ho 11. mája 1529 chytil, s celou rodinou uväznil Sebastián Saur a odovzdal ho Kacianerovi, ktorý ho poslal do vyhnanstva na zemplínsky hrad Čičvu. Nevedno presne, ako sa Fischer vyslobodil, ale sa objavil opäť na Spiši a usadil sa vo Švedlári, kde pokračoval v presadzovaní reformátorských myšlienok. DROBNÝ, Ján P.: Evanjelickí slovenskí martýri, s. 5. Ondreja Fischera ako prvého evanjelického farára potvrdzuje aj Petrík. PETRÍK, Borislav (ed.): Evanjelická encyklopédia Slovenska, s. 344. Podľa Františka Žifčáka obyvatelia Spišského Podhradia prestúpili so svojím farárom Jakubom Blasym (seniorom Bratstva) na evanjelickú vieru v roku 1548. ŽIFČÁK, František (ed.): Kronika mesta Spišské Podhradie slovom i obrazom. Spišské Podhradie 1999, s. 24 – 25.
[30] Vavrinec Serpilius Quendel pôsobil od roku 1564 ako farár v Ľubici. Sprevádzal na ceste do Wittenbergu mladého šľachtica Marka Horvátha na stretnutie s Martinom Lutherom. Bol v Augsburgu v roku 1530, keď evanjelici predložili svoje vierovyznanie cisárovi Karolovi. V roku 1547 sa oženil s Julianou Rotterovou. 5. mája 1557 bol zvolený v Spišskom Podhradí za seniora Bratstva 24 spišských miest, o rok neskôr začal pôsobiť ako kazateľ v Levoči, verný svojmu heslu Spása – blaho – pokoj. Po piatich rokoch činnosti odišiel do Ľubice. 8. novembra 1564 bol na sneme Bratstva v Spišskej Sobote potvrdený vo funkcii seniora. Zomrel v Ľubici 30. apríla 1572. Pochovaný bol v kostole v Levoči. CHALUPECKÝ, Ivan (ed.): Z minulosti Ľubice... s. 64 – 65; URBAN, Václav: Slovensko-poľské vzťahy v epoche obrodenia a reformácie (polovica 15. až začiatok 17. storočia). In: HOLOTÍK, Ľudovít – VANTUCH, Anton: Humanizmus a renesancia na Slovensku v 15. – 16. storočí. Bratislava 1967, s. 386; TRAJDOS, Tadeusz M.: Reformacja i kontrreformacja na Spiszu, s. 474.
[31] Bližšie TRAJDOS, Tadeusz M.: Reformacja i kontrreformacja na Spiszu, s. 473.
[32] VOJTAS, Jozef (ed.): Ľubica. Bratislava 1971, s. 29.
[33] ŠA LE, Provincia XVI spišských miest I. Grófsky archív B II/13, 1555 ŠA LE, pobočka Spišská Nová Ves, MM SNV 153/1555 sz.
[34] Rímskokatolícky farský úrad v Spišskej Sobote. Pischova kronika, s. 279.
[35] WAGNER, Karol: Analecta Scepusii sacri er Profani. Pars I. Viedeň 1773, s. 289 – 290.
[36] WAGNER, Karol: Analecta Scepusii. Pars I, s. 231.
[37] WAGNER, Karol: Analecta Scepusii sacri et profanii. Pars II. Viedeň 1774, s. 261.
[38] SUCHÝ, Michal: Spišské mestá v poľskom zálohu. In: MARSINA, Richard (ed.): Spišské mestá v stredoveku. Košice 1974, s. 83; VOJTAS, Jozef: Spišská Nová Ves, s. 122.
[39] ŠA LE, pobočka Spišská Nová Ves, MM SNV 171/1566 sz.
[40] Poľský historik Tadeus M. Trajdos sa domnieva, že nie je možné, aby počas pôsobenia starostu Maciejowského (do roku 1564) došlo k takémuto stavu, no slovenský historik Ivan Chalupecký jeho domnienku vyvracia. Opiera sa o skutočnosť, že farár z Podolínca sa v roku 1560 zúčastnil na synode arcibiskupa Mikuláša Olaha. Podľa Trajdosa boli Podolínec a Stará Ľubovňa krátky čas evanjelické, pokiaľ sa nestal v roku 1591 starostom katolík Sebastián Lubomirský. TRAJDOS, Tadeusz M.: Reformacja i kontrreformacja na Spiszu, s. 474. Chalupecký napísal: „Zdá sa totiž, že na stranu reformácie sa nikdy nepridala Stará Ľubovňa, Podolínec alebo Spišská Stará Ves.“ CHALUPECKÝ, Ivan: K rekatolizácii na Spiši. In: VERBUM V, 1994, č. 1, s. 22.
[41] TRAJDOS, Tadeusz M.: Reformacja i kontrreformacja na Spiszu, s. 476.
[42] WAGNER, Karol: Analecta Scepusii... Pars I, s. 239 – 240.
[43] URBAN, Václav: Slovensko-poľské vzťahy, s. 387.
[44] CHALUPECKÝ, Ivan: Z minulosti Ľubice. Ľubica 1996, s. 65.
[45] Podľa Jozefa Špirka sa Bratstvo stalo evanjelickým už v roku 1540. ŠPIRKO Jozef: Cirkevné dejiny III, s. 199.
[46] BRUCKNER, Gyözö: A reformáció és ellenreformáció története a Szepességen. Budapešť 1922, s. 6 – 7. Podľa Wagnera tu patrili Spišská Belá, Ľubica, Poprad, Spišská Nová Ves, Spišské Vlachy, Veľká, Spišské Podhradie, Spišská Sobota, Vrbov, Tvarožná, Ruskinovce, Stráže, Matejovce, Veľký Slavkov, Mlynica, Bystrany, Žákovce, Hrabušice, Spišský Štvrtok, Smižany, Iliašovce, Harichovce, Danišovce, Kurimany. WAGNER, Karol: Analecta Scepusii. Pars I, s. 283. Petrík uviedol iba 23 nasledovných cirkevných zborov: Bystrany (Veľbachy), Harichovce (Palmsdorf), Hrabušice (Kabsdorf), Iliašovce (Sperndorf) spolu s Kurimanmi, Ľubica (Leibitz), Matejovce, Mlynica (Milbach), Odorín (Drin), Poprad, (Deutschendorf), Ruskinovce (Rissdorf, zaniknutá obec), Smižany, Spišská Belá, Spišská Nová Ves, Spišská Sobota (Georgenberg), Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Stráže pod Tatrami (Michaelsdorf), Tvarožná (Durand), Veľká, Veľký Slavkov, Vrbov (Menhard), Žakovce. PETRÍK, Borislav (ed.): Evanjelická encyklopédia Slovenska, s. 110, 345.
[47] VESELÝ, Daniel: Žilinská a spišskopodhradská synoda. In: ČAPLOVIČ, Dušan (ed.): Problematika cirkevných dejín 1517 – 1681 na Slovensku (v Uhorsku). Bratislava 2001, s. 94.
[48] PETRÍK, Borislav (zost.): Evanjelická encyklopédia Slovenska, s. 68; VESELÝ, Daniel: Dejiny kresťanstva na Slovensku. Liptovský Mikuláš 1994, s. 23. Veselý uvádza dátum 14. marca 1569.
[49] ŠA LE, Provincia XVI spišských miest I. Grófsky archív B II/22, 1574; B II/24, 1578.
[50] CHALUPECKÝ, Ivan (ed.): Dejiny Popradu, s. 86; CHALUPECKÝ, Ivan: Protireformácia alebo rekatolizácia? In: Historické štúdie 40, 1999, s. 134.
[51] Gregor Arelt (*12. 3. 1560 – †29. 8. 1645 Spišská Sobota). Otec Ján a matka Mária, rod. Fascirinová. Jeho bratmi boli kňazi Ján a Martin. Základnú školu navštevoval v rodisku (zrejme v Spišskej Sobote), na žiadosť rodičov odišiel do Levoče, kde študoval 4 roky. Pôsobil v rôznych zahraničných školách – v Bitze, Štetíne a v Dánsku (3 roky). Keď sa dopočul o smrti otca a dvoch bratov, získal pozvanie ľubického kňaza za rektora tamojšej školy. 24. augusta 1624 sa stal kňazom v Rakúsoch, ale po pár týždňoch ho povolali Veľčania. Keďže si nevyžiadal cirkevný súhlas, Bratstvo ho obvinilo z prospechárstva a uznieslo sa, „že nie je hodný vystúpiť na kazateľnicu“. Prihovorili sa však zaňho vplyvní muži, a tak pri vstupe do Bratstva musel zložiť 2 dukáty a 3 denáre. KOLLÁROVÁ, Zuzana (ed.): Biografický slovník mesta Poprad, s. 15 – 16.
[52] Valentín Kniesner (Gniesner) (†22. 8. 1584 Poprad) bol farárom v Hrabušiciach a po rezignovaní popradského farára Antona Topertzeraa v roku 1565 prišiel za farára do Popradu, kde bol 13. 11. 1572 zvolený za konseniora. V Poprade pôsobil 17 rokov a 72 dní. Priatelil sa s Jánom Stöckelom. Z Popradu odišiel za farára do Dobšinej (okolo roku 1580). Tu mu Turci v roku 1584 zabili manželku, brata a priateľa. Utiekol do Popradu, kde ako farár zomrel v tom istom roku. Vo funkcii farára pôsobil 20 rokov. VARSÍK, Branislav: Husiti a reformácia, s. 82; Súkromný archív rodiny Adamčíkovej z Popradu, Ecclesiae Aug. Evang. Popradiensis, s. 342; KOLLÁROVÁ, Zuzana (ed.): Biografický slovník mesta Poprad, s. 110.
[53] Ján Stöckel (*Bardejov – †22. 8. 1584). Podľa rkp. evanjelického farára Mikuláša Adamčíka, ktorý sa opieral o dosiaľ nezvestnú monografiu SCHOLTZ, Johann: Biographische Nachrichten von den evang. Predigen in der ehemaligen Fraternität der XXIV. Pfarrherrn in Zips I.

PhDr. Zuzana Kollárová, PhD.  | 20.7.2010

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart