Rudolf II. Habsburský

Narodil sa 18. 7. 1552 vo Viedni; zomrel 20. 1. 1612 v Prahe. Historici ho charakterizujú ako veľmi vzdelaného človeka, systematického zberateľa a mecenáša ezoterických vied a umenia; na druhej strane ako ambiciózneho, no nedôsledného štátnika, známeho aférami, samoľúbeho, chorého a veľmi nerozhodného. Obdobie jeho panovania sa označuje ako „rudolfínska doba“.

Rudolfov otec, Maximilián II. Habsburský, bol známy ako duchovne umiernený panovník s pozitívnym náhľadom na protestantizmus a s veľmi blízkymi vzťahmi s príslušníkmi nekatolíckych náboženstiev. Rudolfovu matku, Máriu Španielsku, presvedčenú katolíčku, prejavy náboženskej tolerancie jej muža znepokojovali a v snahe ochrániť syna pred nevhodnými vplyvmi viedenského dvora poslala ho v r. 1564 spolu s mladším bratom Arnoštom na výchovu do katolíckeho Španielska na dvor svojho brata Filipa II., kde strávil sedem rokov. Zaumienila si vychovať zo synov vzorných zástancov katolíckej viery. Rudolf ako budúci následník trónu si v Španielsku mal osvojiť všetko, čo vladár potrebuje. Nechýbalo mu sebavedomie, rozsiahle vzdelanie a bohaté jazykové znalosti. Čo ho v Španielsku však ohromilo, najväčšmi bola veľkoleposť a nádhera kráľovského dvora, podpora vedy a umenia zo strany panovníka a dôkladne vypracovaný a dodržiavaný ceremoniál, ktorý formálne potvrdzoval nielen spoločenské, ale predovšetkým mocenské postavenie kráľa voči poddaným. Tieto podnety v mladom Rudolfovi zanechali trvalé stopy.

Prvá korunovácia Rudolfa II. sa konala rok po návrate zo Španielska: 25. septembra 1572 bol v Prešporku korunovaný za uhorského kráľa. Jeho pražskej korunovácii však predchádzali nekonečné rokovania jeho otca so zemským snemom o slobode vierovyznania a uznanie tzv. Českej konfesie, ktorá mala zaručiť náboženskú slobodu nekatolíckym cirkvám. Maximilián ju napokon v r. 1575 ústne potvrdil, čím bola podmienka stavov splnená. Rudolf mohol byť 22. septembra 1575 korunovaný svätováclavskou korunou českých kráľov. Ešte v auguste toho istého roka bol v Regensburgu zvolený za rímskeho cisára. Okolo r. 1580 sa objavili prvé príznaky jeho duševnej choroby (mániodepresívna psychóza). Choroba sa u Rudolfa prejavovala striedaním nálad. Panovníkovu priazeň neraz striedali útoky a podozrenia, ktoré sa zhoršovali s pribúdajúcimi prejavmi šialenstva. Pri nich sa jeho nevôľa, záchvaty chorobnej podozrievavosti či výbuchy hnevu obracali proti najbližším služobníkom.

S veľkou obľubou sa dodnes tradujú aj historicky potvrdené príbehy troch komorných služobníkov - Jeronýma Makovského, Filipa Langa a Kašpara Ruckého. Tí si jeden po druhom získali cisárovu bezvýhradnú dôveru a neskrývane z nej ťažili. Ich príjmy rástli vďaka úplatkom, pretože bez ich súhlasu sa takmer nikomu nepodarilo dosiahnuť audienciu u cisára. Aj oni sa však stali obeťami intríg a postupne sa z výhodných postov navzájom vytlačili. Prví dvaja skončili vo väzení, kde Makovský pobudol až do r. 1624, Lang zomrel v r. 1610. Rucký spáchal pred uväznením samovraždu.

V r. 1583 sa Rudolf rozhodol pre Prahu ako pre svoje stále sídlo. Urobil tak radikálne opatrenie, ktoré sa vymykalo dovtedajšej tradícii. Jeho predchodcovia na cisárskom tróne využívali Prahu iba sporadicky pri vybavovaní štátnických záležitostí. Rudolf sa rozhodol inak a Prahu povýšil na sídelné mesto, čím súčasne splnil sľub daný zemskému snemu pred svojou korunováciou. Prahu pozdvihol na významné centrum politiky, kultúry a vzdelanosti. Okrem toho bol známy ako "cisár ezoterikov, alchymistov a astrológov". Tento prívlastok spolu s prezývkou "rakúsky Hermes Trismegistos" ho plne vystihoval. Na svojom dvore sústredil učencov a mágov z celého sveta, dokonca vstúpil do rozenkruciánskeho rádu. Panovník posadnutý alchýmiou dúfal, že s pomocou učencov odhalí najskrytejšie tajomstvá ľudského poznania. K najvýznamnejším učencom tej doby, ktorí žili na cisárskom dvore, patrili mág a astrológ John Dee, alchymista a astrológ Edward Kelley ako i vedci svetového mena matematici a astronómovia Tycho de Brahe a Johannes Kepler. V rudolfínskej Prahe našiel na krátky čas útočisko aj významný renesančný vzdelanec Giordano Bruno, ktorý počas svojho pobytu dokonca prednášal na Karlovej univerzite. Čo okrem vedeckého bádania Rudolfa fascinovalo, bol židovský mysticizmus. Najmä poznatky pražského rabína Jehudu Löwa ben Becalela v ňom vyvolávali neskrývaný záujem a túžbu stretnúť sa s ním. K stretnutiu prišlo 23. februára 1592 a rabín na cisára urobil nesmierny dojem. O obsahu ich rozhovoru nie je nič známe, ale historici predpokladajú, že šlo o rozpravy o kabale. Z tých čias pochádza i slávna legenda o Golemovi.

Tohto panovníka po celej Európe preslávila i jeho veľkolepá zbierka obrazov a iných umeleckých artefaktov. O jeho slávnej galérii, ktorú však mal česť vidieť iba málokto, sa hovorilo vo všetkých kruhoch. K jej skvostom patrili diela takých umelcov, ako boli Tizian, Leonardo da Vinci či Albrecht Dürer. Po Rudolfovej smrti sa však umelecké diela roztratili. Časť zbierok sa dostala do Viedne či iných miest v Rakúsku a Nemecku, množstvo umeleckých skvostov však zmizlo vo Švédsku ako vojnová korisť po tridsaťročnej vojne.

Po celý svoj život ostal starým mládencom. Plánovaný sobáš s infantkou Izabelou, dcérou španielskeho kráľa Filipa II., dohodnutý v r. 1568, sa neuskutočnil (Izabela sa v r. 1597 vydala za Rudolfovho mladšieho brata Albrechta) a Rudolf ani nemal o manželstvo záujem. Známy je jeho vzťah k početným konkubínam, z ktorých najznámejšou a najstálejšou bola grófka Katarína Stradová. Z jeho početných mileneckých vzťahov pochádzalo asi šesť potomkov, ktorých však nikdy oficiálne neuznal. Najznámejší bol jeho duševne chorý syn Julius Cesar d´Austria (*1585, †1609), pravdepodobne tiež syn Kataríny Stradovej.

K Rudolfovmu koncu prispel i jeho nezáujem o politické dianie. Keď v r. 1593 vypukla vojna s Turkami a v r. 1604 vypuklo v Uhorsku povstanie Štefana Bočkaja, povstalci s pomocou Turkov obsadili celé Slovensko a vpadli dokonca i na Moravu a do rakúskych krajín. Monarchia sa rútila do zániku a tak Rudolfova pasivita vyvolala inicitívu jeho brata Mateja, ktorý uzavrel so Štefanom Bočkajom a s Turkami mier. To bol začiatok konca Rudolfovho panovania. Ten sa niesol v znamení trvalého ohrozenia cisárovej autority a siliacej duševnej choroby, v dôsledku ktorej bol postupne zbavovaný vlády nad jednotlivými krajinami v prospech svojho brata, ktorý získal podporu uhorských, rakúskych a moravských stavov.Rudolf si udržal vládu iba v Čechách a v Sliezsku, a to vďaka udeleniu známeho Majestátu Rudolfa II. protestantským stavom 9. 6. 1609. Majestát bol dôležitým dokumentom pre protestantov. Hlavnou zásadou v ňom bola klauzula, že nikto nesmie byť nútený ku katolíctvu či k inému náboženstvu. Majestát vlastne potvrdzoval Českú konfesiu z r. 1575 a vzťahoval sa na šľachtu, kráľovské mestá i poddaných. Zaručoval slobodu vierovyznania bez ohľadu na postavenie jednotlivca. Aby boli dodržané ustanovenia Majestátu, bolo zvolených tridsať ochrancov viery (po desať z každého stavu).

Rudolf sa veľmi obával o stratu svojej moci. V snahe zvrátiť stav, vďaka ktorému by sa prípadným nástupcom na českom tróne stal jeho brat Matej, sa Rudolf odhodlal podniknúť ešte jeden pokus. Využil pomoc svojho bratranca, passauského biskupa Leopolda, a v januári 1611 nechal vtrhnúť pasovské vojská do Čiech. Tým však vyvolal v krajine vlnu odporu, čo 11. 4. 1611 vyústilo do Rudolfovej vynútenej abdikácie a jeho nahradenie na českom tróne mladším bratom Matejom.

Viac ho zaujímalo umenie ako politika, a preto prišiel o korunu. Na sklonku života sa Rudolfovi k duševnej chorobe pridalo i ochorenie pľúc, pečene, trombóza, ale i sprievodné znaky syfilidy. Neriadil sa radami lekárov, aby sa liečil, pretože veril proroctvu, že zomrie na mŕtvicu. Skonal ráno 20. januára 1612. Po smrti boli jeho ostatky uložené do podzemnej hrobky svätovítskeho chrámu v Prahe. Rudolfa II. svojským spôsobom verejnosti pripomenul notoricky známy český film Cisárov pekár a pekárov cisár s hlavným predstaviteľom Janom Werichom.

EPST, č. 26, 24. 6. 2009, s. 13

Norbert Hajský | 6.7.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart