Prípravné porady k zvolaniu prvej krajinskej synody a činnosť Petra Révaia

Za najvýznamnejších predstaviteľov Žilinskej synody sú právom považovaní Eliáš Láni, bytčiansky evanjelický farár a senior – „otec slovenských evanjelikov“, spolu so zvolávateľom Žilinskej synody, palatínom uhorského kráľovstva, Jurajom Turzom (Thurzo), dedičným županom Oravy.

K významným predstaviteľom uhorskej šľachty, ktorí na pozvanie Juraja Turzu prišli do Žiliny, aby podporili zrod zjednotenej evanjelickej a. v. cirkvi, patrí aj Peter Révai (Peter z Révy), turčiansky dedičný župan, „majster kúrie a radca Jasnosti kráľovskej, strážca uhorskej svätej koruny“, poverený aj ďalšími významnými funkciami na uhorskom kráľovskom dvore, v neposlednom rade významný vedec – historik kráľovskej koruny, monarchie a osobitne Slovanov v Uhorsku. Považuje sa za zakladateľa slovanskej historiografie.

Peter Révai podpísal a osobnou pečaťou „stvrdil“ Zákony Žilinskej synody hneď po Jurajovi Turzovi – ako druhý v poradí: naznačujú to nielen tlačou publikované edície Zákonov, ale očividne o tom vypovedá v roku 2008 identifikovaný autentický latinský rukopis Zákonov, objavený v Slovenskej národnej knižnici v Martine.
Popredná pozícia Petra Révaia medzi signatármi Žilinskej synody svedčí o tom, že patril k jej najvýznamnejším – najvplyvnejším účastníkom. Ťažšie sa však hľadá odpoveď na otázku, prečo sa tak stalo a z akých dôvodov by sa mala účasť Petra Révaia v súvislosti so Žilinskou synodou spomínať ako významná, a preto aj v súčasnosti pamätihodná. Odpoveď na takto položenú otázku treba hľadať v krokoch, ktoré konalo turčianske evanjelické bratstvo – zaštítené práve županom – strážcom uhorskej koruny Petrom Révaiom – viac ako dva roky pred Žilinskou synodou, v čase, v ktorom v Turci ešte ako turčiansky senior a mošovský farár pôsobil Eliáš Láni, budúci „architekt“ Žilinskej synody.

Bol to práve Eliáš Láni, ktorý na 18. marca 1608 zvolal do Turčianskeho Svätého Martina kongregáciu turčianskeho bratstva, na ktorej predniesol „zjednocujúcu“ reč: vyzval turčianske bratstvo, aby k Augsburskému vierovyznaniu podľa príkladu nemeckých evanjelikov pridalo aj ďalší dokument evanjelickej vierouky – Knihu svornosti, ktorej prijatie by podľa Lániho umožnilo jednoznačnejšie vyjadriť luthersko-protestantskú vieroučnú identitu uhorských – prevažne slovenských evanjelikov, a na tomto základe nadväzne i žiaducu integráciu evanjelických cirkevných štruktúr v Uhorsku. Láni svoju turčianskosvätomartinskú reč nadpísal príznačne: Dôvody, ktoré si vyžadujú, aby bolo prijaté a podpisom schválené nielen Augsburské vierovyznanie, ale tiež Liber Concordiae a ktoré predniesol 18. marca 1608 na kongregačnom zhromaždení v Martine Eliáš Láni.
Lániho reč o potrebe prijať Knihu svornosti v slovenských prameňoch, ktoré sa týkali Žilinskej synody, celé stáročia chýbala. Až začiatkom 20. storočia ju objavil maďarský cirkevný historik J. Zoványi, ktorý jej latinské znenie publikoval v periodiku Egyháztörtelem Adattár III. Tam ju po štvrťstoročí objavil renomovaný bádateľ, profesor Ján Kvačala, ktorý o jej obsahu a význame uverejnil pozoruhodnú štúdiu v časopise Viera a veda (1930). O Lániho reči prednášal v tom istom roku na konferencii evanjelického kňazstva v Kremnici a neskôr jej venoval významnú pasáž v monografii Dejiny reformácie na Slovensku (1935). Samotnú reč však v slovenskom preklade nepublikoval. No jedinečnou analýzou podčiarkol jej mimoriadny historický význam, najmä jej dôraz, ktorý kládol na jednotu vo vieroučných otázkach. V tejto súvislosti Kvačala zdôraznil: K vnútornej jednote vtedy bola ale potrebná, bo chýbala, predovšetkým zásadná jednota: v hlavných otázkach viery. Súčasne naznačil dynamický vzťah nedoriešených vieroučných otázok k vízii „integračnej synody evanjelikov“, ktorá sa dostala na program dňa práve v roku 1608 v súvislosti očakávaným prijatím snemových článkov o slobode a rovnosti náboženských vyznaní Uhorsku, a to na jesennom zasadnutí uhorského snemu v Prešporku: Ako prípravu k nastávajúcim veľkým prácam treba – píše Kvačala – ... pochopiť predmet kongregácie turčianskej z 18. marca 1608 roku. K predmetu tomu Eliáš Láni povedal pre nasledujúce roky, myslím až podnes, teda historickú reč, ktorú je čas urobiť v našej cirkvi, a nielen v nej známou: ona nám vysvetľuje beh nasledujúcich vážnych dejov.

Augsburské vyznanie spoločne s Knihou svornosti umožnili jasne formulovať, aké malo byť vierovyznanie evanjelikov a zaujať i stanoviská k vieroučným princípom rímskokatolíckej, kalvínskej cirkvi či ďalším kresťanským formáciám Lániho doby. O to, že sa stali základom vierouky evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku, sa zaslúžil Eliáš Láni, ktorý svoje vieroučné stanoviská v turčianskom bratstve koordinoval s „dobrým, zbožným a pravoverným“ mužom, zaslúžilým o celé turčianske kontubernium. Podľa Kvačalu Láni s najväčšou pravdepodobnosťou takto charakterizoval turčianskeho župana – strážcu uhorskej koruny Peter Révaia, keď o ňom vo svojej martinskej reči doslova uviedol: Samotnú Knihu svornosti mať a schváliť je potrebné i z toho dôvodu, lebo to žiada od nás dobrá, zbožná, pravoverná a o celé kontubernium mimoriadne zaslúžilá vrchnosť, ktorej tiež prináleží povinnosť postarať sa o to, aby bol zachovaný mier a pokoj cirkví a škôl, sláva božskej priazne, aby sa presadzovala pravda, a aby sa preniesla i na potomkov. Peter Révai sa o Žilinskú synodu zaslúžil aj ako riadne zvolený predseda poslednej prípravnej porady pred Žilinskou synodou, ktorá sa konala v Sučanoch 7. 8.1609. Možno sa Peter Révai zúčastnil i na prípravných poradách – konventoch, ktoré „révaiovskej“ záverečnej prípravnej porade v Sučanoch predchádzali. Uskutočnili sa v Žiline (23. 10. 1608), v Považskej Bystrici a (6. 5. 1609) a napokon opäť v Žiline 15. 7. 1609. Túto druhú žilinskú prípravnú synodu niektorí autori považujú za riadne zvolanú, ale neúspešnú synodu.
Podľa Jána Kvačalu Eliáš Láni na Žilinskej synode – z hľadiska evanjelickej vierouky –v marci roku 1610 len „zopakoval, čo v Martine pred dvoma rokmi“ – rozumejme 18. 3. 1608 – „bol predniesol a našiel súhlasu.“ Slovom: čo Lániho a Révaiov Turčiansky Svätý Martin na úrovni turčianskeho bratstva „predvídavo inšpiroval a požadoval“, Lániho a Turzova Žilinská synoda dokončila – „akceptovala a deklarovala“, a to s nadväznými synodami na celouhorskej úrovni: medzi slovenskými evanjelikmi, ktorí sa zaslúžili o zrod evanjelickej cirkvi v Uhorsku, zvíťazil lutherský smer založený na Symbolických knihách.
Text reči Eliáša Lániho v slovenskom preklade slovenskej historickej verejnosti predstavil Miloš Kovačka v júni 2007 na vedeckej konferencie o historickom spise Turčianskej stolice Memorialis. Publikovaný je v štúdii Miloša Kovačka v zborníku Memorialis – historický spis slovenských stolíc (Martin, 2008). S uvedenou štúdiou sa možno zoznámiť aj v elektronickej forme na webovej stránke www.ecav.sk v priečinku Žilinská synoda.

EPST, č. 45, 4. 11. 2009, s. 13

Miloš Kovačka | 15.12.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart