Osobnosť Štefana Bočkaja

Jedna z významných osobností histórie, ktorej meno v spojitosti s národnou a náboženskou ašpiráciou navždy vstúpilo do slovenských dejín – ŠTEFAN BOČKAJ, vodca prvého stavovského protihabsburgského povstania, bojujúci nielen za koniec vojny s Turkami, ale i proti habsburským snahám o rekatolizáciu krajiny – za slobodu protestantského vyznania.

POLITIKA
Štefan Bočkaj pochádzal zo sedmohradskej šľachtickej rodiny. Narodil sa 1. januára 1557 v Kluži vo väzení. Toto navonok opovrhnutiahodné a ponižujúce miesto narodenia si vyslúžil preto, že jeho matka a otec presadzovali záujmy Habsburgovcov v Sedmohradsku, za čo ich uhorský protikráľ Ferdinanda Habsburga – Ján Žigmund Zápolský, dal uväzniť na dvore kráľovnej Izabely. Nešlo však o klasické väzenie, ale o zajatie podľa dobového zvyku – akési domáce väzenie, v akom vtedy väznili osobnosti šľachtického rodu.
Cesty Š. Bočkaja potom viedli najskôr na dvor cisára Maximiliána do Viedne, kde jeho otec – po prepustení z väzenia, zastával funkciu tajomníka uhorského kancelára a kde sa mu dostalo i primeranej, hoci prísnej prohabsburskej výchovy. Keď mal deväť rokov, vrátil sa na rodné panstvo v Sedmohradsku, ktoré bolo v tomto období (na základe ponižujúceho mieru s Turkami, ktorý uzavrel r. 1547 Ferdinand) formálne samostatným kniežatstvom začleneným do Uhorska, a zároveň tvorilo akúsi nárazníkovú bariéru medzi Turkami a Habsburgovcami. Krajinu tiež vojensky podporoval sultán, a preto bola ako turecký vazal do značnej miery vydaná na milosť a nemilosť Osmanskej ríši. Väčšinu Sedmohradska tvorili Rumuni, no vládu mala v rukách prevažne maďarská šľachta. Sedmohradskí vojvodovia boli protestanti bojujúci za zachovanie svojich práv voči katolíckej monarchii.
Historické zdroje uvádzajú, že Štefan Bočkaj patril k habsburgofílskej časti sedmohradskej šľachty, hoci sám vyznával kalvinizmus.
Keď ho v roku 1592 jeho bratranec, a zároveň nastávajúce sedmohradské knieža Žigmund Bátori menoval za hlavného varadínskeho kapitána, stal sa z neho jeden z najvýznamnejších a najsilnejších mužov sedmohradskej bátoriovskej politiky. Úsilie tejto politiky spojiť Sedmohradsko s Uhorskom a dostať ho tak pod habsburskú moc ovplyvňovala vojna medzi Habsburgovcami a Osmanmi a tiež súperenie medzi katolíckou a protestantskou šľachtou o hospodárske a politické pozície v Uhorsku. Bočkaj spočiatku naklonený na habsburskú stranu však veľmi rýchlo vytriezvel. Keď zistil, že dynastia chce krajinu oslobodiť od Turkov, ale nemá v úmysle ponechať Uhorsko slobodným, zmenil sa i jeho postoj k Habsburgovcom.
Ani Žigmund Bátori nevydržal dlho zápasiť medzi „dvoma mlynskými kameňmi“. Napriek nesúhlasu väčšiny sedmohradskej šlachty a po tajnej dohode s cisárom Rudolfom sa napokon zriekol trónu v prospech Habsburgovcov, prepustil im aj bočkajovský majetok a problematické panovanie v Sedmohradsku tak vymenil za pokojný život v Sliezsku.
Po tomto čine udalosti nabrali rýchli spád. Sedmohradská protestantská šľachta sa poddala Turkom. Protiturecké opatrenia cisárskych generálov zosilneli, čo vyvolávalo značný odpor. Varadínsky hlavný kapitanán sa spojil s košickým a Bočkaj prišiel o titul hlavného kapitána.
Dôvera sedmohradskej šľachty tak začala k bývalému spojencovi Habsburgovcov postupne narastať. Väčšine z nich veľmi nerezonovalo, že by mal sedmohradský stolec obsadiť niekto z diktátorských Habsburgovcov, a tak ho chceli ponúknuť radšej jemu. V roku 1604 sa im Bočkaja podarilo získať pre myšlienku povstania proti Habsburgovcom, ktorá bola okrem Sedmohradska príťažlivá aj pre Slovensko. Zvýšenie daní a konfiškácia majetku protestantov Habsburgovcami v kráľovskom Uhorsku, akcie proti protestantom v slovenských slobodných kráľovských mestách – napríklad v Košiciach, kde im zobrali katedrálu a dali ju katolíkom, i to, že cisár Rudolf II. na sneme v Bratislave obnovil staré zákony proti protestantom a zakázal, aby sa uhorský snem, ktorého väčšinu tvorila protestantská šľachta, v budúcnosti zaoberal náboženskými otázkami, zapálenie pre povstanie len posilnili.
Š. Bočkaj nadviazal kontakt so sedmohradskou protihabsburskou emigráciou uchýlenou na území obsadenom Turkami, od ktorých dostal tajný prísľub, že ak sa postaví na čelo povstania, podporia jeho snahu získať titul sedmohradského kniežaťa, a tým aj sedmohradský stolec.

POVSTANIE
Hoci sa snažil postupovať s veľkou opatrnosťou, pri jednom útoku cisárskych oddielov na tábor utečencov sa do rúk hornouhorského hlavného kapitána Barbiana di Belgiojosa dostal list Gabriela Betlena, jedného z vodcov protihabsburského povstania, v ktorom Bočkaja vyzýval, aby sa tiež postavil na čelo odboja. Keď takto panovnícky dvor odhalil pripravovanú ozbrojenú vzburu, poveril Belgiojosa, aby zhabal Bočkajove majetky v Biharskej stolici a jeho samého zatkol. Týmto činom situácia dramaticky nabrala na obrátkach. Bočkajovi hajdúsi, ktorí sa stali jeho hlavnou oporou v povstaní, vyhnali habsburských žoldnierov. Bočkaj sa spojil s Turkami a postavil sa na čelo povstania protestantskej časti uhorskej šľachty. O výsledku prvej bitky pri Diószegu 15. októbra 1604 rozhodli oddiely hajdúchov, ktoré uprostred bitky opustili rady Begiojosových cisárskych vojsk a prešli na stranu povstalcov. Ich víťazný pochod otriasol cisárskou mocou. Po porážke pri Diószegu sa chcel Begiojoso vrátiť do Košíc, svojho sídelného mesta. No aj tu ho čakalo nemilé prekvapenie. Košičania mu nezabudli jeho brutálny zásah a nepustili ho do mesta. 7. januára 1604 totiž na príkaz kráľa rozostavil pred Dómom sv. Alžbety delá a magistrátu pohrozil, že buď odovzdajú kostol katolíkom, alebo dá tento skvost gotiky rozstrieľať. Magistrát na čele s Jánom Bocatiom síce ustúpil pred násilím, ale so situáciou sa nezmieril. Tento akt sa stal symbolom nastupujúcej protireformačnej brutality, pretože mesto, ktoré malo asi tritisíc duší, bolo v drvivej väčšine prívržencom Luthera. Kalvínske knieža Š. Bočkaja, ktorý prišiel do mesta 12. novembra 1604, však po dohode podmienok vpustili. Ten potom odovzdal Dóm sv. Alžbety a Kaplnku sv. Michala evanjelikom a do jeho smrti – na dva roky - sa Košice stali hlavným mestom Sedmohradska. Bočkaj zakrátko obsadil s výnimkou Bratislavy celé Slovensko a jeho vojská neskôr vpadli aj na Moravu a do rakúskych krajín.
Bočkajovo postavenie sa upevnilo po jeho zvolení za sedmohradské knieža koncom februára 1605, keď sa k nemu pridali viacerí vplyvní magnáti, napr. Štefan Ilešházi, ktorý mal veľký vplyv v kruhoch evanjelickej šlachty na Slovensku, či Valentín Druget disponujúci s vojskami stolíc, šľachtickou insurekciou a oddielmi panských bandérií. Títo sa napokon zaslúžili aj o rokovania medzi Š. Bočkajom a bratom Rudolfa II., arcivojvodom Matejom, hlavným veliteľom cisárskej armády, ktoré 23. júna 1606 dospeli k uzatvoreniu tzv. Viedenského mieru, zohľadňujúceho väčšinu požiadaviek uhorskej šľachty. Bola potvrdená uhorská autonómia a náboženská sloboda šľachty a miest, obnovená funkcia voleného palatína, velenie nad protitureckými pevnosťami domácej šľachte, Bočkajovi bol uznaný titul sedmohradského kniežaťa a pod.
Š. Bočkaj sídlil v Kráľovskom dome v Košiciach. Vládol však krátko, lebo 29. decembra 1606 zomrel na vodnatieľku. Jeho pozostatky odviezli do Alba Iulie, kde ho pochovali. Viedenský dvor, samozrejme, vedel o chorobe kniežaťa, túto informáciu však svojským spôsobom zneužil a medzi hajdúchmi rozchýril, že Mihály Kátay, kancelár Š. Bočkaja, svojho pána otrávil pomaly pôsobiacim jedom.
Bočkajovo povstanie bolo len prvým z mnohých protihabsburských stavovských hnutí 17. storočia. Vďaka ďalším absolutistickým snahám Habsburgovcov, porušovaniu náboženských slobôd a bojom katolíckej cirkvi s novými superintendenciami sa už v r. 1619 začal nový ozbrojený odboj.
EPST 26. 8. 2009, s. 13

Martina Kováčiková | 15.9.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart