Odoberanie kostolov a vyháňanie evanjelických kňazov

Lutherove reformačné myšlienky v prvej polovici 16. storočia pomerne dosť zavčasu a rýchlo prenikali k nám na Slovensko. Zdá sa nám skoro neskutočné a neuveriteľné, že na začiatku 17. storočia bolo už Slovensko prevažne evanjelické.

Nielen v spišských nemeckých mestách (Prešov, Bardejov, Levoča, Kežmarok a Sabinov) a v banských mestách (Banská Bystrica, Štiavnica, Kremnica, Krupina, Ľubietová a iné), ale aj v takých oblastiach, ako je Žilina, Bytča, Ilava, Dubnica, Čachtice a v celom rade ďalších miest a obcí boli reformační kazatelia a kvitnúce evanjelické cirkevné zbory.

Prispievali k tomu politické pomery a rozháraná spoločenská i sociálna situácia v Uhorsku, duchovný a mravný úpadok v katolíckej cirkvi i medzi jej duchovenstvom a šľachtou. Horlivých a vplyvných stúpencov na Slovensku našla reformácia aj v humanistickými myšlienkami ovplyvnenej šľachte. Značný problém spôsobovali tiež nájazdy Turkov do Európy a do Uhorska.

Zriaďovanie evanjelických cirkevných zborov však išlo pomaly. Ako to pri takých veľkých spoločenských a duchovných zmenách býva, reformační kazatelia a farári, ako aj ich cirkevné zbory neboli hneď dostatočne zorientovaní, ako a po akú hranicu môžu a majú reformačné myšlienky uvádzať do života. Vo svojich názoroch na učenie, vyznanie a cirkevný život neboli jednotní. Chýbala jednotná organizácia. Aj mnohí príslušníci evanjelickej cirkvi boli zaťažení tradičnými a dosiaľ zaužívanými spôsobmi náboženského a cirkevného života. Evanjelická cirkev nemala samostatnú organizáciu a bola závislá od katolíckej cirkvi.

Evanjelickí farári a ich cirkevné zbory boli právne viazaní a závislí od súhlasov katolíckych vrchností. Tieto pod spôsobom rôznych zákonných podkladov svoje možnosti proti evanjelikom využívali. Katolícka hierarchia sa reformáciu a jej šírenie snažila zamedziť a hľadala i používala k tomu najrozličnejšie spôsoby: tlač, presviedčanie, kázne a aj rôzne násilie i mocenské zásahy. Obzvlášť im v tom pomáhal v roku 1540 v Ríme založený jezuitský rád, ktorého hlavným cieľom bolo úplne zastaviť a potlačiť reformáciu. Podľa vzoru reformácie zakladali latinské a vysoké školy, aby získali vplyv na šľachtu a meštianstvo. Ale v boji proti reformácii neváhali používať aj lesť, udavačstvo a kruté násilie. Najmä známe sú ich postupy inkvizície. Proti jej neľudským spôsobom sa ozývali hlasy aj v samotnej katolíckej cirkvi.

Už v roku 1521 vydal ostrihomský arcibiskup nariadenie pre vládnucich činiteľov, šľachtu i kňazov, aby ostro vystupovali a kázali proti evanjelikom. V roku 1525 vyšiel zákon, že všetkých luteránov a ich obrancov treba zbaviť majetku a života. A ešte v tom istom roku sa snem v Rákoši uzniesol, že všetkých luteránov treba pochytať a ako kacírov upáliť. Tieto zákony však nemohli zabrániť šíreniu a udomácňovaniu reformácie na Slovensku. Nenašli väčšieho účinku, keďže v roku 1526 po bitke pri Moháči nastali v Uhorsku rozhárané politické pomery. Samotná kráľovná Mária bola naklonená reformácii a južné kraje Uhorska napádali Turci.

Čím väčšmi sa šírilo a rozmáhalo evanjelictvo v krajine, tým ostrejšie proti nemu vystupovali katolícky klérus a ním ovplyvňovaní a vedení Habsburgovci z osobných i mocenských dôvodov. Takýto stav nastal už v druhej polovici 16. storočia. Evanjelické cirkevné zbory museli znášať protivenstvo a útlak, boli prípady, že im zakazovali služby Božie, odoberali kostoly a vyháňali ich kňazov.

Keď bol kráľ Rudolf II. nútený v roku 1606 uzavrieť vo Viedni mier so Štefanom Bočkajom (Bočkay), zaviazal sa zabezpečiť evanjelikom náboženskú slobodu, ale bez akejkoľvek ujmy katolíckeho náboženstva. Takáto zmluva dávala zase určité možnosti pre katolícku stránku. Viedenský mier bol uzákonený pri korunovácii Rudolfovho brata Mateja za kráľa v Bratislave v roku 1508. Pre evanjelikov svitli lepšie časy, najmä keď aj za palatína (zástupcu kráľa) bol zvolený horlivý evanjelik Štefan Ilešházy (Illésházy). Evanjelici si mohli robiť prípravy k ujednoteniu a zriadeniu svojej cirkvi.

Ilešházy však bol len rok palatínom, zomrel v roku 1609. Na jeho miesto bol zase zvolený Juraj Turzo (Thurzo), tiež horlivý evanjelik. Aby vieroučne, organizačne a právne zjednotil i zabezpečil evanjelickú cirkev, zvolal na 28. – 30. marca 1610 synodu do Žiliny. Pozval na ňu šľachtu, slobodné kráľovské mestá a zástupcov jedenástich seniorátov, ktoré sa rozprestierali na území desiatich žúp. Jej výsledkom bolo rozhodnutie, aby evanjelické cirkevné zbory boli oslobodené spod právomoci a závislosti rímskokatolíckych biskupov, aby prijali Symbolické knihy i Formulu svornosti a jednotný poriadok služieb Božích. Zriadila tiež 3 superintendencie a do každej zvolila superintendenta. Poprednú úlohu na nej mali palatín Juraj Turzo a jeho farár, neskôr superintendent Eliáš Láni.

Spoločenská situácia sa však po Žilinskej synode čoskoro zmenila. Roku 1616 zomrel palatín Turzo a roku 1618 aj superintendent Eliáš Láni. Pre evanjelikov to znamenalo veľkú stratu a ťažké časy. Nad evanjelickou cirkvou sa zase začali zháňať čierne mraky, najmä keď na uhorský trón nastúpil Ferdinand II. a arcibiskupom sa stal jezuita Peter (Pázmány). Ich spoločnou snahou bolo vyhubiť evanjelikov v Uhorsku.

Pázmaň veľmi cieľavedome a razantne presadzoval protireformáciu. Zameral sa predovšetkým na šľachtu a pomocou školstva, jezuitov a pera snažil sa ju priviesť späť do katolíckej cirkvi. Osobnými stykmi a výrečnosťou sa mu podarilo získať mnohé šľachtické rodiny. Tvrdil, že uznesenia a sľuby dané evanjelikom ako kacírom nie je treba dodržiavať. Opieral sa obzvlášť o zásadu „Cuius regio eius religio“ (Komu patrí vláda, tomu aj náboženstvo). V boji proti reformácii používal rôzne aj neľudské prostriedky.

Niektorí šľachtici, ktorý konvertovali, stali sa v prenasledovaní evanjelikov fanatickejší a tvrdší než samotní katolíci. Žiaľ, boli medzi nimi aj potomkovia horlivých a pre evanjelickú cirkev zaslúžilých šľachtických rodín. Spomeniem napríklad Stanislava Turza, Mikuláša a Žigmunda Forgáčovcov (Forgách), Juraja Ilešházyho, Krištofa Bánfiho, Fraňa Révaya a ešte i viacerí ďalší.

Na uhorskom sneme v roku 1638, kde už boli evanjelici v menšine, postupne ich odtiaľ vytlačili alebo niektorí už aj konvertovali, evanjelické stavy predostreli krivdy voči evanjelickej cirkvi, že evanjelikom v Trnave nechceli dovoliť stavbu chrámu, v Skalici bránili pochovávať v spoločnom cintoríne a menovite v Šariši a Zemplíne zemskí páni odoberali chrámy. Smutná bola aj Kvetná nedeľa v Turci 17. apríla 1639, keď Révayovci evanjelikom zatvárali kostoly, vyháňali ich kňazov a učiteľov a namiesto nich osadzovali katolíkov. Takéto ťažkosti, príkoria a prenasledovania boli v tom čase v Uhorsku bežné.

Ale ani v takýchto ťažkých časoch Pán Boh našu cirkev neopustil. Mala svojich významných mužov, vyznavačov a obrancov, ktorých ani nenávisť, nepriateľstvo a utrpenia nezlomili. Zostali svojej cirkvi stále verní, a keď bolo treba obetovali za to aj svoje životy. Ba dal jej aj tak veľké a duchovne bohaté osobnosti, ako bol Juraj Tranovský a pre Slovákov významný Jan Amos Komenský.

Násilnosti na evanjelikoch v Uhorsku sa aj napriek rôznym uzavretiam snemov stále stupňovali a dosiahli vrchol v druhej polovici 17. storočia za panovania kráľa Leopolda I. arcibiskupa Juraja Selepčényho (Szelepcsényi) a biskupa Leopolda Koloniča. Keď bolo odhalené sprisahanie pod vedením palatína Vešeléniho (Wesselényi), ktoré pripravovali proti panovníkovi, Selepčény ho chcel využiť proti evanjelikom, hoci sprisahancami boli výlučne katolíci. Vymohol u panovníka mimoriadny súd v Bratislave a roku 1673 naň povolal 33 evanjelických kňazov. Obvinili ich, že hanobili kráľa i katolícku cirkev a zúčastnili sa Vešeléniho sprisahania. Brániť sa im nedovolili a dali im podpísať vyhlásenia, že sa vzdajú úradov alebo pôjdu do vyhnanstva, alebo prestúpia na katolícku vieru. Okrem jedného si všetci zvolili vyhnanstvo alebo sa vzdali úradov, ale svoju cirkev nezapreli.

S tým sa však Selepčény neuspokojil a roku 1674 predvolali pred súd do Bratislavy 100 evanjelických farárov a učiteľov. Obvinili ich podobne ako na predchádzajúcom súde, uväznili ich v Leopoldove, Komárne a na Branči. 41 z nich odsúdili na galeje do Neapolu, kam museli ísť peši. Tam ich vykúpil holandský admirál Ruyter. Ďalší súd sa konal v Spišskom Podhradí v marci a apríli 1674 pod predsedníctvom biskupa Báršoňa (Bársony) a 41 evanjelických kňazov zo Spiša odsúdili do vyhnanstva.

Určité zmeny v postavení evanjelikov v Uhorsku priniesol snem v Šoproni r.1681, ku ktorému prinútil povstaním Imrich Tököli (Thököly) kráľa Leopolda, aby zabezpečil náboženskú slobodu, ale zase s prídavkom, že bez ujmy práv zemských pánov. To znamenalo, že katolícki zemepáni, väčšinou už katolíci, mohli naďalej rozhodovať o náboženských veciach svojich poddaných. Z odňatých chrámov mohli byť vrátené tie, ktoré ešte neboli posvätené katolíckym spôsobom, a takých už vlastne nebolo.

Jediné, čo bolo v prospech evanjelikov, že mohli mať v každej stolici dva chrámy podľa článkov 25 a 26, nazývaných artikuly; preto dostali pomenovanie artikulárne chrámy. Z nich sa dodnes ako najvzácnejšie a najcennejšie zachovali kostoly v Hronseku, Istebnom, Kežmarku, Leštinách a vo Sv. Kríži. Pravda, aj pre ne platili určité predpisy. Okrem toho mohli mať svoje kostoly alebo kaplnky slobodné kráľovské a pohraničné mestá a zemepáni vo svojich sídliskách. V niektorých oblastiach, kde evanjelici kostoly nemali, schádzali sa tajne na odľahlých miestach a v lesoch.

Imrich Tököli však o krátky čas utrpel porážku a musel odísť do vyhnanstva. To využil zase cisársky generál Antonio Caraffa a kruto sa pomstil na evanjelikoch v Prešove. Pod falošnou a lživou zámienkou dal v roku 1687 na prešovskom námestí popraviť 21 evanjelikov, väčšinou zámožných mešťanov. Táto strašná historická udalosť dostala názov Prešovské jatky. Zvečnenou pamiatkou na týchto evanjelických martýrov je pamätný reliéf na rohu prešovského evanjelického kolégia.

V tejto dobe mala evanjelická cirkev obzvlášť významného kňaza a superintendenta Daniela Krmana. V cirkvi bol vedúcou osobnosťou a obhajcom čistého evanjelického učenia. U vrchnosti upadol do nemilosti a nakoniec ho uväznili v Bratislave, kde sa trápil 11 rokov a roku l740 zomrel. V našej cirkvi si až dosiaľ pripomíname jeho pamiatku ako veľkého martýra.

Aj panovníčka Mária Terézia nezaprela v sebe habsburskú krv. Bola horlivá katolíčka a evanjelikov nemala v láske. Kde mohla evanjelikom robiť nejaké príkoria, vždy to využila. Všade preferovala katolíkov. Svoj vzťah k evanjelikom zmiernila a pre evanjelikov v Uhorsku nastali lepšie časy, keď sa jej spoluvladárom stal jej syn Jozef II. Evanjelici našli u neho porozumenie pre ich prosby o uznanie práv pre evanjelickú cirkev. Dňa 25. októbra 1781 vydal Tolerančný patent, v ktorom boli značne rozšírené práva evanjelikov. Ich situácia sa konečne po dlhom čase zlepšila. Tolerančným patentom získali evanjelici možnosť zase si budovať svoje kostoly za určitých podmienok a organizovať cirkevné zbory.

Takáto je história o rekatolizácii a odoberaní kostolov i ťažkostiach a utrpení evanjelických kňazov v časoch protireformácie. Pre nás evanjelikov sú to nie príjemné udalosti a je veľa hlasov, aby sme už túto minulosť nepripomínali. Môže sa to zdať najmä v súčasných ekumenických snahách nečasové a nežiaduce. Ale pre historické vedomie a poznanie svojej cirkvi, najmä pre mladú a súčasnú generáciu, zostáva stále aktuálne, aby sme vedeli, za akých podmienok a okolností evanjelická a. v. cirkev vyrástla a žila a čo všetko musela prekonávať až po dnešnú dobu. Malo by nás to viesť k veľkej úcte, láske a vďačnosti voči nej i voči našim obetavým a hrdinským predkom. A nadovšetko k hlbokej láske, dôvere, oddanosti a vďačnosti voči Pánu Bohu, že ju máme, že bol stále pri nej a ju viedol i ochraňoval a skrze ňu môžeme od Pána Boha prijímať duchovné bohatstvo a požehnanie pre svoj život.

EPST, č. 28, 8. 7. 2009

Miloslav Blaho | 8.7.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart