Maximilián II. – Habsburg s dušou protestanta

Evanjelická cirkevná historiografia nemá k rodu Habsburgovcov príliš vrelý vzťah. Mnohé mená panovníkov sa vyslovujú len s veľkým sebazaprením a málokedy sú hodnotené priaznivo. Tento postoj by bolo potrebné prehodnotiť, pretože v 16. storočí sa na našom území stretávame s panovníkmi z tohto rodu, ktorí boli evanjelikom čiastočne naklonení. Jedným z nich bol aj Maximilián II. Habsburský.

Narodil sa ako druhé dieťa Ferdinanda I. a Anny Jagelonskej v roku 1527 vo Viedni. Bol najstarším synom a mal ďalších 14 súrodencov. Svoje mladé roky trávil v Innsbrucku. Tam začal aj svoje štúdiá. Bol nadaným žiakom. Ovládal viacero jazykov. Okrem svojej rodnej nemčiny sa vedel plynule dohovoriť i po španielsky, francúzsky, latinsky, maďarsky a taliansky. Odmala prejavoval nadšenie aj pre humanistické idey a renesančné umenie. Medzi jeho vychovávateľov patril prívrženec reformácie Wolfgang Schiefer. Odvtedy by sme mohli datovať jeho priaznivý vzťah k evanjelikom. Nadväzoval aj priateľstvá s nemeckými protestantmi. Tieto kontakty neušli pozornosti rodiny a chápali sa ako nežiadúce. Vychovávateľa prepustili a mladý Maximilián bol poslaný v roku 1544 do Španielska. Tu sa mal po boku svojho strýka cisára Karola V. učiť vladárskym povinnostiam. Zároveň bol dohodnutý sobáš s Karolovou dcérou. Infantku Máriu vychovávali v prísne katolíckom duchu a aj pripravovaný sobáš mal posilniť vieru jej manžela.
Sympatie Maximiliána k protestantom sa však prejavovali aj naďalej. Po boku cisára Karola V. bojoval v rokoch 1546 - 1547 v šmalkaldskej vojne. Viedla sa proti protestantským stavom v Nemecku. Po bitke pri Mühlbergu, kde boli protestanti porazení, sa prihováral za oslobodenie ich vodcov. Ján Fridrich Saský a Filip Hesenský boli pôvodne odsúdení na smrť. Trest im zmenili na internáciu vo väzení v Holansku.
Pripravovaná svadba sa konala 13. septembra 1548 vo Valladolide. Maximilián bol ustanovený za španielskeho miestokráľa. Stále však pomýšľal na návrat do vlasti. Španielske prostredie mu bolo so svojou netolerantnosťou cudzie. Keď sa zmenili úmysly cisára Karola V. a za svojho nástupcu chcel ustanoviť syna Filipa II., a to nielen v Španielsku, ale aj v Nemecku, rozhodol sa Maximilián k návratu. Chcel brániť záujmy rakúskych Habsburgovcov. V roku 1551 nadviazal opäť kontakty s nemeckými protestantmi. Po návrate do Viedne v roku 1552 sa vplyv evanjelikov ešte prehĺbil skrze dvorného kazateľa Johana Sebastiana Pfausera. Maximilián prestal s katolíckymi zvykmi, čítal evanjelickú literatúru a odmietal prijímať Večeru Pánovu podľa katolíckeho spôsobu. Pfauser bol žiakom Martina Luthera. Neskôr však viac inklinoval ku kalvinizmu. Jeho prítomnosť na viedenskom dvore bola tŕňom v oku Ferdinandovi I. Viedla k sporom medzi otcom a synom. V Ríme a Madride vzrástla obava, že možný následník trónu chce otvorene prestúpiť k novej viere. Nakoniec musel v roku 1560 Pfauser opustiť kráľovský dvor. Maximilián sa zase musel zaviazať sľubom, že neprestúpi na inú vieru. Ferdinand už bol v pokročilom veku a snažil sa, aby jeho syna uznali za legitímneho dediča v jednotlivých krajinách. V roku 1562 bol Maximilián korunovaný za českého a rímskeho kráľa a o rok nato za uhorského. Po smrti otca v roku 1564 sa stal aj rímskonemeckým cisárom. Korunovácia v Bratislave v roku 1563 bola prvou korunováciou v dejinách mesta. Pri korunovačnej prísahe, ktorú čítal arcibiskup Mikuláš Oláh, Maximilián miesto Márie a svätých povedal evanjelium a predesenému prelátovi skríkol, aby sa ponáhľal. Po korunovácii sa uhorské mestá uchádzali o jeho priazeň. Zhromaždenie evanjelikov v Kremnici ho 4. apríla 1564 prosilo o podporu a ochranu pred Oláhom. Kráľ dal nato 25. apríla pokyn arcibiskupovi, aby proti prívržencom a. v. postupoval čo „najmiernejšie“ a aby ich nedráždil. Podobne aj viacerí kazatelia, ktorí boli za vlády jeho otca preháňaní po celej krajine, našli väčší pokoj. Napríklad kazateľ Havel Huszár našiel ochranu u trenčianskeho župana Imricha Forgáča. Na tridentskom koncile sa Maximilián II. snažil o zavedenie kalicha pri Večeri Pánovej a zrušenie celibátu. Pre odpor španielskej strany sa mu to však nepodarilo.
Za svoje sídelné mesto si zvolil Viedeň. Práve za jeho vlády nastal rozvoj mesta aj kráľovského hradu. Zaslúžil sa o zvýšenie úrovne viedenskej univerzity, podporoval botanické bádanie, staral sa o systematické triedenie a ukladanie vzácnych predmetov v kráľovských zbierkach. Zabezpečil zhromažďovanie rukopisných a tlačených kníh do dvorskej knižnice, ktorú sám založil. Bol mnohostranne orientovaným mecenášom vedy a umenia. Na jeho dvore bolo viacero významných osobností. Ako dvorský historiograf tu pôsobil trnavský rodák Ján Sambucus. Dvor Maximiliána II. tvorilo značné množstvo protestantov. Jedným z ministrov bol vodca rakúskych evanjelikov Richard Strein.
Napriek protireformačnej politike Habsburgovcov umožnil rakúskym stavom slobodu vyznania. Keď mu dochádzali peniaze na boj proti Turkom, povolil v roku 1568 tzv. náboženskú koncesiu. Nebola to všeobecná náboženská sloboda. Bola len pre šľachtu a rytierstvo. Mestá boli vylúčené. A išlo len o evanjelikov augsburského vyznania. Poplatok bol dosť vysoký. V Českom kráľovstve schválil, ale len ústne, v roku 1575 tzv. českú konfesiu.
Maximilián II. zomrel 12. 10. 1576 v Rezne. Na smrteľnej posteli odmietal prijať sviatosť a posledné pomazanie. Bádatelia sa v jeho hodnotení rozchádzajú. Jedni ho označujú za tajného protestanta, iní za kompromisného katolíka. Maximilán II. bol v náboženských veciach tolerantný. Snažil sa byť sprostredkovateľom medzi konfesiami. Bola mu cudzia fanatická viera. Jeho vláda a politika náboženskej neutrality a mieru poskytla uvoľnenie po prvých bojoch medzi znepriatelenými náboženskými stranami. Príležitostne sa označoval za prívrženca augsburskej konfesie, stál však nad konfesiami. Svoje kresťanstvo zhrnul do slov: Ani pápeženec, ani luterán, ale kresťan.

Miloslav Gdovin | 25.6.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart