Evanjelici na Slovensku v 2. polovici 16. storočia

Po dvoch vyznaniach viery (Pentapolitana a Heptapolitana) na území Slovenska v 16. storočí vzniklo aj tretie vyznanie viery (Confessio Scepusiana).

Spišský prepošt a veľkovaradínsky biskup Gregor Bornemisza chcel oživiť na Spiši pôvodnú cirkevnú organizáciu, keďže viaceré cirkevné zbory prešli k reformácii. Na poradu pozval seniora Vavrinca Serpília a konseniorov Spišského seniorátu. Naliehal, aby sa vrátili do katolíckej cirkvi a zvolali sy¬nodu. Serpílius si najprv zvolal spišských kňazov na poradu na 14. decembra 1568 do Hrabušíc. Táto porada poverila kňazov Valentína Megandera (Grossmanna) a Cyriaka Obsopoeusa (Kocha) zostaviť vyznanie viery 24 spišských miest a zborov. Týmto vyznaním mali evanjelici dokázať, že nie sú bludármi, ale verne sa pridržiavajú učenia Písma svätého. Na porade bratstva 26. októbra 1569 prečítali toto vierovyznanie a jednomyseľne ho prijali s tým, že je zostavené v súhlase s Božím slovom.
Poznáme ho pod menom Spišské vierovyznanie. Má 20 článkov. Buduje na predošlých dvoch vyznaniach Piatich a Siedmich miest. Miestami doslovne preberá ich znenie. Zostavené je veľmi obozretne, aby nedalo príčinu k nepokojom. Nehovorí o počte sviatosti, ale len o ich užívaní. Mierne hovorí o záslužnosti dobrých skutkov a vzývaní svätých. Zdôrazňuje reformačné učenie o ospravedlnení z viery; je za manželstvo kňazov, pozná ešte súkromnú spoveď. Zdôrazňuje, že služobníkmi cirkvi majú byť len riadne cirkvou povolaní. Spolu s Montanou o cirkvi hovorí: Cirkev je viditeľné zhromaždenie počúvajúcich, veriacich a prijímajúcich čisté a neporušené učenie evanjelia a užívajúcich sviatosti tak, ako ich Kristus ustanovil (8. článok). Toto Spišské vyznanie viery schválil aj ostrihomský arcibiskup Anton Verančič v Prešove r. 1573.

Všetky tri naše domáce vyznania viery zo 16. storočia vy¬chádzajú z Augsburského vyznania. Vyjadrili, v čom súhlasia s učením katolíckej cirkvi a že neobsahujú kacírske náuky. Evanjelici nechceli dávať príčinu k nepokojom, roztržkám, osočovaniam; chceli žiť v pokoji podľa svojej viery a nasledovať učenie apoštolov.

Evanjelici sa ohradili proti upodozrievaniam z bludných smerov. Zároveň však v cirkvi vo vnútri vznikali ďalšie otázky. Išlo vtedy o tzv. kryptokalvinizmus. Viacerí evanjelickí kňazi pri vyznávaní Lutherovho učenia podliehali aj vplyvom Kalvínovej reformácie. Táto našla svoj značný ohlas na juhu, v Maďarsku a Sedmohradsku. Vyvinula sa polemická literatúra proti kryptokalvínom, ktorí skryto uznávali Kalvínovo učenie a rozširovali ho. Vzhľadom na svojich zemepánov a rôzne okolnosti skrývali to, nedávali najavo. Spočiatku proti takýmto písal už roku 1557 Leonard Stöckel mestskej rade do Košíc.

U kryptokalvinistov išlo predovšetkým o dve otázky: o Večeru Pánovu a výzdobu kostolov. Vznikla z toho polemika. Vydávali sa knihy za a proti. Kalvínske učenie o Večeri Pánovej zastával Gašpar Pilc, ktorý zostavil 79 téz proti Lutherovmu chápaniu Večere Pánovej. Odpovedali mu verní prívrženci Lutherovho učenia v Bardejove (Wagner, Faber, Škultéty). Za pravoverné chápanie Večere Pánovej zvlášť horlil Gregor Horváth Stanšič svojimi Odpoveďami (1592, 1593, 1597). V polemike pokračoval Mento Gogreff, Georg Kreutzer a zvlášť Albert Grawer, profesor Stanšičovej školy v Strážkach pri Kežmarku. Na strane kalvinistov, okrem Pilca, bol Matej Thoraconymus a Šebastián Ambrozius Lam s veľkým spisom Antithesis.

V južnej časti západného Uhorska sa šľachtické rodiny držali Lutherovho učenia. Zvlášť to bol František Nádašdy, ktorý v júni 1591 na svojom sídle v Čepregu usporiadal kolokvium o prijatí symbolickej knihy Formula svornosti. V tejto knihe boli prebrané sporné otázky v učení evanjelickej cirkvi. Na kolokviu vynikol Gregor Horváth Stanšič a profesor Severín Škultéty z Bardejova. V Zadunajsku k reformovanému chápaniu Večere Pánovej sa prikláňal biskup Štefan Beythe, ktorý prešiel k reformovaným. Nádašdy zaviazal duchovných dodržiavať Augsburské vyznanie a vyhlásil, že na svojich panstvách nebude trpieť iné učenie.

Uhorsku vieroučné spory pretrvávali dlhší čas. Otázka Večere Pánovej rozdeľovala prívržencov reformácie. Kalvínovi stúpenci na synode v Tarczale r. 1562 prijali helvétske učenie o predestinácii a Večeri Pánovej. Taktiež prijali Kalvínov katechizmus a vyznanie viery, ako ho sformuloval Teodor Béza. Helvétske vyznanie prijali r. 1567 a vytvorili vlastnú cirkevnú organizáciu, čím sa oddelili od Lutherovej reformácie.

Sedmohradskí evanjelici si zvolili za superitendenta Pavla Wienera r. 1577. Na sever od Dunaja Lutherovu reformáciu upevňoval Peter Bornemisza (1535 – 1584). Šíril reformačné učenie v Košiciach, Zvolene, Hlohovci, Šintave, Bratislave i na Záhorí. Vydával tlačou svoje knihy. Zostavil veľké dielo, päťzväzkovú Postilu. Vynikol ako polemik. Keď sa vytvorila samostatná superintendencia štyroch seniorátov (Matúšovské okolie), Bornemisza stal sa prvým superintendentom. Po ňom v tomto úrade pokračoval Demeter Šibolthy (1585 – 1586) a Mikuláš Dobronoki (1586 – 1592). Bornemisza spravoval maďarské senioráty, a to prešporský, nitriansky, mošon-ráb-komárňanský a levický. V roku 1598 v Zadunajsku sa vytvorila samostatná superintendencia s vlastnými zákonmi.

Ku koncu 16. storočia vznikla u nás otázka o potrebe obrazov v kostole a výzdobe vôbec. Kňazi, ktorí sa klonili k reformovanému učeniu, obrazy a výzdobu úplne zavrhovali. Vyvíjali svoju činnosť na Spiši pod ochranou grófa Šebestiána Tököliho v Kežmarku. Gašpar Pilc a po ňom Šebastián Lam v Kežmarku boli za odstránenie všetkých obrazov a sôch z kostolov. Tomáš Fabricius (Tolnai) aj písomne obhajoval správnosť odstránenia obrazov. Na jeho tvrdenia polemicky odpovedal Eliáš Láni zo Stanšičovej školy v Strážkach spisom Štít slobody a Obrana kresťanskej slobody, čo bolo už koncom 16. storočia.

EPST, č. 23, 3. 6. 2009, s. 11

Andrej Hajduk | 5.7.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart