Úloha a vplyv rímskokatolíckej rehole jezuitov (Societas Jesu)

1. Založenie a náplň rádu - Mgr. Zora Bakošová; 2. Situácia v rímskej cirkvi a rehoľa jezuitov - Mgr. Ondrej Peťkovský

1. Založenie a náplň rádu

V súčasnosti môžu určité témy z histórie našej cirkvi pôsobiť ako také, ktoré nás od iných vierovyznaní chcú oddeľovať. Medzi ne nesporne patrí pôsobenie rehole jezuitov na území dnešného Slovenska v období protireformácie, pretože príslušníci tejto rehole boli hlavnou ideologickou oporou a výkonnou silou protireformácie.

Ignác z Loyoly (1491 – 1556)
Zakladateľ rehole bol baskický šľachtic Ignác z Loyoly. Vo vojnách proti Francii v r. 1521 utrpel zranenie s trvalými následkami. Na lôžku sa venoval čítaniu náboženskej literatúry (životopisy svätých). Rozhodol sa slúžiť cirkvi. Získal teologické vzdelanie a okolo seba zhromaždil skupinu rovnako zmýšľajúcich duchovných. V r. 1540 pápež Pavel III. bulou Regiminis militantis Ecclesiae uznal toto spoločenstvo za cirkevnú rehoľu.

Hlavné princípy rehole
Rehoľa jezuitov bola vybudovaná na základoch prísnej centralizácie, tvrdej disciplíny a slepej poslušnosti. Príslušníci spoločenstva okrem troch obvyklých rehoľných sľubov (čistota, poslušnosť a chudoby) skladali aj štvrtý sľub neobmedzenej poslušnosti pápežovi. Jezuiti podľa okolnosti nemuseli nosiť mníšsky habit, čo bolo pre nich veľkou výhodou pri styku s veriacimi. Odev mohli meniť podľa situácie. V krajinách, kde neboli katolícki kňazi v obľube, mohli chodiť v civile a bolo im dovolené prestrojiť sa napr. za lekárov, obchodníkov a pod.

Poňatie činnosti jezuitov sa značne líšilo od všetkých existujúcich katolíckych reholí v tej dobe. Ich základnou úlohou bolo neustále pôsobiť na ľudí, stýkať sa s nimi, učiť ich, kázať im a spovedať. Čistá meditácia alebo mystika, charakteristický fenomén vtedajších katolíckych reholí, im bola cudzia. Ich forma práce nadobúdala nové rysy, pretože preberali z hľadiska formy všetko, čo sa osvedčilo v protestantských kruhoch. Jezuiti boli presvedčení, že všetky cirkevné pravdy sa dajú dokázať rozumom. Preto členovia rehole mali rozsiahle filozofické, teologické a rétorické vzdelanie. Špecialitou jezuitského výcviku bolo osvojovanie si metód psychologického nátlaku pri spovedi. Dôraz na rozum znamenal v čase vzniku rehole na jednej strane kapituláciu cirkvi pred humanizmom, na druhej strane však vylúčil samostatné myslenie členov tejto rehole, pretože to muselo byť podriadené slepej poslušnosti voči predstaveným a pápežovi.

Jezuitský rád bol výberovou organizáciou. Uchádzači boli starostlivo vyberaní. Museli byť oddaní rímskokatolíckej cirkvi. Skúmalo sa, či sú schopní bez odvrávania plniť všetky príkazy. V poslušnosti mal člen rádu zaujať stav, ako by bol mŕtvolou. Podľa sľubov a záväzkov boli rozdelení do štyroch hierarchických kategórií. Základná boli novici. Po niekoľkých rokoch, zložením jednoduchého sľubu, sa títo stali scholastikmi – študentmi. Toto obdobie trvalo niekoľko rokov. Každý scholastik musel študovať 2 roky humanitné vedy, 3 roky filozofiu, logiku, morálku, metafyziku, matematiku. Potom pôsobil 5-6 rokov ako učiteľ. Po absolvovaní teologického štúdia bol preradený do 3. alebo 4. kategórie. Jedinci, ktorí nemali dostatočné schopnosti a vedomosti sa stali pomocníkmi (koadjutori). Títo skladali len jednoduché kláštorné sľuby. Profesormi sa stali najvzdelanejší a najschopnejší jedinci, ktorí skladali aj štvrtý sľub – neobmedzenú poslušnosť pápežovi. Takto pripravení členovia rehole mali predovšetkým pomôcť zastaviť hlbokú krízu katolicizmu, úpadok pápežskej moci a zabrániť ďalšiemu šíreniu reformácie.

Jezuiti v Uhorsku
Na územie dnešného Slovenska prišli jezuiti prvýkrát v r. 1561 na pozvanie ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha. S jeho menom je spojený nástup rekatolizácie v Uhorsku. Po dobytí Ostrihomu Turkami bola sídlom arcibiskupa Trnava. M. Oláh vyvíjal veľkú snahu o obnovenie stratených pozícií katolíckej cirkvi v Uhorsku, preto dôsledne realizoval výsledky tridentského koncilu.

Myšlienka pozvať jezuitov do Uhorska bola nastolená ešte za života Ignáca z Loyoly. Za pôsobisko rádu bola vyhliadnutá Trnava. V liste generálnemu vikárovi jezuitského rádu žiadal poslať do Trnavy desať učiteľov a profesorov teológie, ktorí by hovorili po slovensky, maďarsky a nemecky, aby mohli komunikovať s miestnym obyvateľstvom. Po príchode prvých členov komunity do Trnavy r. 1561 im arcibiskup Oláh odovzdal školu zriadenú pri kapitule. Vydržiavaná bola z dotácií panovníka, Ferdinanda I. a z príjmov opátstva v Krásnej n. Hornádom. Ku nej pripojil i tamojšiu mestskú školu. V zmysle záverov tridentského koncilu venoval arcibiskup veľkú pozornosť školstvu a v Trnave založil (1566) prvý uhorský seminár na výchovu kňazov a vyvíjal snahu premeniť ho na univerzitu. Pre školu využil jezuitských učiteľov. V apríli 1567 vypukol v meste požiar, pri ktorom zhorelo 150 domov, medzi nimi aj kolégium jezuitov. Keďže sa im nepodarilo splynúť s prostredím a pre finančné ťažkosti 15. 9. 1567 jezuiti z Trnavy odišli.

Na územie dnešného Slovenska sa vrátili r. 1586. Panovník Rudolf II. im daroval majetky zaniknutého Turčianskeho prepošstva v Kláštore pod Znievom, patriace reholi premonštrátov. Premonštráti boli orientovaní na pastorizáciu. Od 13. stor. až do obdobia reoformácie vlastnili kláštor a k nemu patriace majetky. Keď prepošstvo r. 1535 zaniklo, jeho majetky prešli do rúk šľachtických rodín (Ňári, Révai, Ilešházi), ktoré boli na strane reformácie. Arcibiskup M. Oláh sa zasadil, aby sa bývalé panstvo premonštrátov vrátilo do vlastníctva rímskokatolíckej cirkvi.

Už v r. 1583 sa zo strany uhorských katolíckych hodnostárov začala znova iniciovať otázka pozvania jezuitov. Panovník Rudolf II. im donáciou zabezpečil majetkovú základňu. Po svojom príchode do Kláštora pod Znievom sa orientovali na prevýchovu kňazov a ľudové misie. V snahe obnoviť stratené pozície v Turci využívali metódy humanistickej a protestantskej pedagogiky. Založili verejnú strednú školu, aby tak vplývali na výchovu mladíkov z poprednejších šľachtických rodín. Ich plánom bolo získavať do katolíckej cirkvi nielen šľachtické rodiny, ale s nimi aj veriaci ľud, ktorý závisel od náboženstva svojich zemepánov. Jezuiti mali presne rozdelené úlohy. Jeden mal pracovať medzi evanjelikmi, ktorých značovali „heretikmi“ (kacírmi). Ich činnosť čoskoro medzi obyvateľstvom vyvolala protijezuitskú náladu. Nakoniec z Kláštora pod Znievom sa presťahovali r. 1598 na majetok kláštora v Šali. V Kláštore pod Znievom im ostala len rezidencia.

Mgr. Zora Bakošová


2. Situácia v rímskej cirkvi a rehoľa jezuitov

Začiatkom 16. storočia, v období prudko sa šíriacich reformačných myšlienok v cirkvi, v Ríme vládnu tzv. renesanční pápeži. Kým sa lavírovaním snažia využiť nezhody medzi európskymi panovníkmi, zatiaľ v ich sídle, vo Vatikáne, pulzuje veselý život, zábavy, poľovačky. Nutnosť reforiem v cirkvi rímskokatolíckej si vážnejšie začal uvedomovať až pápež Pavel III. (1534 – 1549). Jeho pôsobenie spadá do rozhrania dvoch epoch – renesančnej a reformnej. S obľubou si síce vychutnáva život na spôsob svojich renesančných predchodcov, ale zároveň sa púšťa do tzv. reformy rímskokatolíckej cirkvi. Bol to on, ktorý schválil rehoľu jezuitov (1540), založil „Sacri Officii“, kongregáciu na „udržanie pravej viery“ (1542) a po určitom váhaní zvolal tridentský koncil (1545). V začatom pokračovali ďalší, aby sa pápežom Gregorom XIII. (1572 – 1585) aj za pomoci rehole jezuitov začala systematická protireformácia zasahujúca celú Európu.

Podľa uznávaného rímskokatolíckého historika Dr. J. Špirku (uvádzame niektoré jeho myšlienky z diela: Cirkevné dejiny, str. 120nn a 233nn), pomery v rímskokatolíckej cirkvi boli povážlivé. Autorita pápežov pre mravnú uvoľnenosť veľmi poklesla. Vedenie diecéz bolo nedostatočné. Miestami biskupi aj s celou diecézou prestupovali k protestantizmu. Veľká časť rehoľníkov prijíma „evanjelickú slobodu“, vystupuje z kláštorov a radí sa k najoddanejším Lutherovým stúpencom. (Mimochodom, napr. františkáni v Uhorsku mali začiatkom 16. stor. 70 kláštorov s 1 500 mníchmi, aby koncom storočia bolo už len 5 kláštorov s 30 rehoľníkmi.)

Poznámky k vzniku a pôsobeniu jezuitov
Za vyššie spomenutého pápeža Pavla III. na tzv. reformnej porade (1538) vznikla myšlienka, že treba na čas zakázať všetkým reholiam prijímať novicov, aby sa neskoršie mohla utvoriť úplne nová generácia duchovenstva. Doterajšie rehole boli jednostranné, venovali sa „buď mystickej, alebo činnej zbožnosti“. „Spoločnosť Ježišova“, ako nazval rehoľu jej zakladateľ Ignác z Loyoly, sa snaží spojiť aktivitu s mystikou, a tak sa stáva veľmi dôležitým faktorom v dejinách rímskokatolíckej cirkvi, najmä v oblasti boja so stúpencami reformácie.

Vďaka svojej znamenitej organizácii sa jezuiti veľmi rýchlo šírili. Ešte za života svojho zakladateľa mala 12 provincií a vyše sto domov (dokonca i v Japonsku a Brazílii). Boli mimoriadne aktívni a dbali aj na praktickosť a rýchlosť pri dosahovaní cieľa. Sprevádzalo ich podozrenie, že sú im dovolené všetky prostriedky („cieľ posväcuje prostriedky“). Pravdou bolo, že ich zasahovanie do cirkevnopolitických pomerov nebolo vždy najšťastnejšie a spôsobilo často aj im i celej katolíckej cirkvi veľa nepríjemností. Útoky na ich činnosť boli oprávnené. Mali v rukách školy, boli vychovávateľmi a spovedníkmi viacerých panovníckych rodín. V politike, hospodárstve a finančníctve mali mnohých odporcov. Proti nim zasahovali i samotní pápeži a katolícki panovníci. Najprv ich vypovedali z Portugalska (1758), potom z Francúzska, Španielska (podľa portugalského príkladu ich naložili na loď a vylodili na pobreží pápežovho cirkevného štátu). To isté urobil aj neapolský kráľ. Akoby nestačilo iba ich vypudenie zo všetkých románskych štátov. Útoky na ich činnosť pokračovali ďalej, až pápež Klement XIV. v r. 1773 úradne zrušil rehoľu s dôvodom, že sú zdrojom nepokojov medzi národmi a v cirkvi. Je zaujímavé, že im napriek pápežovmu zákazu práve nekatolícki panovníci (ruská Katarína II. a pruský Fridrich II.) umožnili ďalej pôsobiť vo svojich krajinách. Po polstoročí zákazu bola v r. 1814 rehoľa jezuitov obnovená a vo svojej činnosti za zmenených pomerov pokračuje až dodnes.

Jezuiti na území Slovenska pôsobia v rámci provincie „Germaniae superioris“ so sídlom vo Viedni. Odtiaľ riadia svoju prácu i v Prahe a Trnave. Činní sú priamo na cisárskom dvore. Pod ich vplyvom je sám cisár Ferdinand I. (1556 – 1564), ale aj Rudolf II. (1576 – 1612) a ďalší. S ich pomocou zakladajú kolégiá v Kláštore pod Znievom, v Šali, v Humennom (1614), pričinením P. Pázmaňa znovu v Trnave (1615) a v Bratislave (1626); v Košiciach (1631), potom v Spišskej Kapitule, Banskej Bystrici, Rožňave, Skalici, Levoči a Žiline.

Aktivitu proti evanjelickej cirkvi stupňujú najmä po druhom príchode na Slovensko, od r. 1586, keď sa nitrianskym biskupom stáva ich odchovanec František Forgáč (potomok evanjelických predkov). Bolo preto samozrejmé, že povstalci vedení Štefanom Bočkajom (pri podpísaní viedenského mieru 1606, uzákonenom snemom 1608) medzi dôležité požiadavky zaradili klauzulu, že jezuiti majú opustiť Uhorsko.

Habsburgovci v spojení s vysokým klérom rímskokatolíckej cirkvi neustále bránia uplatneniu náboženskej slobody a rovnosti vierovyznaní, a tak vytvárajú prajnú klímu pre pôsobenie jezuitov. Preto sa požiadavka ich odstránenia opakuje aj pri ďalších stavovských povstaniach (G. Bethlen, J. Rákoci). Žiaľ, bezúspešne. Po Fr. Forgáčovi ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň (1616 – 1637) rozvinul najrozsiahlejšiu protireformačnú kampaň. Už ako jednoduchý jezuita do svojho tábora priviedol viacerých uhorských magnátov. Vedel získať i veľké finančné prostriedky a použil ich na budovanie škôl (r. 1635 položil základy trnavskej univerzity).

V tomto období sa viedli spory nielen na politickej úrovni, slovnými či písomnými polemikami, ale často i s použitím násilia. Na oboch stranách sa vyskytli i nerozvážne činy, ktoré vrhli tieň na kresťanskú cirkev, bez ohľadu na vyznanie.

Luther či Ignác z Loyoly?
Nad touto zdanlivo vážnou dilemou tiahnucou od čias reformácie až po súčasnosť zamýšľal sa v rovnomennej knihe Dr. Ľudovít Szeberényi (vydal Tranoscius, 1929). Prichádza k jednoznačnému záveru, že sú to v podstate dve neporovnateľné veličiny. Iné boli východiská a zásady, na ktorých títo muži stavali svoje učenie, ale hlavne sa líšili ich ciele, ktoré sa snažili dosiahnuť. Martin Luther sa zaoberal prepovšetkým otázkou spasenia hriešneho človeka. Prameňom viery a pravidlom života je pre neho Biblia, Božie slovo. Z neho čerpá podnety pre svoje učenie a myšlienky pre boj o cirkev očistenú od ľudských a svetských bludov. Zatiaľ Ignác z Loyoly vidí svoju úlohu v prvom rade v službe cirkvi (rímskokatolíckej) a pápežovi, snažiac sa upevniť ich oslabené pozície a inak zmýšľajúcich všetkými prostriedkami, aj násilím, presvedčiť a priviesť pod ich správu.

Mgr. Ondrej Peťkovský

Z. Bakošová a O. Peťkovský | 7.7.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart