DETSKÁ BESIEDKA

MOŽNOSTI

· Úvodná stránka
· 10 naj
· Archív článkov
· Diskusné fórum
· Hľadanie
· Na stiahnutie
· Napíšte nám
· Pomoc
· Prispejte článkom
· Štatistiky návštevnosti
· Váš účet
· Vaša pošta
· Zaujímavé odkazy vo WWWWeb Links
· Zoznam členov

Kto je OnLine

Momentálne je 9 návštevník(ov) a 0 člen(ov) online.

Ste anonymný užívateľ. Môžete sa zdarma zaregistrovať tu

Z diskusného fóra


 pieseň
 Piesne
 KTO MOZE BYT UCITELOM BESIEDKY v ECAV

Fóra DETSKÁ BESIEDKA

7 najčítanejších článkov

7 Nejčtenější

· 1: Prednáška psychologičky Mgr. Aleny Nyplovej (Zvolen - 4.9.2004) - (63609 čtenářů)
· 2: Deň matiek 2005 - (28632 čtenářů)
· 3: Srdce - (25002 čtenářů)
· 4: Holubica - (20348 čtenářů)
· 5: Vianočné pásmo 2004 - (19684 čtenářů)
· 6: Prichádza na svet materiál pre detské besiedky!!! - (15313 čtenářů)
· 7: Prosbičky do ručičky - modlitbičky pre detičky - (12243 čtenářů)

Vyhľadávanie



Pokročilé vyhľadávanie

Biblia ako autorita a základ evanjelickej detskej besiedky


Autor: admin - Utorok, 30.10. 2012 - 10:50:00
Prednáška generálneho biskupa ECAV Miloša Klátika na konferencii ELSA 2012

Milí bratia a sestry!

Jedným z pilierov reformácie je zásada Sola Scriptura – Jedine Písmo. Reformátor Dr. Martin Luther presadzoval čítanie Písma v zrozumiteľnom jazyku a sám preložil Bibliu do nemčiny, aby Písmo bolo dostupné každému – nielen učencom znalým latinčiny. Samotné preloženie Písma však nestačilo. Nebol to cieľ, ale iba východisko reformácie. Dlhá cesta reformácie sa začala až vtedy, keď Dr. Martin Luther začal pravdy Písma vyučovať a prinášať tak posolstvá Biblie do životov poslucháčov. Rozsiahle vizitácie odhalili slabú znalosť Písma u ľudí, ale aj u kňazov. Preto Dr. Martin Luther napísal Veľký katechizmus ako pomôcku pre vzdelávanie a prípravu kázní kňazom; no potom aj Malý katechizmus ako východisko pre domáce pobožnosti. Domáce vyučovanie sa tak stalo charakteristickou črtou protestantov a viedlo k tomu, že evanjelici boli vždy pevne zakotvení v Písme, čo neraz s nevôľou museli priznať aj protivníci z rímskokatolíckej cirkvi.

Domáce vyučovanie Písmu a teológii viedlo aj neskôr k tomu, že z evanjelických rodín vyrastali vzdelaní ľudia, ktorí sa svojou vzdelanosťou zaslúžili o duchovný i národný rozvoj. Boli to kňazi, ktorí hlásali pravdy evanjelia, ale aj bojovali za náboženskú či národnú slobodu. Slovenská história je bohatá na mnohé osobnosti, ktoré sa zaslúžili o rozvoj slovenského duchovného, kultúrneho i národného bohatstva. To, že to boli spravidla evanjelici, nie je a nebola náhoda. Spôsobila to práve oná vzdelanosť, pevná zakotvenosť v Písme, vrúcny vzťah k Bohu i k cirkvi, ktorý týmto ľuďom dával základ a predpoklady pre ďalšie štúdiá a plodný bohatý duchovný i kultúrny život a službu cirkvi aj národu. Písmo sväté sa tak po celé stáročia osvedčovalo ako východisko pre duchovný rast cirkvi aj národa a naše slovenské dejiny sú živým dôkazom toho, že zachovávanie duchovného dedičstva a vernosť Písmu vedie k ďalšiemu rastu a prináša hojnú duchovnú úrodu.

Doba sa však zmenila a práve to, čo bolo v minulosti východiskom pre náš duchovný rast, vymizlo z našich rodín a ostalo iba v chrámoch. Po 2. svetovej vojne – po roku 1945 –nastúpil k moci komunizmus, ktorý cielene potláčal akúkoľvek formu kresťanskej viery a akúkoľvek podobu praktizovania kresťanstva. Náboženstvo síce bolo oficiálne povolené a Ústava Československej socialistickej republiky zaručovala náboženskú slobodu, ale prax bola taká, že ľudia hlásiaci sa k viere nemohli študovať na vysokých školách, nemohli zastávať verejné funkcie a nemohli vykonávať povolania, v ktorých sa predpokladalo verejné pôsobenie – učiteľ, lekár, umelec a podobne. Z kresťanských rodín sa tak postupne vytratila otvorená nábožnosť, pretože viera, ak aj zostala v srdciach tých najvernejších, prešla do skrytosti, ilegality a jej prejavy boli tiež skryté a tajné. Mnohí učitelia krstili svoje deti tajne, mnohí prišli na služby Božie v inom meste. Zmizla dovtedy bežná prax spoločných modlitieb a spoločných služieb Božích v školách, vytratili sa rodinné pobožnosti či vyučovanie Písmu v domácnostiach. Presadzovala sa filozofia marxizmu a tí, ktorí ešte verili v Boha, boli označovaní za primitívnych a zaostalých, veriacich v staré a dávno prekonané utópie.

November 1989 priniesol náhlu spoločenskú zmenu. Padol komunizmus, padla železná opona a verejné vyznanie viery zrazu bolo možné, no mnohým ľuďom, odchovancom socialistickej éry, nič nehovorilo. Mýlil sa ten, kto čakal, že po páde komunizmu sa naplnia chrámy, že ľudia sa hromadne priznajú k cirkvi. Áno, mnohí tak naozaj urobili, no zďaleka nešlo o veľké masy. Pre veľkú časť pôvodného kresťanského obyvateľstva zostala cirkev a jej posolstvo cudzie. Biblia prestala byť autoritou, prestala byť základom pre život ľudí a ostala iba v rukách cirkvi, ktorá ju po celý ten čas až dodnes neustále ponúka ako svoj jediný, no najväčší poklad.

Prečo o tom vlastne hovorím? Hovorím o tom preto, aby ste si vedeli predstaviť situáciu, v ktorej sa ocitla naša cirkev po roku 1989. Ocitla  sa na okraji veľkého misijného poľa, ktoré tvorili deti tých, čo kedysi boli jej piliermi, nositeľmi kresťanstva, no zanedbali domácu náboženskú výchovu a priviedli na svet generáciu, ktorej Písmo a cirkev nič nehovoria. Mnohí ľudia dnes spomínajú na svoje modliace sa babičky, no sami nemajú pocit, že by Biblia mala byť autoritou pre nich samých. Cirkev tak môže iba spomínať na časy, keď jej veľké chrámy, ktoré dodnes pevne stoja, boli plné. Mnohé dnes zívajú prázdnotou.

Cirkev tak vo svojej misijnej úlohe stojí znova na začiatku a prináša zvesť Božieho slova súčasnej i novej generácii. Doba sa však zmenila a formy, ktoré boli pre cirkev typické, dnes mnohým nevyhovujú. Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku nezaznamenala v ostatných rokoch nejaký výnimočný nárast a v cirkvi prebieha mnoho diskusií na tému, prečo je to tak. Mnohí vidia problém vo forme služieb Božích, ktoré sú vraj zastarané a pre mladých ľudí nezaujímavé. Mnohí za takú považujú aj samotnú zvesť slova. Mnohí hľadia túžobne na bohoslužobné formy menšinových cirkví u nás aj v zahraničí a presadzujú ich zavádzanie aj u nás, mysliac si, že to bude ideálna misijná forma pre cirkev a že potom mnohí uveria v Boha. Stále však existuje veľká skupina tých, ktorí hovoria, že problém misijného pôsobenia cirkvi nie je v jej forme, ale skôr v tom, do akej miery je Biblia a samotný Boh pre jednotlivca autoritou. Dôkazom toho je jednak skutočnosť, že mnohé menšinové spoločenstvá aj u nás na Slovensku sa chvália modernými formami práce, no nevykazujú dlhodobý nárast, a potom je tu aj skutočnosť, že i samotná Evanjelická cirkev vždy pripravovala a aj dnes pripravuje pre ľudí akcie, ktoré sú aj formálne iné. Nedejú sa v nedeľu v kostole, ale v iné dni, na iných miestach, kde je možné voľne diskutovať, uvariť si čaj alebo kávu, prebrať biblické i nebiblické témy. Prax ostatných 20 rokov však neraz ukázala, že aj keď formálne boli takéto stretnutia zaujímavé, ich návštevníci ostali verní Bohu iba po krátky čas a po čase od cirkvi odpadli. Ostáva preto stále aktuálnou otázka: Vyrieši naše misijné problémy zmena formy našej zvesti?

To, čo som teraz povedal, platí pre vekové skupiny strednej a mladej generácie. Tá staršia generácia uprednostňuje formy, na ktoré je zvyknutá od detstva – sú to práve ľudia, ktorí v cirkvi prežili celý život a ťažko prijímajú zmeny, ale ktorí zároveň dokazujú, že i klasická forma služieb Božích a hlavne výchova v rodine mohli do ich sŕdc zasiať semienko živej a úprimnej viery. Mladšia generácia však prahne po nových formách, atraktívnych metódach a nových informáciách. Naplniť tieto požiadavky však nie je jednoduché.

Žijeme v dobe, keď mladí ľudia aj deti vidia a vedia stále viac. Televízia a internet im prinášajú stále nové a nové príbehy, nové a nové grafické spracovania, nové a nové animácie, efekty, hry a zábavu. Je to zaujímavé, je to atraktívne a je to žiadané. Cirkev nemôže všetkým týmto trendom konkurovať, pretože jasne vidí, že za všetkými dnešnými modernými rozprávkami, počítačovými hrami a animáciami je biznis. Veľké svetové spoločnosti môžu zariaďovať veľké štúdiá a zamestnávať najlepších grafikov a animátorov na to, aby vytvárali pre deti nové a nové príbehy, ktoré potom predávajú do celého sveta. Tak sa potom stane, že domáca tvorba jednotlivých krajín ustupuje do úzadia a my na každej televíznej stanici vidíme stále to isté a spravidla zo svetovej americkej produkcie. Rozmaznané oko detského diváka ťažko zaujme obyčajný obrázok z detskej ilustrovanej Biblie alebo obyčajný animovaný príbeh zo Starej zmluvy.

Misia neznamená upútať pozornosť za každú cenu. Moderné spoločnosti dnes robia marketing cez telefón alebo cez podomových obchodníkov a školia svojich ľudí na to, aby vedeli za každú cenu upútať pozornosť a dakedy až zmanipulovať klienta a priviesť ho k podpísaniu nejakej zmluvy či ku kúpe nejakého produktu. Týmto však predajcovia dosiahnu svoje a už ich netrápi, že ich obeť na druhý deň ľutuje svoje rozhodnutie. Ak by takto mala vyzerať misia, určite aj cirkev by mohla zorganizovať psychologické školenia svojich pracovníkov. Musela by však do ich sŕdc vštepovať chladnú vypočítavosť, pragmatizmus a egoizmus, aby pri získavaní klientov hľadeli iba na seba, na svoj záujem a v žiadnom prípade nie na klienta – človeka či dieťa, ktoré majú pred sebou. To však nie je misia. Misia v kresťanskom zmysle slova sa deje vtedy, keď dokážeme nášmu blížnemu – staršiemu či mladému človeku alebo dieťaťu na detskej besiedke – predstaviť Bibliu a Pána Boha ako autoritu a základ pre jeho vlastný život. Misia je niečo podobné, ako keď matka učí svoje dieťa chodiť. Raz ho to naučí a ono tento dar už celý život samo využíva. Netreba ho k tomu každý deň pobádať a vyzývať. Misia je to, ak dokážeme deťom ukázať, na čo je v bežnom živote dobrá viera, čo im Boh ponúka a ako môžu svoj dar viery využiť. Takáto misia sa môže diať iba vtedy, ak jej základom zostáva Písmo – Božie slovo.

Pri svojich cestách som sa neraz stretol s rôznymi „modernými” formami vyučovania detí. Niektoré boli veľmi podobné tým našim – klasickým, iné boli až také moderné, že v záujme atraktívnosti vytlačili samotnú Bibliu. Videl som detskú besiedku, kde napríklad Biblia vôbec nebola a kde učiteľ síce porozprával biblický príbeh, ale ani neuviedol, že ide o príbeh z Biblie, ani sa nemodlil, aby náhodou deti neodradil. A videl som aj stretnutia, kde kňaz hlásal biblické pravdy, ale podával ich len ako humánne a morálne, schovávajúc ich zdroj – Bibliu – aby niekoho nepohoršil, neodradil alebo nenaľakal. Nepovažujem to za správne. Myslím si, že detská besiedka aj dnes, v roku 2012, má byť založená na vyučovaní Biblie, že Biblia má byť na každej detskej besiedke a že učiteľ by mal pri čítaní z nej jasne demonštrovať, že to, čo číta, je z Biblie. Na mnohých detských besiedkach Biblia tam síce je, ale iba voľne položená a zatvorená. Učiteľ rozpráva príbeh, v ktorom vystupuje Pán Boh alebo Pán Ježiš, no chýba jasné napojenie na Bibliu. Aj keď viem, že biblické príbehy či pravdy treba vyučovať pútavou a modernou formou, predsa tvrdím, že učiteľ na detskej besiedke by mal či už na začiatku, alebo na konci v rámci zhrnutia prečítať autentickú pasáž z Biblie. Môže prečítať priamo príbeh, ktorý preberal: „Milé deti, a teraz si prečítajme, ako nám dnešný príbeh rozpráva Biblia.” No môže prečítať i nejaký iný verš, ktorý myšlienkovo dopĺňa preberanú tému. Vtedy by však mal Bibliu vziať do ruky, nalistovať príslušné miesto a po prečítaní ju odložiť. Je to potrebné preto, aby nielen slovne, ale aj vizuálne bolo jasné, že to, čo teraz odznelo, je z Biblie. Nehovoriac už o tom, že Biblia nám ponúka mnoho dôležitých vyjadrení, ktoré sa často pri voľných interpretáciách Písma stratia. Mnohé biblické príbehy prerozprávané pre deti sú zjednodušené, čo je, samozrejme, správne, no niekedy sa z nich vytratia autentické Božie slová, a preto je o to dôležitejšie, aby vyučujúci tieto slová prečítal a poukázal na to, že sú to slová Božie.

Detská besiedka však nie je zameraná len na vyučovanie vedomostiam. Detská besiedka nemá za cieľ iba povedať, že Biblia a Pán Boh sú autoritou. Detská besiedka má zmysel vtedy, keď dokáže dieťaťu ukázať, čo z toho môže mať, ako môže samo tento dar využívať. Preto odporúčam zaraďovať na detské besiedky osobné svedectvá ľudí, ktorí niečo pozitívne s Bohom prežili. Nemusí ísť o zázraky či ohromujúce príbehy. Stačí, ak učiteľ na detskej besiedke spomenie nejakú epizódu z uplynulého týždňa, na ktorej by mohol ukázať Božie pôsobenie. Som si istý, že každý kresťan, a tým skôr učiteľ náboženstva či detskej besiedky, je schopný jasne a konkrétne poukázať na Božiu prítomnosť a Božie pôsobenie vo svojom živote. Biblické príbehy a posolstvá sú síce zaujímavé a pre deti pútavé, ale veľakrát abstraktné. Počujú o uzdravení chromého či slepého, no vo svojom okolí sa s takým uzdravením nestretávajú, preto biblický príbeh, hoci s reálnou – stále živou – postavou Pána Ježiša, v ktorého veria, považujú za dávny príbeh, biblickú rozprávku.  Pred učiteľom vtedy stojí otázka: Ako môže dieťa tento príbeh použiť pre svoju osobnú vieru? Ako mu tento príbeh ukáže, že Boh a dnešné posolstvo Biblie sú pre neho autoritou? Správny učiteľ po vyrozprávaní takéhoto príbehu určite nezabudne deťom povedať, aby sa tiež modlili za uzdravenie, ak sú choré alebo ak je chorý niekto z ich blízkych. Stačí to však? Ak skutočne Pán Boh uzdravuje, ak skutočne On má byť Ten, ku ktorému sa s modlitbou obraciame, nezabudneme Mu potom pripísať zásluhu, ak choroba pominie? V mnohých prípadoch sa vyučovanie o zázračnom uzdravení skončí oným povzbudením detí k modlitbe. Ja si však myslím, že to ešte nemôže byť koniec. Keď sa potom stane, že dieťa skutočne ochorie alebo ochorie niekto iný z besiedky, nezabudnime sa zaň spoločne modliť. A keď sa ono dieťa vráti, nezabudnime mu povedať, že sme sa zaň modlili a že je Božia milosť, že sa ono uzdravilo a vrátilo medzi nás. Až vtedy je vyučovanie príbehu o uzdravení dokončené. A takto by sme mohli pokračovať. Osobné výpovede vedúcich alebo samotných detí o skúsenostiach s Bohom sú tie momenty, ktoré dávajú bodku za našimi biblickými príbehmi, pretože ony prakticky ukazujú, ako s vierou naložiť a ako ju v praxi využívať.

Ak sa detí na besiedke spýtame, ako sa majú a ako sa im darí, určite sa nám rady pochvália kde všade boli, aký úspech v škole dosiahli, čo nové majú. Tieto chvíle sú veľmi dôležité. Pre mnohých učiteľov sú to iba reči na zahriatie, na uvoľnenie atmosféry, no v skutočnosti nám tu deti otvárajú dvere do svojho sveta. My prídeme na besiedku zo svojho učiteľského či farárskeho sveta. Pripravovali sme sa, čítali sme si daný biblický text alebo príbeh, vymýšľali sme aktivity, chystali pomôcky a na besiedku prídeme s plnou hlavou a plným srdcom svojej témy, takže ona je pre nás najdôležitejšia. Deti však prídu zo svojho sveta. Niektoré sa včera vrátilo od babičky a má veľa nových zážitkov, iné má doma nové zvieratko, iné sa bojí zajtrajšej písomky v škole, ďalšie sa trápi pre nezhody medzi rodičmi, iné sa teší na poobedňajší výlet s rodičmi, iné je plné napätia, lebo ho vybrali na spevácku súťaž. Vo chvíľach voľných rozhovorov nám deti odhaľujú svoj aktuálny svet, a to je pre nás jedinečná príležitosť, aby sme im poradili, ako môžu v tej svojej danej situácii použiť vieru. Možno by sme dokonca mohli v prípade, že vieme o nejakej mimoriadnej situácii niektorého z detí, pripraviť tému besiedky tak, aby práve ono v preberanej téme našlo radu, ako sa vo svojom trápení oprieť o vieru. Samozrejme, je dôležitá diskrétnosť a informácie, ktoré máme, si nechávame pre seba a na besiedke neprezrádzame, prečo sme sa dnes venovali práve tejto téme. Môžeme však tému viesť tak, aby práve ten, pre koho je určená, pochopil, že je to pre neho.

Nezabúdajme ani na to, čím deti práve prechádzajú. Naše deti na besiedke nie sú našimi deťmi iba v čase konania besiedky. Sú naše po celý čas, sú to naši zverenci. Ak sa niektoré z nich chystá na spevácku súťaž, povedzme mu, že mu držíme palce a že sa za neho budeme modliť, prípadne sa modlime na besiedke spolu. No potom na naše dieťa pamätajme a v deň súťaže mu večer zavolajme alebo pošlime SMS a spýtajme sa, ako dopadlo. Rovnako konajme, ak vieme o nejakej inej dôležitej udalosti, ktorá naše dieťa čaká. Osobný prístup k deťom ukazuje na konkrétnom príklade používanie viery. Pozor však na to, aby náš záujem nebol iba čisto ľudský: „Ahoj, tak ako si dopadol? Myslela som na teba. Super? Tak to je fajn, teším sa a gratulujem.” Pozor na to, aby náš záujem mal aj duchovný podtext: „Ahoj, tak ako si dopadol? Modlila som sa za teba. Super? To som rada. Boh nás vypočul a požehnal ťa. Veľmi som Mu vďačný a budem v modlitbe ďakovať. Poďakuj aj ty.” Som presvedčený, že práve v takýchto okamihoch sa završuje naše teoretické biblické vyučovanie.

Bolo by ideálne, keby takýmto spôsobom boli deti vedené už v rodinách. Za kresťanskú vieru totiž nepovažujem len to, ak sa rodičia s deťmi večer pomodlia Otčenáš alebo im v nedeľu večer prečítajú kúsok z Biblie. To síce je pekné, ale nie dostatočné. Za kresťanskú výchovu považujem to, ak rodičia svojim vlastným životom dávajú deťom príklad kresťanského života a ak im sami na sebe ukazujú, ako používajú vieru. Ak matka ráno chystá deti do školy a pred odchodom im požehná a zaželá, aby im Boh pomáhal, ak sa rodičia pri výbere dovolenky zmienia o tom, že tam pôjdu, ak Pán Boh požehná, a po návrate povedia, že vďaka patrí Bohu; ak sa v čase choroby či ťažkostí utiekajú k Bohu s prosbou o pomoc; ak pri stole spoločne ďakujú za jedlo, ktoré majú. Takýto vlastný kresťanský a zjavne praktizovaný život je najlepšou kresťanskou výchovou. Rodičia vtedy nepotrebujú supergrafickú počítačovú kresťanskú hru ani DVD so superanimáciou, aby deťom ukázali, kto je pre nich Boh.

Žiaľ, takáto výchova sa dnes deje iba v málo rodinách. A práve preto sme tu my – cirkev a detská besiedka, ktorá sa má stať druhou – duchovnou – rodinou pre deti, my, ktorí sa máme stať druhými – duchovnými – rodičmi, ktorí deťom ukážu, kto je pre nás Boh. Boh je stále ten istý včera, dnes i na veky. Bol ten istý v roku 33, ako je aj v roku 2012. Po 2000 rokoch sa nezmenil ani Boh, ani Biblia, ani jej posolstvo. Zmenili sme sa my. No aj dnes, v roku 2012, prinášame toto posolstvo deťom. A ak chceme, aby mu jasne porozumeli, musíme im ho jasne ukázať. Nie ho zabaliť do ešte väčších nánosov grafiky, lesku a farieb, ale práve ho od toho všetkého očistiť a ukázať vo svojej nahej podstate. Bojím sa totiž, že aj slobodu a mnohé supermoderné formy zvestovania slova využíva diabol na to, aby nám síce priniesol veľa slova, no s malou výpovednou hodnotou. A tak sa deje to, čo povedal aj sám Pán Ježiš:  že totiž mnohí hľadia, ale nevidia, mnohí počujú, ale nerozumejú. Bojím sa, že toto platilo o mnohých tých, ktorí húfne prichádzali na atraktívne cirkevné podujatia, keď mali pútavú formu. Videli pekný vonkajší obal, chutil im čaj, páčili sa im rozhovory s priateľmi, no neporozumeli obsahu, nenaučili sa používať vieru, Biblia a Ježiš sa nestali pre nich autoritou a základom. Preto sú dnes preč.

Na tejto konferencii budete, milí hostia, mnoho hovoriť o formách vyučovania detskej besiedky. Budete počuť prednášky zo psychológie, vidieť praktické inšpirácie. Sú to všetko dobré veci a ja som rád, že môžeme zaujímavo vyučovať detskú besiedku. No popri tom všetkom nezabudnime na to, čím detská besiedka skutočne je: že nie je len vyučovaním, ale hlavne výchovou a že má dieťa naučiť používať vieru nie v našich, ale v jeho každodenných situáciách. Ak pochopí a zvykne si na to, že alfou i omegou pre neho je Ježiš Kristus, splnila detská besiedka pri ňom svoj účel a my máme nádej, že takéto dieťa bude duchovne rásť, dbať o svoju vieru a prežije svoj život v Božej blízkosti. Vtedy sa potvrdí aj oná reformačná zásada Sola Scriptura, ktorá dokáže to Lutherovo tvrdenie, že jedine v čistom Písme nachádzame čistú pravdu a zdroj všetkého poznania – nášho Boha. Prajem vám, aby ste na detských besiedkach mali mnoho takých detí.

Miloš Klátik – generálny biskup ECAV


 

Prihlásiť sa

Užívateľské meno

Heslo

Ešte nemáte svoj účet? Môžete si ho vytvoriť. Ako registrovaný užívateľ získate veľa výhod. Budete môcť upraviť vzhľad tohto webu, nastaviť zobrazenie komentárov, posielať komentáre, posielať správy ostatným užívateľom a veľa ďalších.

Súvisiace odkazy

· Viac o
· Ďalšie články od autora: admin
Prednáška psychologičky Mgr. Aleny Nyplovej (Zvolen - 4.9.2004)

Hodnotenie článku

Priemerné hodnotenie: 0
Hlasov: 0

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti


 Vytlačiť článok Vytlačiť článok

DETSKÁ BESIEDKA
Tento web spravuje sekcia práce s deťmi vnútornej misie Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku.
Napíšte nám svoje pripomienky, podnety a návrhy k tomuto webu

Tieto stránky vznikli s pomocou Jiřího Stavinohu - autora redakčného systému United-nuke, za čo mu patrí naša vďaka.
Powered by Copyright © UNITED-NUKE CMS. Všetky práva vyhradené.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.06 sekúnd