Spomienka na rozlúčku s bratom seniorom Mgr. Miloslavom Blahom

Spomienka na rozlúčku s bratom seniorom Mgr. Miloslavom Blahom

V utorok 22. augusta 2017 dokonal svoju pozemskú púť evanjelický farár, niekdajší senior Miloslav Blaho. Zomrel necelé dva mesiace pred svojimi 91. narodeninami. Brata seniora, farára, učiteľa, otca, starého otca, a predovšetkým vzácneho človeka Miloslava Blaha na poslednej ceste odprevadili 26. augusta v Ev. kostole v Žiline.
V tento pokojný letný slnkom zaliaty deň ho prišli odprevadiť mnohí – rodina, oltárni bratia, priatelia. Zvesťou Božieho slova poslúžil senior Turčianskeho seniorátu Marián Kaňuch. Za bývalých spolužiakov a priateľov z bohosloveckej fakulty sa prišiel rozlúčiť i brat farár Milan Hargaš.

Komunistickým režimom prenasledovaný farár sa svojej lásky k duchovnej službe nevzdal a až do svojej smrti vyznával spolu so žalmistom: „Lebo Ty si mi nádejou, Pane Hospodine, Tebe dôverujem od svojej mladosti.“

Miloslav Blaho sa narodil 15. októbra roku 1926. Jeho rodiskom bola turčianska obec Necpaly, kde však jeho rodina nezotrvala dlho. Krátko po Miloslavovom narodení sa presťahovali do neďalekej Žiliny. Otec Ján pracoval ako krajčír, mama Anna, za slobodna Matisová, sa venovala domácnosti.

Žilinské obdobie bolo pre rodinu Blahovcov veľmi náročné. Otec, živiteľ rodiny, zakúsil dlhšie obdobie bez práce, k tomu sa pridali problémy s bývaním, ktoré rodinu nútili meniť v rámci mesta bydlisko. Nezanedbateľný bol aj smútok zo straty ďalších dvoch detí – Margity a Jána, ktoré rok po narodení umreli ešte v Necpaloch. Miloslav Blaho vždy na rodinu spomínal ako na súdržnú. S láskou si vybavoval najmä dobrotu svojho otca ale aj snahu mamičky, ktorá síce nebola vyučená krajčírka, ale popri otcovi nadobudla zručnosť a čoskoro mu v práci pomáhala. Túžba postarať sa o živobytie pre rodinu však znamenala veľa odriekania, čo sa prejavilo v otcových skorých odchodoch z domu a návratoch počas neskorého večera, ba neraz aj v noci. Miloslav Blaho chodil v Žiline do základnej školy, potom aj do gymnázia. Práve tieto stredoškolské roky sa už niesli v znamení aktivít evanjelickej mládeže, ktorých sa zúčastňoval. Ako hovorieval, práve tieto roky a toto spoločenstvo na neho vplývali do takej miery, že po skončení gymnázia pocítil vnútorné povolanie stať sa evanjelickým farárom. Jeho kroky teda viedli na bohosloveckú fakultu do Bratislavy.

Roky mladosti strávil aj „v spoločnosti“ viacerých záľub. Okrem stretnutí mládeže k nim patrilo aj divadlo. V pamäti mu utkvela predovšetkým hra Smutné dni Jeruzalema, ktorá bola o babylonskom zajatí Židov. Hrou divadelníci reagovali na rozpad republiky. Umenie mu bolo blízke tiež prostredníctvom hudby. Hrával na organe, harmóniu a husliach. Jeho roky mladosti poznačili aj mnohé zápasy v spoločnosti. V Žiline sa už ako dvanásťročný pripojil k sprievodu, keď sa 6. októbra 1938 diali veci okolo autonómie, vyvolávajúce rôzne zhromaždenia. „Videl som v zástupe aj svoju mamu aj s pani Albrechtovou, tiež evanjeličkou, mama ma chytila za ruku a išli sme až na námestie. Z radnice Jozef Tiso začal rečniť, rečnil dvadsať alebo aj viac minút a celú svoju reč zakončil, to je také pamätné, to som si zapamätal: Tak nám Pán Boh pomáhaj kresťanom katolíkom! Do toho sa na seba pozreli pani Albrechtová s mojou mamou a mama ma chytila za ruku a už aj sme šli z námestia preč,“ spomínal M. Blaho v jednom z rozhovorov. Tento moment ho podľa vlastných slov viedol k úvahám o význame týchto udalostí. V tomto kontexte hovorieval, že ako evanjelik sa neraz cítil osamotený, hlave v prevažne katolíckom prostredí vtedajšej Žiliny.

Ťažobu vojny pocítil až počas Slovenského národného povstania. V tom čase sa zúčastňoval na kurze vedúcich evanjelickej mládeže v Liptove. V jedno ráno k nim prišli partizáni a vyzvali ich k odchodu. Vybrali sa teda pešo z Liptovského Hrádku cez kopec do Dovalova, odtiaľ až do Kraľovian, potom do Sučian. Postupne Miloslav prišiel až do Necpál k príbuzným. Strávil u nich asi týždeň, no kontaktu s povstaním sa nevyhol. Po tom, ako neďaleko začul kanonádu, rozhodol sa odísť do Zvolena za kaplánom Ondrejom Antalom, ktorého poznal zo Žiliny. „Keď som prišiel z Necpál pod Blatnický hrad, tak už išli ľudia od Mošoviec, že už tam útočia Nemci, tak som popri Blatnickom hrade prešiel do Gaderskej doliny a v Gaderskej doline ma zobral vojenský transport, ktorý nás bral až do poslednej horárne v Gaderskej doline,“ spomínal s tým, že počas tohto obdobia nastala obrovská migrácia obyvateľov. Do Zvolena čoskoro prišla aj jeho mama. O otcovi veľa nevedeli, správy zo Žiliny boli len kusé a nie veľmi pozitívne. Do povstaleckých bojov sa pritom zapojili aj jeho blízki príbuzní, medzi nimi strýko či bratranec, ktorí v Povstaní napokon položili život. Po strastiplných cestách sa mame a synovi predsa len podarilo vrátiť domov do Žiliny, kde, vďaka Bohu, našli otca v poriadku. M. Blaho potom istý čas prebýval v kostole, kde prežil aj koniec vojny. Na pohnuté chvíle spomínal takto: „Spali sme s kamarátom dole v pivnici na fare, počuli sme hurhaj, keď prišli pre pána biskupa Ruppeldta, aby išiel na námestie vítať ruských vojakov. On už mal vyše šesťdesiatky, ešte sa učil po rusky, počúval ruský rozhlas.“

V povojnových rokoch sa už M. Blaho sústredil na štúdium teológie. Popri ňom študoval aj filozofiu, vzdelával sa aj vo francúzštine a slovenčine. Vďaka štúdiu filozofie spoznal aj svoju budúcu manželku.

Na konci päťdesiatych rokov bol predsedom Kuzmányho kruhu evanjelických akademikov. Činnosť spolku sa okrem iného sústredila na pomoc chorým, zháňali tiež lieky zo zahraničia. Citlivo vnímal predovšetkým komunistický prevrat a pokles kvality výučby, ktorá po ňom nastala. Po absolvovaní teologického štúdia M. Blaho dva roky študoval psychológiu v Bratislave. Vysvätený za kňaza bol v roku 1951 v Tisovci. V jeho ročníku študovala i neskoršia prvá slovenská farárka Darina Bancíková.

Po ordinácii začal pracovať ako kaplán v Martine. Na svojom prvom pôsobisku duchovne zaopatroval pacientov v tamojšej nemocnici. Práca ho mimoriadne napĺňala, a v Martine prežil aj dôležitý okamih osobného života. V roku 1952 si vzdal za manželku Martu Ferjancovú. Na Martin však spomínal aj v neľahkých súvislostiach. Do mesta sa totiž prisťahoval v období, keď bola spoločnosť poznamenaná najväčšími zápasmi medzi cirkvou a vládnucimi komunistami. Tí evanjelikom znepríjemňovali život a snažili sa o to, aby miestny cirkevný zbor prišiel o svoj zborový dom. M. Blaho zažil vyhrážky aj na vlastnej koži... Práve tieto konflikty napokon viedli k tomu, že Blahovci z Martina odišli. Rok po sobáši Miloslava preložili na pôsobisko do Vlčian, kde sa stal administrátorom zboru. Odtiaľ sa na rok presunul do Púchova, na miesto seniorálneho kaplána.

Po sporoch s nadriadeným, s ktorým mladý kňaz nesúhlasil, ho presunuli za seniorálneho kaplána do Zvolena. K tomuto zboru sa v rodine M. Blaha neviazali práve najlepšie spomienky. I tu dokázala vydržať iba rok. Potom sa na päť rokov stala jeho domovom Sása. V jednom z rozhovorov, ktoré počas života poskytol, opisuje toto obdobie slovami: „Tam som mal riaditeľa školy, jedného bývalého veľkého ľudáka, gardistu, ten potom bol riaditeľom školy a on si musel nejaké zásluhy robiť a vždy, skoro z každého zasadnutia školskej rady, išla dáka zápisnica proti mne, čo si on robil zásluhy po stránke politickej.“

Tak sa stalo, že Miloslav Blaho prišiel o štátny súhlas. Bolo to v roku 1970 a pre rodinu mladého kňaza sa začalo obdobie plné neistoty. On sám netušil, čo s ním bude. Aj keď si uvedomoval, že priazeň cirkevníkov, veriacich ľudí, je na jeho strane, predsa len mu režim nedovolil vykonávať povolanie, na ktoré sa roky pripravoval a po ktorom tak túžil. Vec sa provizórne riešila tak, že počas roka mohol pôsobiť v cirkevnom zbore Zemianska Olča a po čase dostal možnosť tu ostať ako námestný farár. Nezvládol by to však bez pomoci ochotnej rodiny Filovcov, ktorá mu poskytovala ubytovanie. Bez vlastného bývania, s neustálym dochádzaním, to však nebolo jednoduché. A tak sa jeho pôsobisko opäť zmenilo. V roku 1971 prišiel za námestného farára do Košece, nazývanej aj trestanecký cirkevný zbor, a tu zotrval až do roku 1990. Následky „neposlušnosti“ voči režimu sa nedotýkali len Miloslava Blaha. Svoje si vytrpela i jeho manželka, vyštudovaná učiteľka a korektorka. Napriek pedagogickým skúsenostiam z Martina, Zvolena i Krupiny ju režim pripravil o zamestnanie a mohla pôsobiť len v nekvalifikovanej profesii. V škole ju už nikto zamestnať nechcel. Katedru teda nútene vymenila za robotnícku prácu v zbrojovke v Dubnici, kde ťažko pracovala celé dni, od rána do večera. Aspoň malým zadosťučinením, úľavou bolo neskoršie preradenie do podnikového archívu. A ako nepriazeň vládnej moci pocítili ich deti Miloslav a Marta? Nuž, s nálepkou „farárske deti“ sa jednoducho nedostali na štúdiá, ktoré si zvolili.

A ako spomínal M. Blaho na obdobie tvrdej komunistickej ruky, pre ktorú celá rodina prežívala nesmierne príkoria? Priamo v košeckom zbore mal na krku nejedného „agenta“, ktorý pod maskou zbožnosti sondoval, čo sa v zbore deje. Pochopiteľne, s hlásením na vyššie miesta. V Košeci sa rodina dočkala i Nežnej revolúcie, no po všetkom, čo si prežila, sa Miloslav i jeho manželka rozhodli odísť do dôchodku. Ich spoločné rozhodnutie zvrátil biskup Rudolf Koštial. „Telefonoval mi pán biskup Koštiaľ, že aby som nastúpil do Považskej Bystrice, že ešte aby som vydržal. On chcel, aby som mal aj trošku krajší pohľad na tú svoju duchovnú službu, nakoniec nás presvedčil s manželkou, že sme sa rozhodli, že do tej Považskej Bystrice ideme,“ vyjadril sa na margo tohto zlomu v minulosti M. Blaho. Práve v Považskej Bystrici napokon svoju duchovnú službu aj uzavrel v roku 2001. Posledné roky v službe bol aj seniorom Turčianskeho seniorátu. Na dôchodku sa usadil v Žiline, kde spoločne s manželkou žil až do roku 2008, keď ju Pán povolal do večnosti.

Miloslav Blaho prispieval do viacerých cirkevných i svetských časopisov a aktívne spracúval niektoré historické fakty, týkajúce sa významných osobností slovenskej histórie, ako napríklad biskupa Fedora Ruppeldta, skladateľa prof. Dr. Ivana Hrušovského, básnika Milana Krausa a iných. „Predovšetkým som sa však snažil s plným nasadením a svojimi schopnosťami venovať službe duchovného pastiera v cirkevných zboroch, kde som pôsobil.“

Na misijnom podujatí k 500. výročiu reformácie 21. mája 2017 v Žiline dostal od vedenia cirkvi ocenenie za zanietenú dlhoročnú prácu v ECAV na Slovensku, presadzovanie kresťanských hodnôt a šírenie dobrého mena v cirkvi, ktorú za neho prevzala jeho dcéra.

„Keď priateľ dáva posledné zbohom nám, zbohom nám,
náš duch pohliada nádejne k nebesám, k nebesám,
kde zatíchne už každý vzdych na spásy brehoch nebeských,
tam stiera slzy plačúcich Ježiš sám, Ježiš sám...“

Fotografie sú z Teologickej konferencie ECAV na Slovensku 2016 v Lúčkach, kde bratovi seniorovi zablahoželali k 65. výročiu ordinácie (Edita (Škodová)

Galéria k článku