Slávnosť k 70. výročiu presídlenia

Slávnosť k 70. výročiu presídlenia

V nedeľu 30. júla 2017 sa v maďarskej obci Bakonycsernye konali spomienkové slávnosti k 70. výročiu výmeny obyvateľov. Pozvaní boli aj hostia zo Slovenska.
V 18. storočí panovala na území dnešného Slovenska – vtedy horného Uhorska – veľká bieda. Mnoho rodín sa preto rozhodlo odísť do južnejších častí, kde by azda našli lepšie podmienky pre život. Niektorí prekročili rieku Dunaj a ostali v oblasti tzv. Zadunajska, iní putovali ešte ďalej a zašli až na tzv. Dolnú zem, ktorá vtedy tvorila južné územie toho istého veľkého Uhorska. Tu sa usadili, založili nové mestá a obce, vytvorili tradície, ktoré pretrvali stáročia. Keď po 1. svetovej vojne Uhorsko zaniklo, stali sa títo Slováci zrazu občanmi Maďarska rovnako ako Maďari, žijúci v severnejšej časti pôvodného Uhorska stali sa občanmi Slovenska. Po 2. svetovej vojne vznikla myšlienka vymeniť slovenské a maďarské obyvateľstvo a vrátiť každého do jeho domoviny. Tak sa v roku 1947 začala veľká akcia, známa ako výmena obyvateľstva či presídlenie.

Masívna agitačná kampaň v Maďarsku aj Československu mala viesť k tomu, aby čo najviac ľudí odišlo do svojej vlasti. V konečnom dôsledku ich bolo viac ako 70-tisíc, no zďaleka to neboli všetci. Mnohí nechceli opustiť svoje domovy, iní zasa dúfali, že sa vo vlasti budú mať lepšie a odišli, hoci doma zanechali súrodencov, rodičov či inú rodinu. Takto sa pre tisíce mladých i starých ukončila jedna významná etapa života a začala iná.

Slovenská samospráva v maďarskej obci Čerňa spolu s Ústavom kultúry Slovákov v Maďarsku pripravili spomienkovú slávnosť k 70. výročiu tejto udalosti. Konala sa 30. júla v Černi a pozvaní boli aj hostia zo Slovenska – tí, ktorí priamo výmenu obyvateľov prežili alebo sú potomkami tých, ktorí v Černi kedysi žili a v rámci výmeny obyvateľov z nej odišli. Takmer 20-člennú skupinku hostí tvorili Slováci z južných obcí Slovenska – z Bátorových Kosíh, Dvorov nad Žitavou, Hurbanova, Modran a Nových Zámkov.

Slávnosti sa začali službami Božími v miestnom evanjelickom Božom chráme, kde domáci farár a senior István Szarka všetkých privítal slovami z Ef 2,19, ktoré odzneli v maďarskom i slovenskom jazyku. Zvesťou Božieho slova v slovenčine poslúžil evanjelický farár zo Slovenska Štefan Kiss, ktorého otec sa práve v Černi narodil. V kázni Božieho slova na 1M 32, 25 − 27 zdôraznil, aké je potrebné Božie požehnanie a poukázal na Jákoba, ktorý si po boji s neznámym žiadal práve požehnanie. Pripomenul, že tak ako kedysi Abrahám, ani naši predkovia nemali žiadne istoty, keď opúšťali svoju domovinu či už vtedy, v 18. storočí, alebo pred 70-timi rokmi. Božie požehnanie ich však sprevádzalo, srdcom boli pevne spojení s Pánom Bohom a On sa v ich životoch dokázal, takže sa nestratili, ale dokázali toho veľa urobiť a vybudovať pre svojich potomkov – teda aj pre nás. V závere Štefan Kiss povzbudil všetkých prítomných, aby si aj dnes žiadali od Pána Boha požehnanie ako tú najdôležitejšiu vec a aby tak s dôverou v Pána Boha kráčali v ústrety starostiam každodenného života. Po zvesti Božieho slova Štefan Kiss pozdravil cirkevný zbor a domácemu bratovi seniorovi odovzdal ako dar oltárnu sviecu k 500. výročiu reformácie, aby sa aj takto symbolicky Slováci v cirkevnom zbore v Černi pridali k Slovákom, oslavujúcim 500. výročie reformácie doma na Slovensku.

Po službách Božích sa domáci i hostia presunuli do kultúrneho domu, kde predseda miestnej slovenskej samosprávy Zoltán Szabó a riaditeľka Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Katarína Királyová priblížili históriu výmeny obyvateľov, jej politické pozadie, praktickú realizáciu aj sociálne dôsledky. Prihovoriť sa mohli aj pamätníci tejto udalosti, resp. ich potomkovia, ktorí z rozprávania svojich rodičov mohli podať svedectvo o tom, ako ich rodiny presídlenie prežívali.

Po vystúpení miestneho speváckeho zboru, ktorý zaspieval zopár slovenských i maďarských piesní sa slávnosť ukončila spoločným obedom a voľnými rozhovormi, v ktorých sa mohli stretnúť a porozprávať známi aj neznámi, no hlavne tí, ktorí tu medzi domácimi či hosťami našli či opätovne stretli vzdialeného príbuzného – niekoho, kto vlastne patrí do rodiny, no žije v cudzine. Vytvorila sa tak priateľská, ba až rodinná atmosféra, ktorá ukázala, že ani čas ani politická vôľa a ani štátne hranice nedokážu úplne zničiť lásku k domovine. Patrí vďaka Pánu Bohu za to, že i dnes, po toľkých rokoch umožnil dávno rozdeleným rodinám sa stretnúť, presídleným vrátiť sa na miesta detstva a domácim počuť zvesť Božieho slova v slovenskom jazyku, ktorý je jazykom ich predkov. Kiež Božia milosť i naďalej rastie a dáva tým, ktorí sa chcú hlásiť k jazyku, kultúre a tradíciám svojich predkov vytrvať v tom a zachovať tak to, čo naši praotcovia s hojným Božím požehnaním celé stáročia budovali.

Galéria k článku