Celoslovenský kultúrno-osvetový spolok TATRÍN

27. 8. 1844 na evanjelickej fare v Liptovskom Svätom Mikuláši založili celonárodný osvetový spolok Tatrín (165. výročie).

V prvej polovici 19. storočia bola snaha slovenských vzdelancov – evanjelikov aj katolíkov, aby v zaostalom hornom Uhorsku (na území dnešného Slovenska) mali Slováci svoje slovenské spolky, knižnice, divadlá a školy. Tieto počiny sa darilo veľmi ťažko a namáhavo uvádzať do života, vďaka veľkému odporu vtedajšej uhorskej vládnucej mašinérie. Maďarizácia Slovákov aj ostatných národov Uhorska bola na dennom poriadku. V 40. rokoch 19. storočia sa odhodlali títo vzdelanci k viacerým smelým činom, ktorými chceli zlepšiť postavenie slovenského národa a skvalitniť jeho kultúrny život.

Kultúrno-osvetovému pracovníkovi, knihárovi a vydavateľovi Gašparovi Fejérpataky-Belopotockému sa 1. novembra 1829 podarilo v Liptovskom Svätom Mikuláši založiť prvú verejnú knižnicu – Slovenskú požičovaciu bibliotéku – a 22. augusta 1830 Diwadlo slowanské Swato-Mikulášske.

Vďaka vzácnemu slovenskému duchu a silným osobnostiam mesta Liptovský Svätý Mikuláš, medzi ktoré počítame hlavne evanjelického a. v. kňaza Michala Miloslava Hodžu (pôsobil tu od 27. augusta 1837 do svojho nedobrovoľného tešínskeho vyhnanstva 1. októbra 1867), podarilo sa v dňoch 26. – 28. augusta 1844 na vrbickomikulášskej evanjelickej a. v. fare – Hodžovom pôsobisku (dnes expozícia Múzea Janka Kráľa „Tatrín a Žiadosti slovenského národa“ na Tranovského ulici) založiť kultúrnoosvetový spolok Tatrín – „jednotu milovníkov národa a života slovenského“, predchodcu neskoršej Matice slovenskej.

Na zakladajúcom stretnutí sa zišli kňazi, učitelia, remeselníci, zemania i študenti bez rozdielu vierovyznania (v príťažlivom ekumenickom princípe) a stavu a vyjadrili aktuálnu potrebu uviesť do života nový spisovný jazyk uzákonený v Hlbokom v júli roku 1843 a rozvíjať národnobuditeľskú prácu. Do pozornosti sa dostala aj vydavateľská činnosť a rozširovanie školských a poučných kníh, umeleckej, vedeckej a populárnej literatúry, rozvíjanie osvetovej a ľudovýchovnej práce a finančná podpora študentov počas štúdií.
Duchovným otcom Tatrína sa stal evanjelický a. v. kňaz Michal Miloslav Hodža ako predseda spolu s politikom a jazykovedcom Ľudovítom Štúrom, evanjelickým a. v. kňazom Jozefom Miloslavom Hurbanom, spisovateľom Ctibohom Zochom, vydavateľom Gašparom Fejérpataky-Belopotockým a osvetovým pracovníkom Michalom Tučkom. Neskôr k nim pribudli lekár Jonáš Bohumil Guoth, básnik Samo Chalupka, evanjelický a. v. kňaz (neskôr biskup a podpredseda Matice slovenskej) Karol Kuzmány, národnoosvetový pracovník Jozef Ščasný a katolícky kňaz Štefan Závodník.
Do stanov si dali zásadu, že „náboženské veci sú zo spolku vylúčené“. Povolenie na legálne účinkovanie spolku od uhorskej vrchnosti nikdy nedostali, aj keď posielali rôzne petície a deputácie a robili vynútené úpravy stanov. Spolok účinkoval iba štyri roky.
Z vydavateľskej činnosti za toto obdobie spomenieme aspoň vydanie Hodžovej eseje Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo, Větín o slovenčine a Epigenes slovenicus (potomok slovenský), Štúrovu normotvornú slovenskú gramatickú učebnicu Náuku reči slovenskej, poučnú a zábavnú rozprávku Zlatnica, či neskôr liptovskosvätomikulášske Žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848 financované z prostriedkov Tatrína a časopis učiteľa českého pôvodu Jána Kadavého Prjateľ ľudu, ktorý sa mal stať tatrínskym spolkovým časopisom.
Finančná podporná činnosť Tatrína bola určená chlapcom, ktorí navštevovali nižšie i vyššie školy, umelcom a priemyselníkom. Štipendium od spolku dostali študenti Janko Francisci-Rimavský, Janko Kučera, Gustáv Koričanský, Janko Gáber, Ľudovít Dohnány, A. Lukáč, Eugen Šparnensis, Eugen Gerometta, Peter Hostinský a umelci Samuel Beláni a Peter Michal Bohúň. K záslužným aktivitám Tatrína patrí aj zbieranie slovenských starožitných pamiatok – starých rukopisov a peňazí, zbroje, nádob, náradia, ozdôb, spievaniek, porekadiel a hádaniek, povestí, zvykov, obyčajov, hier, krojov, práv, výsad a privilégií, všetkých písomností, vzťahujúcich sa na Slovensko, starších i novších básní, próz a kázní, mien krajov, hôr, polí, rolí, rovín, riek, rodov, osobných mien a uchovávanie slovenských nárečí.
Aktuálnou úlohou Tatrína bol boj proti opilstvu a kultúrno-spoločenské aktivity, ako divadelné predstavenia, spoločenské zábavy a výlety – výstupy na tatranské končiare a výlety do Demänovských jaskýň.
Prvé tri stretnutia (sednice) boli v Liptovskom Svätom Mikuláši na evanjelickej a. v. fare u Michala Miloslava Hodžu a posledná štvrtá v Čachticiach na rímskokatolíckej fare, pôsobisku farára Jozefa Urbanovského, 9. a 10. augusta 1847. Tu sa zjednotili bernolákovci a štúrovci v otázkach spisovného slovenského jazyka. Piata sednica sa mala uskutočniť v Žiline, ale už sa kvôli revolučným rokom 1848/49 nekonala. Činnosť spolku bola pozastavená. Až 4. augusta 1863 založili národovci v Turčianskom Svätom Martine Maticu slovenskú, ktorá mala podobné poslanie ako Tatrín.
Význam kultúrnoosvetového spolku Tatrín je na dobu, v ktorej vznikol, nezanedbateľný. Podarilo sa mierne zlepšiť postavenie slovenského národa v Uhorsku a prekliesniť tak neľahkú cestu ďalším národným aktivitám do budúcich desaťročí.
Z materiálov Miloša Kovačku a Daniely Fiačanovej napísala Anna Šmelková.
Zdroj: EPST,

Anna Šmelková | 29.9.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart