Maróthyovci

Maróthyovcovi v dokumentoch ŠVK - Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici

Z evanjelickej rodiny Maróthyovcov pochádzajú významné kultúrne a cirkevné osobnosti. Hodnotné dokumenty, ktoré dopĺňajú informácie o tejto vzdelanej a činorodej rodine, sa nachádzajú v zbierkovom fonde Štátnej vedeckej knižnice - Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici.

Členovia rodiny ev. farára a básnika Daniela Maróthyho (1825 - 1878) spojili svoj život aj s banskobystrickým regiónom. Mladšia dcéra Izabella sa v staršom veku aj s manželom presťahovala z Dobrej Nivy do Banskej Bystrice. Staršia dcéra - spisovateľka Elena Maróthy-Šoltésová - ju často navštevovala. Zároveň bola v úzkom kontakte so spisovateľkou Teréziou Vansovou, ktorá posledných 31 rokov života tiež strávila v Banskej Bystrici

Elena Maróthy-Šoltésová (1855 - 1939) bola staršou dcérou Daniela Maróthyho a jeho manželky Karolíny, rod. Hudecovej, ktorá ako 23-ročná v roku 1857 umrela a Daniel Maróthy zostal s dvojročnou Elenkou sám. Oženil sa druhý raz s 18-ročnou Máriou Ludvikou (1839 - 1879), rod. Bauerovou. Z tohto manželstva pochádza syn Ľudovít Maróthy (1863 - 1889), spisovateľ a ev. farár, ktorý v Banskej Bystrici strávil niekoľko rokov ako študent miestneho gymnázia, a dcéra Izabella Božena (1865 - 1941), budúca manželka ThDr. Jána Slávika (1855 - 1934), národnokultúrneho dejateľa, historika, literáta, známeho zvolenského ev. seniora. V r. 1881 kaplánoval v Hornej Lehote u Sama Chalupku a osobne sa poznal s Martinom Kukučínom.
Elena Maróthyová, spisovateľka, redaktorka a neúnavná osvetová pracovníčka, manželka Ľudovíta Michala Šoltésa, bola v úzkom písomnom i osobnom kontakte nielen s Izabellou Slávikovou a Teréziou Vansovou, ale aj s Hanou Gregorovou, Boženou Slančíkovou-Timravou a ďalšími predstaviteľkami pokrokovej ženskej literatúry.

Stretnutia rodiny s literárnymi a hudobnými osobnosťami Banskej Bystrice dokumentuje literárna expozícia Domov múz v časti venovanej Terézii Vansovej. Nemôže tu chýbať známy portrét dvoch verných priateliek a kolegýň Eleny Maróthy-Šoltésovej a Terézie Vansovej; fotografia zo stretnutia rodiny Slávikovcov v Dobrej Nive, na ktorej spoznávame Izabellu Slávikovú, Jána Slávika, ich syna Juraja, Elenu Maróthy-Šoltésovú a Teréziu Vansovú s chovanicou Oľgou Vranou (asi r. 1894).
Na fotografii z osláv 80. narodenín Terézie Vansovej v roku 1937 je spisovateľka v spoločnosti Izabelly Slávikovej, ThDr. Jána Slávika, hudobného skladateľa Viliama Figuša-Bystrého (suseda Vansovcov z Fortničky) a ďalších gratulantov.
K vzácnym dokumentom patrí paspartovaná fotografia zo zlatej svadby ThDr. Jána Slávika s Izabellou Maróthy-Slávikovou z 28. 3. 1933 v záhrade Viliama Figuša Bystrého. Medzi 27 účastníkmi identifikujeme aj ich syna JUDr. Juraja Slávika (1890 - 1969) - diplomata, básnika, prekladateľa, veľvyslanca v Poľsku a v USA, a syna Ing. arch. Jána Slávika (1886 - 1953) - riaditeľa Štátnych železníc v Košiciach a Bratislave. Spoznávame na nej Miroslava Bázlika, otca hudobného skladateľa Igora Bázlika a švagra hudobného skladateľa Tibora Andrašovana, ako aj Viliama Figuša-Bystrého s manželkou Ilonkou, Teréziu Vansovú a Elenu Maróthy-Šoltésovú.
Návštevníci si môžu pozrieť i svadobné portréty Izabelly Maróthy-Slávikovej a jej manžela Jána Slávika z roku 1883 aj z roku 1933, keď 28. marca oslávili zlatú svadbu. Tento spomienkový dokument dali vyrobiť ich deti pri príležitosti spomínanej zlatej svadby.
V expozícii sa nachádzajú aj sobášne fotografie Izabelly Maróthy-Slávikovej a Jána Slávika z 28. 3. 1883, fotografie Eleny Maróthy-Šoltésovej, jej otca ev. farára Daniela Maróthyho a portrét obchodníka a kultúrneho pracovníka Ľudovíta Šoltésa - manžela Eleny Maróthy-Šoltésovej.

Bohato je zastúpená korešpondencia Eleny Maróthy-Šoltésovej - zatiaľ vyše 40 listov a korešpondenčných lístkov. Väčšina je písaná jej sestre Izabelle Slávikovej, ostatné sú jej pozdravy od Terézie Vansovej, ThDr. J. Slávika, Rudolfa Brtáňa, Štefana Krčméryho. Na pozdrave - čiernobielej pohľadnici poľnej pošty 209 zo dňa 27. 10. 1915 od Dr. Juraja Slávika matke Izabelle Slávikovej - je zobrazený odosielateľ Dr. Juraj Slávik ako dôstojník na koni. V texte uvádza, že posiela svojim drahým „dosť podarený obrázok“ na potešenie, pretože sa dlho neozval. Vrúcny záver „Srdečne si Vás ľúbi Váš Ďuro“ vypovedá o peknom rodinnom vzťahu.
List E. M. Šoltésovej ThDr. Jánovi Slávikovi, datovaný v Turč. Sv. Martine 17. októbra 1898, vysvetľuje dôvody neprijatia knihy Dejiny Dobronivej do komisie, pretože u nich by ju nikto nehľadal a nepredávala by sa. Nepochybuje, že je zaujímavá, no čitatelia môžu zapochybovať, keďže „hluchému obecenstvu to nenatrúbiš“.
V rozsiahlom štvorstranovom liste Dr. Jánovi Slávikovi a jeho manželke, datovanom v Turč. Sv. Martine 19. septembra 1933, vyjadruje sklamanie z ich choroby a následného zrušenia návštevy. „Tebe, Janko náš, Tvoja prechladnutosť a kašeľ a nádcha azda skoro vyslúži, a Ty, Beluška naša, azda tiež len slabšej miere sa poddáš tomu protivnému jesennému hosťovi, povieš mu rozhodne, aby sa stratil a potom sa vyberte sem, drahí moji, hoci aspoň na týždeň.“ Verí, že im práve tá zmena „povetria dobre urobí“. 25. novembra má byť otvorená Slovenská národná galéria a predpokladá, že na vernisážei sa radi osobne zúčastnia. Ak bude zima, dreváreň má plnú dreva...
V ďalšom liste zo 6. novembra 1933 ich opäť nahovára na návštevu, i keď chápe, že taký protivný jesenný čas, dážď a studený vietor nenapomáha vyjasneniu nálady. Na cestu by sa teplo vystrojili a u nej, v jej byte, sa veľmi dobre kúri. Dohovára sestre, aby sa netrápila, kto ich opatrí, ak by ich „našla choroba“. Veď „sociálna pečlivosť sa čo ďalej väčšmi zaoberá starosťou o chorých nielen v nemocniciach a iných ústavoch, ale i vo všeobecnosti. Ceny budú také, aby ani chujdobnejším ľuďom nepadlo pridraho“. Peniaze, ktoré má s Belkou u nich odložené, navrhuje poslať ako dar Eleny Šoltésovej a Belly Slávikovej na menšinové školy na maďarskom pohraničí a pre hladujúcich evanjelikov v Rusku.
V listoch adresovaných sestre do Banskej Bystrice na Fortničku č. 18 už po smrti jej manžela Jána Slávika (8. 2. 1934) sa dotýka udalostí milých návštev, zdravotných a existenčných problémov známych, kultúrno-spoločenskýchych podujatí, no spomína aj krádež v Národnej banke.
„Tamvon šumí dážď - nuž si idem k Tebe posedieť,“ začína poeticky Šoltésová list svojej sestre 14. júla 1934. Oslovuje ju zdrobnene „sestrička moja drahá, Beluška moja drahá“. Priznáva, že už sama na návštevy nechodí, no milú návštevu rada privíta. Takou bola aj vizita Bencúrovej-Kukučínovej - „peknej, milej a veľmi sympatickej dobrej duše“, ktorá si bola v Martine "opatriť" manželov hrob.
V liste datovanom 9. septembra 1934 vyslovuje starosť o sestru, či má s ňou kto byť aspoň na noc, keď už býva v novom dome. Nezabúda pozdraviť Vansovú, Figušovcov a všetkých ich „milých“. 15. novembra 1934 sa jej okrem iného sťažuje na únavu a zlý zrak: „Dni sú už krátke, mne poloslepej sa o štvrtej svet už zatemní.“ Keby jej aspoň jedno oko chcelo trvať do smrti! Verí, že ju poteší na Vianoce svojou prítomnosťou a oslávia aj jej 80-ku (6. januára).
V liste 22. novembra 1934, priznáva, že „samota má svoju veľkú cenu“. 9. augusta 1935 si pochvaľuje, že si žije dosť pohodlne, nemusí pracovať, lebo „robotovo konať naozaj už nevládzem. Ruky oslabnuté, nešikovné, zrak zatemnený, myseľ pomalá, nevtipná – a pamäť vždy roztratená, nespoľahlivá. Dožiť sa vysokého veku je nie takým šťastím, ako si to ľudia predstavujú...“
Posledná korešpondenčná karta, odoslaná 26. októbra 1938 - tri mesiace pred jej smrťou, je optimistická. Píše o chystaní kapusty na hobľovanie do súdka. Teší sa, ako im bude chutiť na Štedrý večer s údenou kobásou. Aj napriek „čudným časom“ verí, že na sviatky Izabellu navštívi jeden alebo druhý syn. Vie, že ony obidve navzájom na seba myslia.

Fond Eleny Maróthy-Šoltésovej v Literárnom a hudobnom múzeu je obohatený o vzácny dokument – zápisnicu zo stretnutia na Dobronivej. Prezentujú ju tri listy rukopisného originálu Martina Kukučína z roku 1893. Pod textom s káravým a ironickým obsahom sú podpisy Martina Kukučína, Heleny Šoltészovej a Jura Slávika ako svedka, Bely Slávikovej a Jána Slávika. Kukučín sa pohoršuje nad neospravedlnenou neúčasťou predsedníčky Živeny na zasadnutí výboru na Dobronivej v roku 1893. V zápise nemenovaná predsedníčka bola dokonca nezvestná! Členovia po nej pátrali, no márne. „Jej stopy tratia sa v piesku ako koryto riek austrálskych.“ Žandári vypísali odmenu nálezcovi jej pobytu, no ona pozakrývala svoje stopy, zmenila reč (oslovuje sa honleány). Členovia nedostali ani len obed, aj z istej fľaše už náramne „premoklo a dosť hodne sa rozlialo“, no nie do ich kalíškov, ale do velikých „šerlegov“ (džbánov). (Poznámka: E. M. Šoltésová bola predsedníčkou Živeny až od roku 1894 a túto funkciu plnila do roku 1927).
Vo fonde Terézie Vansovej sa nachádzajú aj dôverné ľúbostné listy v maďarčine od Maróthy Endre adresované Eme Vansovej, sestre ThDr. Jána Vansu, datované v roku 1852 v Rimavskej Sobote.
K vzácnym zbierkam patrí Kázeň velikonočná z roku 1882 - autograf pozostávajúci z ôsmich listov Ľudovíta Maróthyho.

Fotografie - Zbierkový fond ŠVK-LHM Banská Bystrica:

Zlata Troligová | 9.7.2008

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart