Kalinčiak, Ján (1822 – 1871)

Pred stodeväťdesiatimi rokmi, 10. augusta 1822, sa narodil Ján Kalinčiak, syn evanjelického a. v. farára, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla, básnik a prozaik...

Zo školy si pamätáme, že patril k štúrovcom a napísal úsmevnú prózu o slovenských zemanoch, ktorá nám v školských rokoch zrejme nepripadala až taká zábavná, lebo patrila do povinného čítania. Možno si ešte spomíname, že hýrila frazeologizmami – aspoň tak sme sa to učili my (ale možno sa učia doteraz). Nikto nám nepovedal, že Kalinčiak bohato siahal nielen do pokladov ľudovej slovesnosti, ale aj do knihy kníh – Biblie. Chudobný zeman Matiáš Bešeňovský, ktorému je – podľa jeho slov – „práca ako modlitba“, napríklad hovorí: „Púšťaj svoj chlieb po vode a po nečase ho zas nájdeš“ (porovnaj Kaz 11, 1: Púšťaj svoj chlieb po vode, lebo po mnohých dňoch ho nájdeš.). Alebo „Keď dostaneš po jednom líci, nastav druhé“ (Mt 5, 39b: Ak ťa niekto udrie po líci, nastav mu aj druhé; podobne aj L 6, 29); Kto druhému jamu kope, sám do nej padá (Kaz 10, 8a: Kto jamu kope, padne do nej.); Oko za oko, zub za zub (Mt 5, 38b) a iné. Ján Kalinčiak pochádzal z rodiny evanjelického farára Jána Kalinčáka (Kalinčiaka), ktorý v rokoch 1816 – 1831 pôsobil v Hornom Záturčí (teraz je súčasťou Martina, no dodnes tu existuje samostatný evanjelický a. v. cirkevný zbor – CZ ECAV Martin-Záturčie). Ján Kalinčák sa oženil so zemiankou Teréziou Ruttkayovou z neďalekých Vrútok – práve tam ich syn Janko dôverne spoznal zemianske prostredie, ktoré neskôr tak skvelo opísal vo svojom vrcholnom diele – Reštavrácii. V roku 1831 sa presťahovalo na faru do Liptovského Jána, kde jeho otec pôsobil až do roku 1862. Ján Kalinčiak sa národne sa prebudil počas štúdií na Evanjelickom lýceu v Levoči (1836 – 1839) a najmä na Evanjelickom lýceu v Bratislave (1839 – 1843), kde sa zoznámi s Ľudovítom Štúrom – dokonca istý čas bývali v jednom byte. Potom sa pohnevali – možno aj preto, že mladý Kalinčiak sa zaľúbil do dcéry svojho obľúbeného profesora Schröera. Neskôr, keď Kalinčiak pôsobil v Modre, sa opäť zblížilli a Kalinčiak dokonca preložil do češtiny Štúrovo dielo O národných piesňach a povestiach plemien slovanských. Kalinčiak rovnako ako mnohí štúrovci študoval v Halle – na rozdiel od nich sa však rozhodol pre filológiu a históriu a po skončení štúdia sa vydal na učiteľskú dráhu. V roku 1845 bol najprv vychovávateľom u Landererovcov vo Vindšachte (dnes Štiavnické Bane) a od roku 1846 pôsobil ako profesor a riaditeľ na nemeckom Evanjelickom gymnáziu v Modre (učil latinčinu, nemčinu a maďarčinu), kde bol svedkom posledných chvíľ Ľudovíta Štúra. V roku 1858 ho preložili na gymnázium v Českom Tešíne, s čím sa dlho nevedel zmieriť a vo chvíľach nostalgie za domovom písal Reštavráciu – Obrazy z nedávnych čias (1860). V Tešíne našiel v tom čase útočisko M. M. Hodža, ktorého nespravodlivo suspendovali z farárskeho miesta v Liptovskom Mikuláši a na nátlak maďarských kruhov musel odísť z Uhorska. Aj Kalinčiak bol predčasne penzionovaný, a tak sa v roku 1869 presťahoval do Martina, kde krátko pôsobil ako redaktor literárneho mesačníka Orol.

Okrem Reštavrácie, smerujúcej už k realistickému zobrazeniu skutočnosti, Kaličiak napísal viacero revolučnoromantických básní, z ktorých niektoré dokonca zľudoveli, napr. Bojovník (Koníček môj hrdý, vraný...), ba aj prekrásne ľúbostné verše, napr. Márii od Jána. Básnickej tvorbe sa venoval najmä v rokoch pred revolúciou 1848 – 1849; neskôr písal predovšetkým romantickú historickú prózu, v ktorej v duchu štúrovských ideálov vyzdvihoval národnú minulosť a povzbudzoval slovenské národné sebavedomie, no riešil aj problémy svojej generácie (Bozkovci, Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky...) – najmä v novele Mládenec slovenský, ktorej dej sa síce tiež odohráva v dávnej minulosti, ale jednoznačne je alegóriou na štúrovskú družinu a jej názory.

Ján Kalinčiak zomrel ako 49-ročný 16. júna 1871. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine. V rodnom Záturčí neďaleko evanjelického kostola, kde bol pokrstený, mu postavili pamätník.

Edita Škodová: Ján Kalinčiak, Tranovský kalendár na rok 2012, s. 124 – 125

Edita Škodová, media@ecav.sk | 11.8.2012

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart