Čobrda, Vladimír Pavel

40. výročie úmrtia generálneho biskupa ECAV na Slovensku,
dlhoročného ružomberského farára (20. 7. 1880 Smrečany – 2. 9. 1967 Smrečany)

Vladimír Pavel Čobrda nesporne patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku v 20. storočí. Narodil sa v Smrečanoch v národne uvedomelej farárskej rodine. Otec Pavel Rodoľub, liptovský konsenior, bol za obranu slovenčiny na evanjelických ľudových školách pozbavený kňazského úradu, perzekvovaný svetskými aj cirkevnými súdmi; jeho starý otec Moštenan z rovnaných dôvodov prišiel o faru v Orosláne.

Vladimír Pavel zakúsil biedny život chudobného slovenského študenta počas gymnaziálnych štúdií v Banskej Bystrici a Sarvaši, kde sa spoznal aj s M. R. Štefánikom. Prežil len vďaka kondíciám – doučovaniu bohatších spolužiakov.

Teológiu začal študovať v Prešove, ale v roku 1901 bol ako pansláv vylúčený - stačilo, že sa na spoločnej fotografii so spolužiakmi podpísali podľa slovenského pravopisu. Doštudoval v Bratislave a nemeckom Erlangene. V roku 1904 bol ordinovaný biskupom Sárkánym v Piliši a stal sa kaplánom Jura Janošku v Liptovskom Mikuláši. V roku 1905 ho zvolili za farára v Nemeckej Ľupči, ale pre útoky maďarónskych cirkevníkov musel zostať kaplánom v Mikuláši a až roku 1908 sa stal farárom v rodných Smrečanoch, kde zotrval do roku 1920. Počas celého svojho pôsobenia sa staral nielen o duchovný život zboru, ale aj o rozvoj hospodárstva a kultúry.

V 1918 bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie a 6. októbra 1918 na veľkom zhromaždení v Smrečanoch vyzval rodákov, aby prisahali vernosť novej republike. Dva roky pôsobil i ako poslanec dočasného revolučného Národného zhromaždenia. Patril k nekompromisným stúpencom československej štátnosti.

V roku 1920 po odchode Dr. Metoda Mateja Bellu sa Čobrda stal farárom v ružomberskom ev. a. v. cirkevnom zbore. Z Ružomberka pochádzala i jeho manželka Elena, dcéra lekára a seniorálneho dozorcu Dr. Jozefa Burjana, vdova po vydavateľovi Jánovi Páričkovi (jej brat, staviteľ Ing. Ján Burjan, tiež signatár Martinskej deklarácie, projektoval ružomberský evanjelický kostol), bolo to však mesto s katolíckou väčšinou, reprezentovanou osobnosťou Andreja Hlinku. Čobrda rozvinul prácu vo vzmáhajúcom sa cirkevnom zbore, kde sa osobitne venoval mládeži. Jeho seniorálny kaplán Michal Lúčanský v roku 1923 založil miestnu pobočku SEM-u. V rokoch 1923 – 1924 bol i jeho zásluhou postavený moderný evanjelická ľudová škola a fara a v októbri 1926 bol slávnostne posvätený aj nový kostol.

Vladimír Pavel Čobrda sa nevenoval len práci pre svoj cirkevný zbor. V rokoch 1906 – 1908 redigoval časopis Evanjelický kazateľ, v rokoch l910 – 1922 Evanjelický posol a v rokoch 1922 – 1930 Cirkevné listy a sústavne prispieval do cirkevnej tlače. Neskôr sa stal jedným z vedúcich funkcionárov Tranoscia, predsedom Hurbanovej literárnej spoločnosti, členom Matice slovenskej, Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Slovenskej ligy a Štúrovskej spoločnosti. Tlačou vychádzali jeho prednášky a kázne a jeho výklad Malého katechizmu Dr. Martina Luthera vydali v Tranosciu v niekoľkých vydaniach.

Čobrda sa zapojil aj do prekladania Novej zmluvy – stal sa hlavným redaktorom. V otázke poslovenčenia služieb Božích, bohoslužobných a vieroučných kníh bol zástancom postupného prechodu od poslovenčovania modlitieb (okrem Modlitby Pánovej) cez agendu, Bibliu až po Spevník.

Roku 1922 Čobrdu zvolili za liptovského seniora. V apríli 1930, krátko po úmrtí biskupa Jura Janošku, sa spolu s gemerským seniorom Hoznekom stal kandidátom na úrad biskupa Východného dištriktu a získa1 82 hlasov proti 74 Hoznekovým. Dištriktuálny inštalačný konvent sa konal 8. – 9. septembra 1930 v Ružomberku a 10. 9. 1930 generálny biskup a zároveň biskup ZD Dušan Fajnor slávnostne inštaloval Vladimíra Pavla Čobrdu do úradu biskupa Východného dištriktu.

Čobrda v inštalačnej reči v ružomberskom evanjelickom chráme vyhlásil:
„... Stojím na stanovisku nášho Augsburského vyznania ako najvernejšieho vysvetľovania slova Božieho, najdokonalejšieho chápania kresťanstva a najideálnejšieho svetového názoru na život vôbec, na časnosť i večnosť. Pri tomto vyznaní mi nejde, opakujem a prízvukujem to i pri dnešnej príležitosti, len o mŕtvu literu, ktorá zabíja, – ide mi o viac; ide mi o ducha, ktorý oživuje; o ducha, ktorý živil a udržal našu cirkev v ohni vyše 300-ročného útlaku, potupovania a prenasledovania a ktorý jedine ju môže oživiť a udržať i dnes proti novým i starým, vnútorným i vonkajším nepriateľom sprava i zľava. V tomto duchu chcem byť i sám živým a výrečným svedkom evanjelia Kristovho ako moci Božej, ktorá môže preporodiť a spasiť hriešne duše, a dbať o to, aby v tomto duchu bolo kázané evanjelium v chrámoch, aby v tomto duchu bolo vyučované v školách a aby sa v tomto duchu vzdelávala naša mládež v skutočné dietky Božie v spolkoch – to mi bude jedna z najprvších a najhlavnejších starostí. A je to i dnes jedna z mojich najsrdečnejších prosieb na všetkých bratov v úrade kňazskom i v povolaní učiteľskom.“

Ako dištriktuálny biskup Vladimír Pavel Čobrda pôsobil do roku 1953 a v rokoch 1934 – 1951 zastával i úrad generálneho biskupa. V roku 1951 bol koministickou mocou donútený vzdať sa úradu generálneho a o dva roky neskôr i dištriktuálneho biskupa. Aj v ťažkom čase obrany evanjelickej cirkvi za Slovenského štátu či v päťdesiatych rokoch bol s Božou pomocou verný svojmu vyznaniu. Ba aj vtedy, keď ako vyše osemdesiatročný starec stál v roku 1962 pred súdnym tribunálom, s pokorou niesol svoj kríž a vytrval.

S použitím materiálu Karola Dzuriaka

Edita Sabolíková | 19.3.2007

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart