Zvolanie a priebeh Žilinskej synody

V článkoch tohto seriálu sme už mali možnosť dozvedieť sa o pomeroch v Uhorsku na začiatku 17. storočia, o panujúcich vzťahoch a spôsoboch v spoločnosti, ktoré sú v mnohom neporovnateľné s dnešnými. V ďalších riadkoch sa pokúsime opísať zvolanie a priebeh Žilinskej synody.

Vo viedenskej mierovej zmluve z r. 1606, ktorá bola bratislavským uhorským snemom v jeseni r. 1608 povýšená na zákon, hneď v 1. článku je uvedená požiadavka, aby „každý svoje náboženstvo a vyznanie dobrovoľne a slobodne mohol prijať“. S cieľom zamedziť akúkoľvek nenávisť a možné trenice medzi stavmi a poriadkami snem zákonom ustanovuje, že každé náboženstvo má mať „svojho vyznania predstavených alebo superintendentov“. O prevedenie zákonov do života sa mal postarať palatín. Všeobecnej úcte sa tešiaci Štefan Ilešházi (Illésházy), evanjelik, z rozhodnutia snemu zaujal síce v r. 1608 tento dôležitý post (v rokoch 1562 – 1608 Uhorsko nemalo palatína, kráľovho námestníka), ale zotrval v ňom len niekoľko mesiacov. Zomrel skôr, než by stačil urobiť akékoľvek dôležitejšie rozhodnutia. Na uprázdnené miesto bol na jarnom zasadnutí snemu v r. 1609 zvolený gróf Juraj Turzo (Thurzo).

Svoju autoritu a pracovné aktivity Juraj Turzo zameral na zmierňovanie napätia v krajine. Uhorsko po Bočkajovom povstaní potrebovalo trvalejší mier. Spôsob ako ho dosiahnuť, Turzo videl predovšetkým v uskutočňovaní záverov krajinského snemu. Preto k prvým úlohám v tomto smere zaradil usporiadanie cirkevných pomerov. Evanjelická cirkev, v ktorej aktívne žil, potrebovala doriešiť dve veci: primeranú organizačnú štruktúru a jednotu vo vierovyznaní. Dnes sa môžeme len pýtať: Boli tieto geniálne myšlienky jeho vlastné alebo za nimi v skrytosti stojí jeho dvorný kazateľ Eliáš Láni, bytčiansky farár? Pred rokom prešiel z Mošoviec (kde bol v rokoch 1602 –1608 i turčianskym seniorom) do Bytče a už v januári 1609 ho zvolili za seniora žilinského kontubernia.

Keď sa na jar 1609 novozvolený palatín Juraj Turzo vrátil domov z bratislavského snemu, zvolal synodu do Žiliny na 13. júla 1609. Na pozvanie asi mnohí nezareagovali. V literatúre sa spravidla neuvádzajú priame dôvody neúspechu tejto synody, ale sú viaceré náznaky. Bol príčinou jej nezdaru malý počet prítomných, alebo sa rozišla pre vzniknuté hádky a spory v jednotlivých otázkach? Je známe, že na tejte synode nemohol byť prítomný ani sám Juraj Turzo, lebo ako palatín musel v tom čase v úradných záležitostiach náhle odcestovať do Bratislavy. O mesiac na to bola porada v Sučanoch (7. 8. 1609). Tam sa napokon dohodli zvolať synodu znovu do Žiliny na koniec marca budúceho roka.

Povolávajúci list Juraja Turzu, datovaný 13. marca, bol adresovaný šľachte 13 stolíc a slobodným kráľovským mestám. Pozvanie šlo (podľa historika Jána Kvačalu) i na 11 cirkevných kontubernií – dnes by sme povedali senioráty – v Prešporskej, Nitrianskej (3) a Tekovskej; Liptovskej, Oravskej a Trenčianskej (2), Turčianskej a Zvolenskej stolici. Novohrad a Hont patrili tiež k desiatim stoliciam pod právomocou palatína, ale pri pozvaní nie sú uvedené, hoci pri územnom rozdelení pôsobnosti superintendentov už áno. Gemerčanom dal Juraj Turzo právo osobitne sa organizovať. Ajv stoliciach Spiš a Šariš boli po r. 1614 zriadené dve samostatné superintendencie.

Priebeh synody
Už deň pred synodou, 27. marca 1610, palatín Juraj Turzo vošiel slávnostne do Žiliny. Prišiel zo svojho sídla v Bytči na voze s manželkou Alžbetou Czoborovou a celým sprievodom, ktorý mal spolu 15 vozov. V nich sa iste nachádzal aj Eliáš Láni, bytčiansky dvorný kazateľ a senior. Prichádzajúcemu palatínovi vyšli naproti najprv desiati magnáti. Potom ho v mene duchovných peknou rečou privítal Ján Fabricius, hlohovský farár. Nasledoval asi hodinový odpočinok a nato palatín zhromaždil magnátov, zemanov a farárov.

Stretnutie začali spoločným spevom v kresťanských cirkvách obvyklej hymny „Veni, Sancte Spiritus“ („Príď, Duchu Svätý“) a nato sa ujal slova sám Juraj Turzo. Podrobnejšie o tom hovoria zachované správy, najmä Daniel Krman v diele „Hungaria Evangelica“, s. 370, a na základe tejto práce aj „Stručný nástin dejín starobylej církve ev. a. v. žilinskej“, zostavený a vydaný Jozefom Ľudovítom Holubym v r. 1910 k 300-ročnej pamiatke Žilinskej synody. Podľa Holubyho opisu všetko nasvedčuje tomu, že Juraj Turzo bol mimoriadne zbehlý organizátor, ale aj rečník. Už v úvodnej reči pripomenul najprv to, čo sa uzavrelo na nedávnej sučianskej porade – konvente. Potom uviedol závažné príčiny, pre ktoré bola zvolaná verejná synoda do Žiliny. Vyzval prítomných, aby všetci v bázni Božej premýšľali, čo by poslúžilo k dobrému zriadeniu cirkvi, a aj sám sľúbil v tejto záležitosti podľa možnosti pomáhať. Keďže ešte neboli prítomní všetci pozvaní, rokovanie sa odložilo na ďalší deň, hoci to palatínovi nevyhovovalo, lebo mal pred sebou súrnu cestu do severných častí krajiny. Viacerí prítomní poďakovali palatínovi za „starostlivosť, dobrý poriadok a múdrosť“, akou spravuje záležitosti celej cirkvi. Nato sa rozišli na miesta svojho ubytovania.

Rekonštrukcia priebehu rokovania
V prvý deň synody, 28. marca 1610, včas ráno sa všetci zhromaždili v kostole. Začínalo sa spomenutou hymnou „Veni, Sancte Spiritus“. Nasledovala modlitba k Bohu Eliáša Lániho, v ktorej vyzýval prítomných, aby „jedným srdcom a jednými ústami len to žiadali, uzavierali a dokonávali, čo sa jeho božskému menu ľúbi a cirkvi k vzdelaniu a ozdobe slúži“.

Po modlitbe mal slovo palatín Juraj Turzo. Hovoril o potrebe zriadenia cirkvi na základe „ustanovenia snemu prešporského“, aby každé náboženstvo, a tak i evanjelické, malo „svojich predstavených čili superintendentov“. Menom všetkých mu poďakoval Ján Fabrícius a vyzdvihol jeho zásluhy pri ochrane evanjelickej cirkvi. Ďalej Juraj Turzo predniesol svoje názory o najlepšej cirkevnej správe, o úrade superintendentov, o ďalších zákonoch a prísahe. Na záver požiadal prítomných o ich mienku.

V diskusii vystúpili viacerí, no zvlášť upútali pozornosť slová E. Lániho, J. Fabrícia a Jána Ponického, čachtického farára. Prítomní sa ustálili na voľbe troch superintendentov. Ďalej pristúpili hneď v ten deň i predpoludním druhého dňa synody, 29. marca 1610, k zostavovaniu zákonov, ktoré pravdepodobne ako návrh už vopred vypracoval Eliáš Láni.

Popoludní 29. marca bola vytvorená štvorčlenná komisia: z duchovného stavu v nej boli Eliáš Láni a prievidzský farár Alexander Socovinus; zo svetského urodzený Hieroslav (Jaroslav) Zmeškal z Domanoviec a Juraj Lehotský, vyslanec Trenčianskej stolice. Komisia písomne sformovala zákony (v 16 zákonných článkoch) a formulu superintendskej prísahy. Potom sa pristúpilo k vrcholu synodálneho rokovania – k voľbám.

Tretí deň synody, 30. marca 1610, sa začal ako obvykle modlitbou a nasledovalo navrhovanie kandidátov na superintendentov. Ako je známe, pre Trenčiansku, Liptovskú a Oravskú stolicu za najzaslúžilejších a pre túto hodnosť súcich uznali Eliáša Lániho z Bytče, Jána Lazitiusa z dolnotrenčianskeho seniorátu a Mikuláša Baticiusa z Veličnej z Oravy. Pre stolice Turiec, Zvolen, Hont a Novohrad kandidovali Samuela Melíka z Brezna, Mateja Lochmana z Mošoviec a ešte jedného z Novohradu. Za stolice Prešporskú, Nitriansku a Tekovskú boli kandidátmi Izák Abrahamides, farár bojnický (neprítomný na synode), Ján Fabrícius z Hlohovca a Ján Ponický z Čachtíc. Navrhnutí kandidáti museli opustiť rokovací priestor, aby sa prítomní mohli slobodne vyjadriť o každom z nich. Potom farári v osobitnej izbe dostali čisté papiere, na ktoré napísali meno kandidáta, a odovzdali ich do rúk palatína. To isté urobili aj všetci prítomní šľachtici, magnáti a zemania. Po skončení hlasovania spočítali hlasy a následne palatín Juraj Turzo zavolal kandidátov do zhromaždenia, aby vykonal vyhlásenie výsledku volieb.

Juraj Turzo sa k zvoleným prihovoril po latinsky: „Ty, ctihodný pane Eliáši, si vyvolený; a ty, ctihodný pane Samueli, druhý si touto hodnosťou poctený; a tretí ctihodný pán Izák Abrahamides, prepošt bojnický, k tomuto úradu sa povoláva. Hlasom Božím a ľudským sa vám trom táto hodnosť zveruje a na vaše plecia bremeno starostí sa navaľuje. Boh, Otec milosrdenstva a svetiel, od ktorého všetko dobré a dokonalé pochádza, ... do tohto úradu vás povolal a za strážcov svojho stáda postavil; pomáhaj vám mocou Ducha Svätého...“

Eliáš Láni sa „pokornou a peknou rečou zdráhal tento tak ťažký úrad prijať, už aj z toho ohľadu, aby sa nezdalo, akoby práve on, nie tak pre svoju súcosť, než viac kvôli palatínovi k tej hodnosti bol povýšený“. Podobne sa vyhováral i Samuel Melík. Ale palatín obom odpovedal a dôvody, pre ktoré by nemohli zastávať úrad superintendenta,vyvrátil. Napokon obaja zvolení, na synode prítomní, voľbu prijali. Na pravé poludnie za hlaholu všetkých zvonov uberali sa zhromaždení cez mesto do kostola. Vpredu sa viezol palatín Juraj Turzo, za ním na druhom voze grófka, jeho manželka, s paniami. Ostatní šli pešo a s nimi veľké „množstvo ľudu, tak že pre všetkých v kostole ani miesta nebolo“.

Samotná inštalácia (uvedenie do úradu) novozvolených superintendentov sa konala nasledovne: Najprv sa spievalo „Veni, Sancte Spiritus“ a hneď na to druhá pieseň. Potom vystúpil Ján Fabrícius, hlohovský farár, ktorého synoda splnomocnila ako fungensa, pričom zároveň predpísala aj spôsob inštalácie. Vo svojom príhovore sa Ján Fabrícius zmienil o východe svetla evanjelického, ktoré aj uhorskú krajinu osvietilo, keď so súhlasom všetkých obyvateľov kráľovstva bolo evanjelické náboženstvo prijaté verejným zákonom, a tak môžu byť volení aj superintendenti. Nasledovala modlitba a potom kňazi skladaním rúk na hlavy Eliáša Lániho a Samuela Melíka, stojacich pred oltárom, ich uviedli do úradu (Izák Abrahamides bol inštalovaný dodatočne). Uvedenie sa konalo podľa Wittenberskej agendy. Celkom na záver bola spievaná oslavná pieseň „Te Deum laudamus“ („Teba Boha chválime“). Ukončením služieb Božích približne o druhej popoludní sa skončila úradná časť synody, no následne 25 pisárov ešte sedelo „až do jedenástej nočnej hodiny“. Jeden im diktoval text synodálnych zákonov a ostatní písali. Tieto odpisy boli rozposlané do desiatich stolíc preddunajskej časti Uhorska.

Nakoniec sa palatín so všetkými rozlúčil a vydal sa na cestu do severných častí kráľovstva. So sebou vzal jeden odpis zákonov (canonov), aby ho dal vytlačiť v Bardejove a rozšíriť po celej krajine.

Evanjelická cirkev odvtedy mala svoje zákony, podľa ktorých sa samostatne riadila a spravovala. Na jej čele stáli traja zvolení superintendenti (biskupi). Pre našu cirkev, ktorú ešte len čakali tvrdé skúšky prenasledovania, to malo nesmierne veľký význam.

Zdroj: EPST 2 – 3/2010, s. 13

Ondrej Peťkovský | 5.2.2010

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart