Viedenský mier 1606 a uhorský snem 1608

Podpisom Žitavského mieru 11. novembra 1606 sa skončila 15-ročná vojna. Obe strany sa s jeho uzatvorením ponáhľali. Rokovania trvali len jedenásť dní.

Mladého sultána ohrozoval na východe mocný nepriateľ – Perzská ríša. Arciknieža Matej, ktorý zastupoval cisársku stranu vo funkcii miestodržiteľa Uhorska, mohol byť spokojný. V priebehu jedného roka uzatvoril mier s povstalcami aj s Turkami. Mierovú dohodu poslal obratom svojmu bratovi Rudolfovi II. do Brandýsa, kde sa cisár uchýlil pred morom, ktorý vypukol v Prahe. Rudolf tiež neotáľal a už 9. decembra podpísal dokument, ktorým túto zmluvu schvaľoval. Vzápätí vypravil k bratovi do Viedne posolstvo. To však nešlo s ratifikovanou zmluvou, ale nieslo inštrukciu, ktorá svojou formou pripomínala vypovedanie vojny Matejovi. Cisár Rudolf II. v nej hovorí o svojej nespokojnosti s mierovou zmluvou s Turkami aj s niektorými podmienkami Viedenského mieru, ktorý bol uzatvorený už 23. júna 1606. Vyšlo tiež najavo, že cisár síce 6. augusta 1606 vo zvláštnom dokumente mier s povstalcami schválil, ale vzápätí 8. augusta podpísal novú, prísne tajnú listinu, v ktorej vyhlasoval svoj predchádzajúci súhlas za vynútený, a teda neplatný. Tieto udalosti boli len dôsledkom vzrastajúcej nespokojnosti cisára a katolíckej strany na dvore, ktorá sa obávala rastúceho vplyvu Mateja a jeho paktovania s protestantskými stavmi. Medzi bratmi sa schyľovalo k sporu. Matej zaistil pre monarchiu mier, ktorý sa síce nedal nepovažovať za žiarivé diplomatické víťazstvo, ale sľuboval niekoľko rokov pokojného vývoja. Rudolf, naopak, neponúkal nikomu nič, maril Matejove snahy a obviňoval ho zo zrady habsburských a katolíckych záujmov. Ak si pozorne prečítame závery Viedenského mieru, zistíme ,v čom táto zrada spočívala.

Viedenský mier
Rokovania s povstalcami sa neviedli ľahko. Začali už v roku 1605. Po úspechoch Bočkajových vojsk, ktoré prenikli až na Moravu, pristúpil cisár Rudolf na vyjednávanie. K povstalcom poslal zástupcov uhorskej šľachty (Ňáriho, F. Forgáča a troch Turzovcov, medzi nimi bol aj Juraj), tí sa však vrátili bez výsledku. Cisár potom poveril Mateja, aby viedol jednania. Z cisárskej strany sa pri nich najviac exponoval Mantovčan Ottavian Cavriani. Na Bočkajovej strane to bol zase evanjelik Štefan Ilešházy. Práve jeho považujú historici za človeka, ktorý sa najviac zaslúžil o uzavretie mieru. Vedel domyslieť sporné veci z nadhľadu a nedal sa strhnúť emóciami k malicherným hádkam s protivníkmi, ktoré by zavádzali rokovania na slepú koľaj. Od Bočkaja sa odlišoval svojou ústupnosťou a rozhľadom. Bočkaj to musel vedieť, keď mu dal značnú voľnosť v diplomatických manévroch a rešpektoval pružnosť jeho postupov.
V rokovaniach o mieri neboli problémom osobné podmienky Bočkaja a Ilešházyho. Prvý získal Sedmohradské kniežatstvo a druhému boli vrátené zhabané majetky. Najviac sporov sa týkalo otázok náboženskej slobody a zmien v uhorskej ústave. Povstalci presadili, že mierová dohoda výslovne zrušila nedávne uznesenie uhorského snemu o prenasledovaní kacírov (článok 22 z roku 1604). Išli však ešte ďalej, keď v mieri vyhlásili slobodu viery a rovnoprávnosť vyznaní. Habsburská protireformačná politika sa takto otriasala v základoch. To si veľmi dobre uvedomovali obe strany. V politickej správe sa bočkajovci domáhali väčšej autority stavovskej moci na účet panovníka. Požadovali obnovenie úradu palatína, ktorý od roku 1562 nebol obsadený. Úrady a hodnosti sa mali obsadzovať bez ohľadu na náboženskú príslušnosť kandidátov. Nezaháľala ani katolícka strana, ktorá do mieru vniesla ustanovenie, že sa všetko má diať bez ujmy pre katolícke náboženstvo.

Uhorský snem 1608
Rudolfovo počínanie koncom roku 1606 ohrozilo platnosť oboch mierov. V polovici roku 1607 mu jeden z jeho tajných radcov (Juraj Turzo) oznamuje, že v Uhorsku vzrastá nespokojnosť a nepotvrdenie záverov mieru môže viesť k ďalšiemu povstaniu. Upozornenia však nenašli odozvu. Cisár stále viac podliehal svojej chorobe a rozhodovali za neho iní. To viedlo k vyhroteniu vzťahu medzi bratmi do takej miery, že Matej v roku 1608 pochodoval s vojskom zloženým z uhorských, rakúskych a moravských stavov na Prahu. Rudolf II. uzavrel s Matejom 2. júna 1608 v Libni dohodu, ktorou mu odstúpil vládu v Uhorsku, rakúskych krajinách a na Morave. Matejovi sa otvorila cesta ku korunovácii za uhorského kráľa. Na sneme, ktorý sa konal v jeseni 1608 v Bratislave, potvrdil dekrétom náboženskú slobodu:
§1. Aby náboženskú prax aj baróni, magnáti, šľachtici, ako aj slobodné mestá a všetky stavy a poriadky kráľovstva na svojich a kráľovských majetkoch, v hraniciach Uhorského kráľovstva, uhorskí vojaci aj zemepanské mestá a dediny, každý svoje náboženstvo a vyznanie dobrovoľne a slobodne mohol prijať, hocikde sa slobodne zdržiavajú. A nikto nikomu v jeho slobodnom užívaní a vyznávaní nemá brániť.
§2. Ba dokonca, aby sa zabránilo nejakej nenávisti a nezhodám medzi stavmi a poriadkami, je ustanovené, nech hociktoré náboženstvo pre svoje vyznanie má superiorov alebo superintendentov.

Septembrový snem prijal do zákonov krajiny aj uznesenia Viedenského mieru. Predkorunovačný dekrét ich ešte trochu rozšíril. Znamenal slobodu náboženského vyznania pre všetkých obyvateľov kráľovstva a evanjelikom umožňoval vytvoriť si vlastnú organizačnú štruktúru. Ako sa tieto zákony zavedú do užívania, záležalo na úrade palatína, ktorý mal výkonnú moc. Predkorunovačný dekrét sľuboval tento úrad zaplniť. Po rokovaniach a odsúhlasení sa ním stal Štefan Ilešházy, ktorého po jeho smrti v roku 1609 vystriedal Juraj Turzo.

Zdroj: EPST, 16. 9. 2009, s. 13

Miloslav Gdovin  | 25.9.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart