Superintendent Eliáš Láni

Jednou z ústredných postáv Žilinskej synody bol Eliáš Láni, evanjelický farár, senior, superintendent, jeden z verných nositeľov myšlienok Lutherovej reformácie.
V dejinách ľudstva zohrávali svoju jedinečnú a nezameniteľnú úlohu silné osobnosti. Jedinci, ktorí sa neuzatvárali pred konkrétnou situáciou v daných spoločenských podmienkach, neprijímali ju pasívne, ale ju pretvárali. Odstraňovali z nej to, čo považovali za zlé, ujímali sa kladných podnetov, ktoré ponúkala daná doba, a tie presadzovali vo svojom okolí. Takýmito osobnosťami pre nás evanjelikov sú účastníci Žilinskej synody. Za jej ústredné postavy sa považujú palatín Juraj Turzo (Thurzo) a superintendent Eliáš Láni. Jurajovi Turzovi úrad palatína umožnil využiť priaznivé spoločenské pomery v krajine na zavŕšenie takmer storočného procesu osamostatnenia evanjelikov od jurisdikcie rímskokatolíckej cirkvi a kodifikovanie Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na území dnešného Slovenska. V jeho živote zohrali významnú úlohu horliví evanjelici, stúpenci augsburského vierovyznania – šľachtici Gregor Horváth Stančic, Peter a František Révaiovci a Juraj Turzo.

Ukážka z listu E. Lániho J.Thurzovi

Pôvod a vzdelanie
Eliáš Láni (1570? Slovenské Pravno – 5. 11. 1618 Bytča) pochádzal z meštianskej mäsiarskej rodiny. Narodil sa v Slovenskom Pravne. Údaje o roku jeho narodenia sa rozchádzajú – v literatúre sa uvádzajú dva dátumy: rok 1570 a 1575. Nižšie školy navštevoval v Turci, stredoškolské štúdium absolvoval na šľachtickej evanjelickej škole zemepána Gregora Horvátha Stančica v Strážkach. Pre Lániho bol Stančic príkladom kresťana, ktorý bol oddaný Lutherovej reformácii. Tento šľachtic viedol teologické polemiky okolo „Formula Concordiae“ (Formula svornosti). Za kňaza bol Láni ordinovaný v Brehu (Dolné Slieszko).

Rodinné zázemie

S manželkou Zuzanou, rod. Tramosciovou, mal štyroch synov: Daniela (rektor v Bánovciach nad Bebravou, Krupine, Hlohovci a Banskej Bystrici, farár, senior), Izáka (náboženský spisovateľ, rektor v Trenčíne a Bánovciach), Gregora (rektor gymnázia v Bytči, Žiline, kazateľ u Alžbety Coborovej), Zachariáša (rektor gymnázia v Bytči , Trenčíne, Bánovciach nad Bebravou, farár a superintendent). Všetci synovia išli v jeho šľapajach.

Eliáš Láni učiteľ a duchovný
Po ordinácii pôsobil od roku 1594 ako učiteľ v Strážkach práve na škole Gregora Stančica, kde sám získaval stredoškolské vzdelanie. V roku 1596 odišiel zo Strážok a stal sa rektorom na v tom čase známom evanjelickom gymnáziu v Jelšave. Po smrti evanjelického farára Jozefa Bastenusa prijal pozvanie evanjelických šľachticov Petra a Františka Révaiovcov do Mošoviec. Tu pôsobil ako farár od roku 1597 až do roku 1608. V roku 1608 v Bytči zomrel evanjelický farár a hornotrenčiansky senior Ján Nosticius (jeden zo zostavovateľov zákonov hornotrenčianského kontubernia schválených na kongregácii v Bytči v roku 1600), a tak Eliáš Láni na pozvanie Juraja Turzu odišiel v roku 1608 do Bytče, kde sa stal spovedníkom Juraja Turzu. V Bytči žil až do smrti.

Cirkevné hodnosti
Svojou prácou a postojmi v otázke viery si Eliáš Láni už v mladom veku získal uznanie evanjelických duchovných a laikov. Za svojho života bol trikrát zvolený do cirkevných funkcií. V rokoch 1602 – 1608 bol seniorom Turčianskeho seniorátu (kontubernia), ktorý seniorát vznikol už v polovici 16. storočia. Eliáš Láni bol jeho šiestym seniorom. Po odchode Lániho do Bytče sa stal seniorom Turčianskeho seniorátu Matej Lochman. Do Hornotrenčianskeho seniorátu (bratstva) prijali Eliáša Lániho dňa 17. 9. 1608 na kongregácii v Žiline. V januári nasledujúceho roku (1609) bol zvolený za seniora tohto seniorátu. Ako senior Hornotrenčianskeo seniorátu pôsobil vyše roka. Dňa 29. marca 1610 ho účastníci Žilinskej synody zvolili za superintendenta pre Oravskú, Liptovskú a Trenčiansku stolicu.

Práca a dielo
Eliáš Láni bol horlivým a obetavým stúpencom augsburského vierovyznania. Viedol zápas o ideové zjednotenie cirkvi proti kryptokalvinistom. Týmto názvom boli označení niektorí evanjelickí duchovní, ktorí sympatizovali s Kalvínovým učením najmä v otázkach Večere Pánovej a výzdoby kostolov. V decembri 1595 a v januári 1596 v Kežmarku sa konalo kolokvium medzi teológmi luteránskeho smeru a stúpencami kalvinizmu. Na teologických rozpravách sa zúčastnil aj Eliáš Láni po boku Gregora Horvátha Stančica. Ešte v roku 1595 vydal Láni spis „Scutum libertatis christianae“ (Štít kresťanskej slobody) proti obrazoberectvu kryptokalvínskych duchovných, najmä Tomáša Fabriciusa. Riešil v ňom otázku vzťahu umenia a viery, pričom bránil ponechanie obrazov v chrámoch ako náboženskú slobodu. Zaslúžil sa tak o zachovanie výtvarných diel na Spiši a v Šariši.
Eliáš Láni vyvíjal snahu upevniť augsburské vierovyznanie aj v cirkevnoprávnej oblasti. V roku 1602 vypracoval spolu s Matejom Lochmanom nové zákony Turčianskeho kontubernia. Po uzatvorení Viedenského mieru si Láni uvedomil možnosti, ktoré poskytoval Viedenský mier evanjelikom. Dňa 16. 1. 1609 zvolal generálnu kongregáciu do Považskej Bystrice, kde bola nastolená voľba evanjelických superintendentov a zriadenie ECAV. Účastníci kongregácie si zvolili svojich zástupcov za Hornotrenčiansky seniorát na pripravované zhromaždenie, na ktorom sa mali voliť prví superintendenti ECAV. Za účastníkov boli zvolení Eliáš Láni, Samuel Paulínyi a Štefan Kruspér.

Žilinská synoda
Priebeh zasadnutia Žilinskej synody je známy z diela Daniela Krmana „Hungaria Evangelica“. Z opisu synody vyplýva, že Eliáš Láni patril k jej aktívnym účastníkom. Práve tento bytčiansky farár sa modlil ráno dňa 28. marca 1610 v žilinskom kostole za všetkých účastníkov synody. V modlitbe prosil Pána Boha, aby pôsobil ako „darca všetkého dobrého a každého dokonalého daru, ako Boh poriadku a nie zmätkov, pokoja a nie rozbrojov, prikazujúci, aby sa v cirkvi všetko slušne a podľa poriadku dialo...“. Spolu s evanjelickými farármi Jánom Fabriciusom (Hlohovec) a Jánom Ponickým (Čachtice) patril Láni k najaktívnejším rečníkom. Bol jedným z autorov zákonných článkov a superintendentskej prísahy. Úrad superintendenta najskôr odmietal, potom ho však v pokore prijal.

Práca v cirkvi po Žilinskej synode
Láni po nastúpení do úradu superintendenta začal plniť zákony Žilinskej synody. Vo svojej superintendencii v roku 1611 vykonal vizitáciu až v 105 cirkevných zboroch. Bránil závery Žilinskej synody proti vystúpeniam katolíckych hodnostárov. Napísal obranu Žilinskej synody proti útokom arcibiskupa Forgáča (Forgach). V roku 1612 vydal obranný spis „Malleus peniculi papistici“, v ktorom reagoval na napadnutie evanjelického vierovyznania Petrom Pázmaňom (Pázmány).
Láni venoval pozornosť aj náboženskej výchove detí. Preložil a vydal spolu so Samuelom Melíkom a Izákom Abrahamidesom Lutherov Malý katechizmus (Bardejov, 1612). Usiloval sa o zjednotenie chrámovej agendy pre potreby kňazov a cirkevných zborov. Agendu, ktorú Láni vypracoval, schválilo Hornotrenčianske kontubernium. Lániho agenda však nevyšla, ostala v rukopise. Smrť zabránila Lánimu realizovať toto dielo do konečnej podoby.
Láni celý život bojoval za čistotu augsburského vierovyznania. V roku 1616 vystúpil proti arianizmu (kresťanský teologický smer popierajúci božstvo Ježiša Krista) a socianizmu (sektárske hnutie, ktoré neuznávalo Svätú Trojicu).

Autor duchovnej poézie
Láni bol i autorom duchovnej poézie. Jeho piesne boli zaradené do Tranovského kancionála a tri piesne sú zaradené v katolíckom spevníku „Canthus catholici“. V dejinách slovenskej barokovej poézie sa jeho duchovná lyrika vysoko hodnotí.

Posledný rok života
Láni pracoval do posledných dní svojho časného života. V septembri v roku 1618 ešte vizitoval zbory na Orave. Zomrel 5. 11. 1618. V úrade superintendenta bol 8 rokov. Za tento čas ordinoval 55 evanjelických duchovných. Odkazom jeho krátkeho, ale požehnaného a zmysluplného života v tejto časnosti sú aj slová apoštola Pavla: „Napokon premýšľajte, bratia, o všetkom, čo je pravdivé, čo čestné, čo spravodlivé, čo čisté, čo ľúbezné, čo príjemné, o všetkom, čo je cnostné a čo chválitebné! Čomu ste sa naučili, čo ste prijali, počuli a videli na mne, to čiňte. A Boh pokoja bude s vami. (F 4, 8 – 9)

Zdroj:EPST 5/2010, s. 13