Rodina evanjelikov – Ilešháziovcov

V spomienkach na šírenie sa reformácie na Slovensku v l6. a l7. storočí a na Žilinskú synodu v r. 1610 v popredí vždy vystupuje osobnosť palatína Juraja Turzu a kazateľa Eliáša Lániho. Len okrajovo sa spomína palatín Štefan Ilešházi a rod Ilešháziovcov.

Je však možné položiť si otázku, ako by vyzerala Žilinská synoda, keby sa Štefan Ilešházi (na obr.) nebol stal v r. 1608 prvým luteránom-palatínom. Hoci krátko nato v r. 1609 zomrel, za jeho nástupcu postavili opäť evanjelika - Juraja Turzu. Post palatína v Uhorsku obsadili dvaja luteráni za sebou.

Rod Ilešháziovcov pochádza z Eliašoviec (Illyésháza) na Žitnom ostrove. V maďarčine je gramaticky najčastejšie a správne užívané rodové meno Illyésházy, v súčasnosti sa v maďarskej historickej literatúre používa variant Illésházy. Pravidlá slovenského pravopisu uvádzajú rodové meno Ilešházi, ako ho teraz bežne nachádzame v našej historickej literatúre.

Do 15. storočia boli Ilešháziovci len drobnými zemanmi a v Uhorsku ani v krajinskej správe nezastávali významnejšie funkcie. Až po roku 1526 príchodom Habsburgovcov na uhorský trón sa začal prejavovať ich rodový význam. Za zásluhy v politickom, verejnom i duchovnom živote Uhorska získali šľachtický titul, vlastnili rozsiahly majetok na území Slovenska, čiastočne aj Moravy a Maďarska. Preslávili sa najmä v protitureckých bojoch a za odvážne skutky získali určitú slávu, majetok aj politický vplyv.

Patrili medzi uhorské významné a bohaté šľachtické rody. Dosiahli nielen post dedičných županov Trenčianskej, Liptovskej a sporadicky i Oravskej župy, ale aj vysokopostavené miesta v správe krajiny, a tým ovplyvňovali spoločensko-politické, duchovné i kultúrne dianie v krajine. Primerane svojim postom nadobudli vynikajúce vzdelanie doma i v zahraničí. Mali aj vzácnu a obsiahlu rodovú knižnicu. Patrili k elite uhorskej protestantskej šľachty. Z ich rodu pochádzali muži, ktorí sa v Uhorsku ako evanjelici tešili rešpektu a úcte. Pre evanjelickú cirkev z nich najdôležitejší sú Štefan a Gašpar Ilešházi.

Štefan Ilešházi (nar. r. 1541) bol najmladším synom Tomáša Illyés, ktorý mal 7 detí. Z prvého manželstva mal synov Jána, Františka a Juraja a dcéru Žofiu, z druhého manželstva syna Štefana a dcéry Katarínu a Brigitu. Dospelosti sa dožili iba synovia. Po otcovej smrti získali pre rod erbovú listinu, ktorú im vydal vo Viedni r. 1565 cisár a uhorský kráľ Maxmilián II. Rod si tým potvrdil svoju nobilitu a polepšil si aj svoj starý erb. Odvtedy sa už členovia rodu uvádzajú pod priezviskom Ilešházi, ktoré používali až do ich vymretia v 19. storočí.

Štefan bol najúspešnejší z Tomášových detí. Venoval sa skôr vojenskej kariére, bol kapitánom Bratislavskej stolice, no neskôr získal aj úradnícke funkcie. Stal sa bratislavským podžupanom, radcom Uhorskej kráľovskej komory, županom Liptova a Trenčína. Od r. 1587 zastával post kráľovského dvormajstra a od r. 1580 komorského úradníka.

Výraznú zmenu v jeho živote a spoločenskom postavení spôsobila začiatkom 80. rokov 16. storočia ženba s Katarínou Pálfiovou (Pálffy/Pálffi)), vdovou po Jánovi Krušičovi (Krusith de Lepoglava). Ich sídlom sa r. 1593 stal Trenčiansky hrad a kráľ mu r. 1600 vlastníctvo hradu i potvrdil. Ženbou získal aj rozsiahle majetky: hrady a k nim patriace panstvá – Likavu, Svätý Jur, Pezinok, Stupavu, Čabraď, Sitno, Košecu a v okolí Trenčianskeho hradu majetky v Súči, Bánovciach a Šuranoch, ba vlastnil majetky aj na Morave v Tovačove, Brumove a vo Vsetíne a získal post liptovského podžupana.

V r. 1603 sa dostal do sporu s cisárom Rudolfom II. za urážku majestátu a bol obvinený z vlastizrady. Musel odísť do vyhnanstva a žil v Poľsku. V súvise s tým mu skonfiškovali jeho majetok a spísali knihy, ktoré mal vo svojom sídle na Trenčianskom hrade. Podľa zoznamu vidieť jeho kultúrny rozhľad ako palatína i ako reprezentanta luteranizmu v Uhorsku. Zaujímal sa o reformačné hnutie a evanjelickú i kalvínsku cirkev v Nemecku i vo Švajčiarsku a sledoval polemiky v nemeckej luteránskej teológii. Mal prehľad o názoroch wittemberských ortodoxných teológov aj iných univerzitných teológov a profesorov v Nemecku. Vidieť tu jeho veľký záujem nielen o politické, ale aj o duchovné, náboženské a cirkevné dianie v Nemecku, v okolitých krajinách i v Uhorsku. Bol horlivý luterán a zástanca protestantizmu.

V spore o vládnu moc v krajine medzi cisárom Rudolfom II. a jeho bratom Matejom sa Štefan Ilešházi pridal na Matejovu stranu. Keď Rudolf II. začal proti Štefanovi Ilešházimu proces za vlastizradu a proti Rudolfovi povstal Štefan Bočkaj (Bocskay), Ilešházi prešiel r. 1605 na stranu povstalcov. Bočkajovo povstanie vyprovokovali ukrutnosti, ktorých sa dopúšťal cisársky generál Juraj Basta a Rudolfov vojvodca gróf Belgiojoso a Jakub Barbiano proti protestantskej šľachte a vtrhol aj na Bočkajove statky. Bočkaj, sedmohradské knieža kalvínskeho vierovyznania, si zozbieral vojsko a aj s pomocou Štefana Ilešháziho Rudolfove vojská porazili, ba ovládli Slovensko. Rudolf bol nútený uzavrieť s povstalcami mier, k čomu došlo 23. júna 1606 vo Viedni.

Bočkaj sa postavil nielen na obranu svojich statkov, ale aj za náboženskú slobodu a ústavné práva uhorských a sedmohradských stavov. Žiadal zabezpečenie náboženskej slobody zákonom bez rozdielu národnosti a náboženstva. Preto v novembri 1605 na sneme v Krupine dal zvoliť poslancov, ktorí mali vo Viedni rokovať za uhorské stavy. Za ich vedúceho bol zvolený Štefan Ilešházi. Považovali ho za jedného z najschopnejších mužov diplomacie a vedeli, že mu záleží na dobrom a spokojnom spoločenskom vývoji a živote v Uhorsku. Štefan Ilešházi prišiel do Viedne a v krátkom čase zabezpečil prímerie a dohodol Viedenský mier medzi Bočkajom a Rudolfom II., čím bola zabezpečená náboženská sloboda evanjelikom oboch vierovyznaní, luteránskeho i kalvínskeho, ale bez ujmy rímskokatolíckemu náboženstvu.

Bočkaj však ešte v tom istom roku zomrel a Rudolf nemal v úmysle splniť dohody Viedenského mieru, čo vyvolalo nevôľu uhorských stavov, ktoré sa pridali na stranu jeho brata arcikniežaťa Mateja. Rudolf sa zriekol Uhorska, Rakúska i Moravy v prospech Mateja. A bol to zase Štefan Ilešházi, čo pomohol Matejovi ku korunovácii, ktorá sa uskutočnila r. 1608 na sneme v Bratislave. A na druhý deň zvolili 67-ročného Štefana Ilešháziho za prvého evanjelika za palatína Uhorska. Na bratislavskom sneme aj uzákonili Viedenský mier, čím bola evanjelikom priznaná náboženská sloboda a nemuseli byť závislí od katolíckeho duchovenstva a kléru. Aj na tom mal Štefan Ilešházi ako zástanca protestantizmu svoj podiel.

Štefan Ilešházi však vo funkcii palatína pobudol len krátko, lebo zomrel už r. 1609. Pochovali ho v kostole v Pezinku.

Význam Štefana Ilešháziho je pre nás najmä v tom, že silne podporoval reformáciu a evanjelické školstvo vo svojom okolí. Za jeho podpory vyšlo aj viacero náboženských a literárnych prác. Veľkú podporu v tom mal u svojej manželky Kataríny Pálfiovej.

Keďže Štefan Ilešházy bol bezdetný, majetky a post dedičného liptovského a trenčianskeho župana zdedil syn jeho staršieho brata Františka, teda jeho adoptívny syn Gašpar Ilešházi, ktorý bol jeho jediným mužským potomkom.

Gašpar Ilešházi patril tiež medzi popredné osobnosti evanjelickej a. v. cirkvi vo vtedajšom Uhorsku. Bol veľkým podporovateľom školstva a na jeho panstvách pôsobili viacerí evanjelickí kazatelia i českí exulanti a nachádzali u neho svoju ochranu. Napomáhal vydávať práce slovenských evanjelických vzdelancov a viacerí mu z vďačnosti a ako prejav úcty venovali svoje diela. Boli medzi nimi aj polemické veci, ktoré vznikli v protireformačnom zápase medzi evanjelickými autormi (Zachariáš Láni, Ján Hodík, Florián Duchoň) a katolíckymi odporcami, ako Peter Pázmaň (Pázmány) a Michal Kopčáni. Jedni aj druhí si chceli Gašpara nakloniť na svoju stranu. On však neochvejne zostal verný svojmu evanjelickému presvedčeniu.

Sám sa venoval tvorivej literárnej činnosti, prekladal z latinčiny a vydal zbierku latinských prísloví. Podporoval aj vydávanie príležitostných básní a pohrebných rečí (Ján Kalinka, Adam Wolfius, Daniel Remeň). Zvlášť treba spomenúť, že podporoval vydávanie levočských, bardejovských a trenčianskych evanjelických školských téz (Alexander Hadík, Dávid Láni, Ján Kučera, Eliáš Spléni, Ján Graca) a českých modlitebných kníh. Dal postaviť kaštieľ so záhradou v Dubnici nad Váhom, v ktorom sa ilešházyovská rodina koncom 17. storočia natrvalo usadila, keď sa začiatkom tohto storočia rozdelila na dve základné vetvy: bratislavskú a trenčiansku.

Žiaľ, Gašparov syn Juraj, pôvodne evanjelik, neskôr prestúpil ku katolíkom a stal sa veľkým podporovateľom protireformácie najmä v oblasti Trenčína a Dubnice nad Váhom. Podporoval jezuitov a ich školstvo a tvrdo vystupoval proti evanjelikom. Ilešháziovci zostali potom na katolíckej strane až do úplného konca rodu v polovici 19. storočia.

Bola to smutná a tvrdá doba v histórii našej evanjelickej cirkvi na strednom Považí, keď sa evanjelici v kraji od Trenčína až po Žilinu udržali len v odľahlých častiach púchovskej a súľovskej doliny. Katolícka cirkev pomocou jezuitov a aj odrodilej šľachty premenila tento takmer evanjelický kraj na katolícky a snažila sa všade uplatniť svoju svetskú moc. To je aj dnes pri súčasných ekumenických snahách i určitých skúsenostiach pre mnohých evanjelikov dôvodom určitej nedôvery a vedie ich k opatrnosti.

EPST, 23. 8. 2009, s. 11

Miloslav Blaho | 29.9.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart