Kresťanstvo na Slovensku do reformácie

Vo vzdelanej časti slovenskej spoločnosti je už dávno známe, že kresťanské náboženstvo má svoje ideové základy v židovskom prostredí a rozvíjalo sa z učenia a skutkov Ježiša Krista, pôvodom z Nazareta, pred vyše 2000 rokmi.

Rozhodujúci vplyv mali panovníci
Naši slovienski predkovia sa stretávali a zoznamovali s kresťanmi a kresťanským náboženstvom možno od 6. storočia, častejšie a pravidelnejšie od začiatku 9. storočia, čo súviselo s vývojom mocenských a politických pomerov v strednej Európe, najmä v Karpatskej kotline. Šíriteľmi kresťanstva boli zaiste ojedinelí obchodníci z gréckych, talianskych, nemeckých krajín, ale najmä misionári, benediktínski mnísi z juhozápadnej a západnej Európy.
Rozhodujúci vplyv na prijímanie, šírenie a udomácňovanie kresťanstva mali však vtedajší panovníci. Je známe, že nitrianske knieža Pribina dalo v Nitre postaviť kresťanský kostol, ktorý v roku 828 vysvätil salzburský arcibiskup Adalrám. V dôsledku politickej orientácie veľkomoravského kniežaťa Rastislava prišli z Byzancie solúnski bratia Konštantín a Metod. Pôsobenie arcibiskupa Metoda a ním vzdelaných kňazov však v roku 885 zakázal pápež, takže rozvoj a vplyv metodského kresťanstva medzi Slovákmi neskôr bezprostredne nepokračoval.
Misionári šírili a udomácňovali na Slovensku kresťanstvo ako už ideovo, teologicky a organizačne rozvinuté náboženstvo. Jeho princípy vyjadrovali takzvané Nicejské vyznanie viery, modlitba Otče náš a Desať Božích prikázaní. Tie popri viere v Trojjediného Boha obsahovali aj etické princípy, najmä zásadu: „Miluj blížneho ako seba samého.“ Treba zdôrazniť, že kresťanské náboženstvo presadzovalo v porovnaní k pohanstvu Slovienov obsahovo humánnejšie príkazy.

Pôvodné štruktúry zanikli
Už dávno je známe, že naši slovienski predkovia v tretej tretine 9. storočia cirkevnosprávne patrili do Panónsko-moravskej arcidiecézy, ktorú do roku 885 riadil arcibiskup Metod. Avšak slovenské územie, štátne Nitrianske kniežatstvo od roku 880 tvorilo Nitriansku diecézu, v ktorej bol prvým biskupom nemecký benediktín Viching. Tieto cirkevné štruktúry však v dôsledku nepriaznivého domáceho mocenského a politického vývoja, ale najmä po usadení sa Maďarov v južnom susedstve začiatkom 10. storočia postupne zanikli. Už vtedy jestvovali aj stredostupňové, územne menšie archidiakonáty, aj najnižšie útvary, teda farnosti a cirkevné zbory, ktoré pretrvávali aj v 10. storočí.
Až počas založenia Uhorského kráľovstva a jeho vývoja vznikli nové, trvalé, najvyššie cirkevné inštitúcie svetského rázu aj rádové inštitúcie. V roku 1000 kráľ Štefan I. založil Ostrihomské arcibiskupstvo so sídlom v Ostrihome, avšak patrilo k nemu územie nad Dunajom, od Záhoria po Spiš a Gemer. Neskôr vzniklo Jágerské biskupstvo, do ktorého patrila aj východná časť Slovenska, teda Abov, Šariš, Zemplín a východne ležiace kraje. Vznikli aj dve prepošstvá, bratislavské na území Bratislavského komitátu a Spišské prepošstvo na území Spiša.
Menšími útvarmi boli archidiakonáty, ktorých bolo na slovenskom území okolo pätnásť. Tie boli najprv územne totožné s vtedajšími komitátmi. Postupne pribúdalo farností až do počtu niekoľkých stoviek.
Od 11. storočia jestvovali na slovenskom území kláštory a mníšske spoločenstvá. Najstaršie boli benediktínske, napríklad pod Zoborom pri Nitre a v Hronskom Svätom Beňadiku. Neskôr pribudli premonštráti, napríklad v kláštoroch v Bzovíku, Jasove, Lelesi, Šahách, aj mnísi iných rádov, napríklad cisterciti, krížovníci, augustiniáni a od 13. storočia dominikáni a františkáni.

Spájal ich literárny jazyk
Slováci sa po prijatí kresťanstva a rozvíjaní jeho západokresťanskej vetvy, teda rímskokatolicizmu, dostali do náboženského a kultúrneho spoločenstva so všetkými západoeurópskymi a stredoeurópskymi národmi. Okrem rovnakého náboženstva, teologického a filozofického myslenia, práva, architektúry a umenia ich spájal najmä spoločný literárny jazyk, teda stredoveká latinčina.
Treba však pripomenúť, že okrem rímskokatolíkov a Slovákov žili na Slovensku v stredoveku aj príslušníci iných náboženstiev. Boli nimi najmä židia, do 12. storočia aj arabskí moslimovia, ktorí žili v mestách ako obchodníci. Ich počet predstavoval len desiatky.
Od 14. storočia sa na severovýchodnom Slovensku a neskôr aj smerom na západ a juh usadzovali Rusíni, zamestnaním valasi, nábožensky pravoslávni. Ich počet postupne narastal na niekoľko desaťtisíc ľudí. Po štyristo rokoch priniesli na Slovensko východný typ kresťanstva, ktorý medzi Slovienmi šírili Konštantín a Metod.
Sociálna skladba obyvateľov Slovenska v stredoveku sa rozvinula do stavu duchovenstva, stavu šľachty, stavu mešťanov a stavu poddaných. Príslušníci jednotlivých stavov mali jedinečné práva či výsady, ako aj povinnosti. Duchovenstvu, svetskému aj rádovému, pripadla povinnosť rozličnými spôsobmi sa starať o posmrtnú spásu duší všetkých ľudí. Vtedy to všeobecne vyjadrovali latinským heslom „Ora et labora“, teda „Modli sa a pracuj“. Základnými povinnosťami duchovných bolo krstiť, sobášiť, spovedať aj pochovávať a najmä kázňami nabádať, povzbudzovať všetkých ľudí, aby v osobnom, rodinnom, susedskom živote dodržiavali kresťanské etické zásady. Vo vzťahu k Bohu mala prevládať duchovnosť a vrúcnosť.
Žiaľ, aj na Slovensko sa zo západu postupne šírili svetské záujmy prelátov, ktorí v osobnom i verejnom živote napodobňovali život a záujmy šľachticov. Územné majetky, príjmy od poddaných, honosné paláce, poľovačky, rúcha, šperky, ba i vlastné vojsko ich priťahovali a zamestnávali viac ako cirkevné školy, sociálny a morálny život podriadených duchovných, ale najmä početných vrstiev poddaných. Do náboženského života sa zavádzali praktiky odpustkov, pútí, ušných spovedí, ktorými sa mali zmierniť či vymazať hriešne činy laikov aj duchovných. Vrúcnosť, kajúcnosť vystriedali a nahrádzali procedúry, ktoré obsahovali aj pokrytectvo.

Postupne si osvojovali kresťanstvo
Dávno sú známe skutočnosti, že kresťanstvo nevzniklo v slovenskom prostredí, kresťanstvo si Slováci postupne osvojovali, avšak teologicky ho nerozvíjali. Kresťanské náboženstvo, konkrétne rímskokatolícke náboženstvo, bolo ideologickým základom všetkých štátov v západnej a strednej Európe v stredoveku. V tom boli výhody pre všestranný rozvoj tejto vetvy kresťanstva, avšak z takého postavenia vyplývali aj mnohé nebezpečenstvá, najmä spolitizovanie náboženstva. V Uhorskom kráľovstve, teda aj v slovenskom prostredí, sa vplyv kráľov a šľachty neskôr i mešťanov neustále uplatňoval voči cirkevným inštitúciám a duchovným vôbec. Najčastejšie sa to prejavovalo pri výbere a voľbe prelátov, ale najmä pri výbere farárov do farských kostolov. Kráľ, šľachtici aj mešťania ako feudálna vrchnosť a svetskí patróni podľa vlastného rozhodnutia vyberali farárov do kostolov na svojich majetkoch. Šľachtici a mešťania uplatnili tradičné patronátne právo na Slovensku aj zakrátko po známom epochálnom vystúpení Martina Luthera v roku 1517.
Kým udomácňovanie kresťanstva na Slovensku sa dialo podľa rozhodnutia kniežat a kráľov, tak prijímanie reformačných myšlienok a skutkov sa šírilo medzi mešťanmi a šľachticmi spontánne, ba proti stanoviskám a rozhodnutiam uhorských kráľov a rímskokatolíckych prelátov.

(EPST, 8/2009, str. 13)

Ferdinand Uličný | 5.3.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart