Šľachtický rod Turzovcov

V živote máme niekoľko možností dotknúť sa dávnej histórie, ktorá sa nás stále pôsobí a mnohí ju radi spoznávame. Moja príležitosť nastala v máji 2007, keď som sa spolupodieľal na pietnom uložení telesných pozostatkov palatína Juraja Turzu a časti jeho rodiny v krypte Oravského hradu.

Ich ostatky prešli antropologickým výskumom, ktorý viedol doc. RNDr. Milan Thurzo, CSc. Držať v rukách pozostatky jedného z najsilnejších mužov Uhorska vo mne vzbudzovalo predstavy o jeho živote v pohnutej dobe.

Pri výskume dejín reformácie cirkvi na Slovensku nemôžeme obísť významný rod Turzo (varianty písania mena: Thurzo, Thurzó). Ich pôvod môžeme vystopovať na Spiši v Betlanovciach. Išlo o šľachticov, z ktorých mnohí sa objavujú na konci 14. a začiatku 15. storočia medzi spišskými kopijníkmi. Pre naše bádanie je dôležitá vetva Jána, ktorú poznáme najmä z pohľadu obchodovania so striebrom, zlatom, meďou a olovom. Ich majetok sa v tom čase porovnával s veľkým obchodným rodom Fuggerovcov. Úspech pokračoval prepojením oboch rodov v obchodnej spoločnosti jeho vnuka Jána (II.) Turzu (* 30. apríl 1437, Levoča - † 10. október 1508, Baia Mare; pochovaný v Levoči) a Jakuba Fuggera. Turzovsko-fuggerovská spoločnosť z roku 1495 bola jedna z prvých „kapitalistických“ spoločností v Európe. Zisky z činnosti využili na nákup pôdy a nehnuteľností. Do takzvaného zálohu prevzali hradné panstvá v Bojniciach, Hlohovci, Šintave, Tematíne a Trenčíne. Ich úspešnou ekonomickou politikou získali dokonca spišské hradné panstvo, ktoré mohli dediť. Vplyv im zabezpečilo aj vybudovanie filiálky v Krakove v roku 1465, na ktorom mal určitý podiel aj Jánov súrodenec Martin. Hlavné trasy obchodu smerovali do Vroclavy, Lipska, Budína, Viedne a Benátok. Spomínaný Ján Turzo, zároveň zvolenský župan, sa stal podnikateľom európskeho významu na základe znalosti v tom čase moderných baníckych techník. V Mogile pri Krakove postavil hutu, v ktorej už okolo roku 1469 z medi dovážanej zo Slovenska odlučoval pomocou poľského olova striebro. V Banskej Bystrici postavil moderný závod na spracovanie medi s odlučovaním striebra, ktorý v tom čase nemal obdobu. Dokonca v r. 1498 získal kremnickú banskú a mincovnú komoru do nájmu s titulom komorského grófa. Rozmach v tejto oblasti získali Turzovci predovšetkým poskytovaním finančných pôžičiek kráľovskému dvoru. Táto udalosť zabezpečila rodu získanie väčšieho vplyvu v ďalších funkciách na kráľovskom dvore a začlenenie do šľachtického stavu nielen Jána (II.) a jeho ôsmich detí. V pozadí týchto udalostí prebieha orientácia vyšších vrstiev na humanizmus a ich slobodný výber dvorných kazateľov už v reformačnom duchu.

Jánov syn gróf, obchodník a palatín Alexej Turzo (*1489, +15. 1. 1543, pochovaný v Levoči, tam aj renesančný náhrobný epitaf) napriek dobrým diplomatickým vzťahom s Habsburgovcami (bol kráľovským miestodržiteľom Ferdinanda I.) vytvoril základinu na štipendiá pre teológov vo Wittenbergu, ktorú využívali najmä študenti z Levoče. O vzťahu k reformácii vypovedá i jeho testament. Zároveň udržiaval spojenie s významnými humanistickými spisovateľmi, napríklad s Erazmom Rotterdamským, ktorý mu venoval výklad Plutarchovej knihy De non erascendo.

Dr. Martin Luther vysoko oceňoval ďalšieho Jánovho syna, vroclavského biskupa grófa Jána Turzu (*16. 4. 1466, Krakov? +11. 8. 1520, Nysa), ktorý podporoval umelcov a zaslúžil sa veľkej miere o začiatky rozširovania humanizmu v Sliezsku. Za biskupa bol vysvätený ako štyridsaťročný svojím bratom, biskupom a grófom Stanislavom Turzom (1470?, Krakov? +17. 4. 1540, Olomouc) a príbuzným, nitrianskym, neskôr sedmohradským biskupom Žigmundom Turzom (?, +1512). Stanislav bol tridsiatym piatym olomouckým biskupom, ktorý študoval v Padove teológiu a právo. Počas svojho života začal prestavbu rôznych hradov a zámkov. Dňa 11. marca 1509 korunoval so svojím bratom Jánom v Katedrále svätého Víta Ľudovíta Jagelovského za českého kráľa, počas ktorého panovania Uhorsko stratilo na politickej stabilite pri zvyšujúcich sa útokoch osmanských Turkov. Stanislav o osemnásť rokov neskôr dňa 24. 2. korunoval za českého kráľa Ferdinanda I., zakladateľa „rakúskych“ Habsburgovcov. Spolupráca s Habsburgovcami je u Turzovcov príznačná a pre mnohých paradoxná z pohľadu presadzovania rôzneho vierovyznania.

Turzovci mali aj po tejto stránke dôležitý význam v dejinách Česka a Sliezska. Pravnuci Jána (II.) sa priamo zaslúžili o upevnenie evanjelickej cirkvi u nás. Spišský župan Krištof Turzo (?, +7. 3. 1614) zvolal Spišskopodhradskú synodu v januári 1614 a uhorský palatín Stanislav Turzo (*1576, +1.5. 1625) Šintavskú synodu v roku 1622.

Je dobré spomenúť, že Ján (II.) dostal od kráľa Vladislava II. Jagelského titul „voľného pána“ (Freiherr) s predikátom „von Bethlenfalva“. Túto súčasť priezviska neskôr používali aj potomkovia jeho ďalšieho súrodenca Teofila Turzu (niektoré pramene toto meno nespomínajú). V jeho línii pokračuje oravsko-bytčianska vetva. Vnuk František Turzo (*okolo 1512, +1574) nevybočuje z tradície rodu a zastáva rôzne funkcie. Vyše dvadsať rokov bol nitrianskym biskupom i županom, ďalších dvadsať oravským županom. Z rôznych dôvodov však rezignoval vo funkcii rímskokatolíckeho biskupa a oženil sa s Barbarou, dcérou Mikuláša Kostku. Reformačné myšlienky nemeckej reformácie uplatňoval už ako vlastník Oravského, Lietavského a Hričovského panstva a mesta Bytča so zámkom. Bol otcom nám najznámejšieho predstaviteľa rodu Turzovcov Juraja Turzu (*1567, +24. 12. 1616). O Jurajovi, oravskom županovi, radcovi Rudolfa II. a uhorskom palatínovi, ktorý zvolal Žilinskú synodu, sa dočítame v ďalších článkoch. Je pre nás najznámejším a najdôležitejším predstaviteľom turzovského rodu, ktorý si zaslúži ďalší výskum i vzhľadom na rôzne dezinformácie v poslednej dobe.

Politická, vojenská i cirkevná taktika a najmä obchodná húževnatosť dopriala Turzovcom popredné postavenie medzi magnátskymi rodmi Uhorska v celom 16. a na začiatku 17. storočia. Priama línia Teofila sa však končí po meči smrťou Jurajovho syna Imricha Turzu (*1598, +1621), študenta a neskôr rektora univerzity vo Wittenbergu, oravského župana a kráľovského tabulárneho sudcu. V roku svojej smrti viedol rokovania na strane Gabriela Betlena s Fridrichom Falckým. V Mikulove, mieste rokovania, náhle zomrel, a tak vznikla tradícia o jeho otrávení, no posledný antropologický výskum túto verziu príbehu nepotvrdil. Oravsko-bytčianska vetva mala však pokračovanie v ženskej línii Jurajových siedmich dcér a ich rodín v nedeliteľnom pozemkovom vlastníctve Oravského komposesorátu, ktorý fungoval do roku 1945. Telá Jurajovej rodiny a jeho syna boli uložené v krypte Oravského hradu. Krypta bola časom vyrabovaná, no do dnešných čias sa nám zachovali neúplné kostrové pozostatky a jedny z najstarších zachovaných šiat na našom území.

Na území Slovenska môžeme vystopovať ďalšie vetvy rodu Turzovcov, a to spišskú, trenčiansku, banskobystrickú, šintavskú a bojnickú. Ďalšie vetvy v zahraničí vymreli po praslici. Mnohí predstavitelia rodu vykonávali významné funkcie v správe Uhorska a zároveň sa stali šíriteľmi reformačných a humanistických myšlienok. Na svojich rozsiahlych majetkoch podporovali renesančné umenie a vznik vzdelávania. Dodnes sa usporadúvajú vedecké medzinárodné konferencie k tomuto významnému rodu.

EPST 7. 10. 2009, s. 13

Rastislav Stanček | 27.10.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart