Cirkevné listy 6 - 2010

Editoriál: Pri zostavovaní tohto čísla Cirkevných listov som mal celkom jedinečnú skúsenosť. Ako vždy, pár príspevkov zostalo na poslednú chvíľu. Tentoraz to boli kľúčové – o M. R. Štefánikovi.
Pána učiteľa Uhlíka som telefonicky zastihol uprostred množstva organizačných povinností pri organizácii zájazdov do Francúzska (spojených s pamiatkou M. R. Štefánika) a pána profesora Fusku zas zaujatého prípravami na medzinárodnú konferenciu. Reakciou na prosbu o príspevok bolo počiatočné váhanie a potom prísľub s určitým percentom neistoty, čo pre redaktora nie je práve najpovzbudivejší signál. A tak som samozrejme chvíľu tŕpol, či príspevky budú. A boli. Načas; obsahovo, štylisticky, gramaticky, rozsahom – perfektné. Za disciplinovanou prácou profesionála je vidieť nadšenie. M. R. Štefánik má proste prednosť. Rovnaký typ nadšenia pre slávnu minulosť vnímam aj u docenta Kovačku v jeho plamenných prejavoch a aj u iných mágov našej histórie. V ich podaní to nie je strohá informácia o tom, čo bolo, ale živé posolstvo pre súčasnosť. Takto sa dajú čítať už spomenuté príspevky o M. R. Štefánikovi – o jeho viere, od Petra Uhlíka a o neuveriteľných peripetiách spojených s umiestnením pamätníka tejto osobnosti v Bratislave, čo opisuje hlavný iniciátor tejto udalosti – Ján Fuska.

O tom, že Žilinská synoda je veľkým zdrojom inšpirácie aj pre profesora Igora Kišša, svedčí jeho ďalší príspevok k tejto téme - Význam Žilinskej synody 1610 a jej zvolávateľa palatína Juraja Turza v dejinách slovenského národa, ako aj v zápase ľudstva o vytvorenie otvorenej tolerantnej spoločnosti v Európe. Keby sa posolstvo Žilinskej synody premietlo do súčasnosti ako živé a mobilizujúce, určite by po oslavách jej 400. výročia už naša cirkev nemohla byť taká, ako predtým. Neviem, či okolo reštrukturalizácie nebudeme lavírovať dovtedy, kým sa nám o ňu „nepostará“ odluka cirkvi od štátu v nejakej nie najprívetivejšej forme. Ak sa nájde v našej cirkvi dosť nadšených ľudí, pre ktorých je Pán Ježiš Kristus a Jeho evanjelium jasnou prioritou, potom sa nemusíme obávať. Dokladom toho sú osobnosti reformácie – Marin Chemnitz, ktorého ako duchovného pastiera cirkvi v druhej časti svojho trojdielneho príspevku vykresľuje Michal Valčo a samozrejme Martin Luther, ktorého očami sa na človeka pokúsila pozrieť Michaela Pogányová.

O tom, že situáciou v našej cirkvi sú znepokojení aj naši študenti teológie svedčia ich tézy, v ktorých sa zmýšľajú nad príčinami tohto stavu. Akoby nadpisom týchto téz je hneď prvá: V našej cirkvi sa vytráca vedomie hrozivých následkov hriechu a blahodarných účinkov evanjelia ako dôsledok nedostatočného zvestovania. Naša budúcnosť je istá v spoľahnutí sa na Pána Ježiša Krista a Jeho zasľúbenia. To nám v úvodnej homílii pripomína Jarmila Petrulová. Aj ja skladám svoje ťažkosti, pocity bezmocnosti, pocity ohrozenia do rúk Pána Ježiša Krista. Takto to vo svojej meditácii – Prítomnosť v Božích rukách vyznáva Eva Bachletová a v nasledujúcej – Priateľstvo, vyjadruje vďačnosť za skvelý dar priateľstva.

Záverečná recenzia knihy Garyho Thomasa: Posvätné stezky od Janky Kaučárikovej hovorí o rôznych duchovných temperamentoch, poznanie ktorých nám pomôže nájsť cestu k vyjadreniu svojho vzťahu k Bohu, o ceste, ktorá nám môže priniesť osobný rast a väčšie porozumenie druhým ľuďom.

Nie je problémom to, že toho máme strašne veľa, problémom je, že si to nevieme usporiadať. To je otázka priorít. Verím, že Cirkevné listy ich aspoň trochu pomáhajú poukladať správne.